Odmietnutia berieme fatálne. Mali by sme prestať hľadať chyby a vinníkov, hovorí psychologička

Pandémia priniesla do života západnej civilizácie, zvyknutej na blahobyt a istú povrchnosť a mechanickosť, veľkú dávku neistoty. O dobe, životných hodnotách, vnútorných zraneniach, dôležitosti emócií a emočnej inteligencii, sa TREND rozprával s psychologičkou Ľubou Hamarovou a s koučkou Danou Dúbravskou.

Ako by ste charakterizovali dobu, v ktorej žijeme?

Ľuba Hamarová: V poslednom čase vnímam prílišnú polarizáciu, extrémy a jednostrannosť a takisto zjednodušovanie na úkor komplexnosti, ktoré je s tým často spojené. Znižuje sa ochota vidieť situáciu z opačného uhla, hľadať kompromisy. Ľudia si často tvrdo a sebecky idú za svojím, vidia len jeden uhol pohľadu, nie sú flexibilní či empatickí. Určite je mnoho situácií, keď je takéto správanie namieste. Je však problém, keď je to náš jediný spôsob fungovania.

Dana Dúbravská: Táto hektická a stresujúca doba je charakteristická aj tým, že často konáme nevedome. Strácame senzory na vnímanie seba a svojho okolia v prítomnom okamihu a rozhodovanie podľa toho. Reagujeme automaticky na základe skúseností, domýšľania, nespracovaných emócií, ale nie sme si toho vedomí. Konáme skôr impulzívne ako vedome, nemáme nadhľad.

V ideálnom prípade by to s ľuďmi vyzeralo ako?

Ľ. H.: Ideálne je, ak sme vnímaví k aktuálnemu kontextu situácie, v ktorej sa nachádzame. Keď sa nesprávame iba automaticky podľa vzorcov z minulosti či na základe domýšľania, ale keď si tu a teraz uvedomujeme, ako naše správanie ovplyvňuje okolie i nás samotných. Na základe toho v správnom momente ustúpime a urobíme kompromis, a v inom momente si určíme hranice a vymedzíme sa. Mám však pocit, že sa často správame úplne naopak.

Kde v bežnom živote toto opačné správanie ľudí napríklad pozorujete?

Ľ. H.: Ustupujeme tam, kde by sme nemali – napríklad deťom, keď chcú niečo, čo im z dlhodobého hľadiska neprospieva, alebo vo svojich predsavzatiach večer nejesť či viac športovať. Hranice si určujeme aj v úplne nevhodných momentoch – napríklad v práci, kde nevieme byť tímovým hráčom, alebo vo vzťahu, kde chceme všetko robiť len podľa seba.

Ako sa pozeráte na tendenciu človeka hľadať zjednodušené riešenia?

D. D.: Žijeme v dobe, keď veľa ľudí vymieňa konanie na základe vedomého a komplexného vnímania prítomného okamihu za konanie na základe jednoduchých návodov či skratiek. Pomáhame si napríklad tým, že vlastnosti, správanie, témy či ľudí rozdeľujeme na pozitívne a negatívne a tieto kategórie už ďalej neprehodnocujeme, aj keď sa situácia v čase mení.

Takéto zjednodušenia z dlhodobého hľadiska nefungujú a spôsobujú viac problémov ako úžitku. Prispievajú k nedorozumeniam, vyhroteným situáciám a polarizácii spoločnosti.

Kam až nás to môže priviesť?

D. D.: Naša túžba po jednoduchých návodoch súvisí aj s tým, že žijeme v dobe, keď čoraz viac praktických aktivít delegujeme na algoritmy, ktoré ich vykonávajú bez toho, aby sme si to uvedomovali. Časom nás algoritmy môžu poznať lepšie, než sa poznáme my sami.

Izraelský historik Juval Noach Harari hovorí, že sa napríklad môžeme dostať do situácie, keď umelá inteligencia bude vedieť o našej sexuálnej orientácii skôr než my samotní. Preto je v tomto automatickom svete veľmi dôležité vedieť byť naozaj vedomí a rozlišovať, kedy konáme impulzívne alebo na základe starých vzorcov a kedy na základe vedomého vnímania prítomného okamihu.

Zaznamenali ste v správaní, myslení či cítení ľudí počas pandémie čosi nové, čo vás prekvapilo?