Kultúra na Slovensku potrebuje mecénov viac než kedykoľvek predtým, hovorí šéf SND Drlička

Národné divadlá v Európe žijú z viacerých zdrojov. Veľkú časť ich príjmov pokrýva štátna či iná dotácia, okrem nej sú to príjmy zo vstupeniek, prenájom priestorov či reklamné spolupráce. SND bolo až doteraz jedným z posledných divadiel svojho druhu, ktoré nemalo klub priateľov a mecénov.

To sa teraz zmenilo. Aj prostredníctvom neho chce získať dodatočné zdroje na svoju činnosť a budovať okolo SND komunitu. TREND sa s generálnym riaditeľom divadla Matejom Drličkom a ekonomickým riaditeľom Matejom Bošňákom rozprával nielen o mecénstve, ale aj o hospodárení či partnerstvách s firmami.

Aké bolo vlaňajšie hospodárenie SND?

Matej Bošňák: Hospodárenie bolo v súlade so zákonom vyrovnané. Celkové výnosy divadla boli zhruba 35 miliónov eur, z toho príspevok štátu 24 miliónov eur a výnosy z kapitálových transferov 3,4 milióna eur. Predaj vstupeniek priniesol do pokladne rekordných päť miliónov, firemné partnerstvá takmer 400-tisíc eur.

Celkovo skončilo SND za vlaňajšok s kladným hospodárskym výsledkom takmer 200-tisíc eur. Na jeho výšku mali vplyv aj rastúce náklady. Len elektrina, vodné a stočné nás ročne stoja dva milióny. Vlani sme zároveň mali rekordný počet 280-tisíc divákov. Činohra a balet boli obsadené na vyše 90 percent, opera na zhruba 82 percent. 

Keď sme sa bavili pred dvomi rokmi, hovorili ste, že by ste chceli zvýšiť podiel vlastných tržieb na celkových výnosoch. Vyšlo to?

MB: Štátny príspevok od ministerstva kultúry, ktorý vyplýva z podstaty príspevkovej organizácie, je dlhodobo zhruba 80 percent celkových výnosov. Tento podiel je porovnateľný s inými relevantnými divadlami v Európe. Zvyšných dvadsať percent predstavujú nielen príjmy zo vstupeniek, ale aj z prenájmu priestorov, marketingových spoluprác či z gastronomických služieb.

Tento podiel sa nám vlani podarilo mierne zvýšiť. Treba povedať, že to bolo aj v dôsledku jednorazovej operácie, ktorou bol predaj bytu SND v Panorama City za 600-tisíc eur. Potrebujeme však nájsť udržateľný model doplnkového financovania, aby sme nemuseli zvýšiť ceny vstupeniek tak, že sa staneme pre nízko- a strednopríjmové osoby nedostupnými.

Zároveň vidíme, že je tu aj veľmi dobre situovaná časť verejnosti, ktorej záleží na tom, aby štátne inštitúcie dosahovali európsku úroveň. Práve týchto ľudí chceme cez Klub priateľov a mecénov SND osloviť.

Vo Viedni predstavujú štátne a iné príspevky „len“ 50 percent príjmov divadla. Ako je to možné?

Matej Drlička: Vo Viedni fungujú viaceré divadlá spoločne v rámci holdingovej štruktúry nazvanej Rakúske Federálne Divadlá, patrí sem štátna opera, ľudová opera a Burgtheater. Mnohé služby majú centralizované pod hlavičkou Theaterservice, takže zdieľaním šetria náklady. Samozrejme, to je len základná explikácia, inak je to o čosi komplikovanejšie.

Viedeň je metropolou, do ktorej každý rok prúdi takmer sedem miliónov turistov. Kúpyschopnosť vlastného obyvateľstva je približne na trojnásobnej úrovni v porovnaní so Slovenskom. Ceny vstupeniek na operu sa tam pohybujú približne od 100 do 250 eur. Len štátna dotácia na Štátnu operu presahuje výšku 50 miliónov eur, čo je takmer dvojnásobok nášho príspevku od štátu, pričom my sme trojsúborové divadlo. Na druhej strane majú nepomerne vyššie personálne náklady.

Východzia pozícia rakúskych divadiel je teda s našou neporovnateľná. Je však pravda, že meritórny objem peňazí dostávajú aj od mecénov. Tam by sme sa k nim chceli priblížiť a rozvrstviť naše vlastné príjmy aj o zdroje z mecenášskeho klubu. Inak je možné zýšiť podiel tržieb zo vstupeniek na celkových príjmoch v SND len zásadnou zmenou cenotvorby, teda zvýšením cien.

Plánujete ich zvyšovať?