Ak máte na sebe nejaké rifle alebo lacné tričko, skúste sa pozrieť, kde sa vyrobilo. Ak to nie je Čína alebo Pakistan, ďalším častým miesto výroby je Bangladéš či Kambodža. Tieto krajiny sú veľmocami vo výrobe textílií, ktoré exportujú do celého sveta za zlomok ceny. Produkujú sa v lacných a často životu nebezpečných fabrikách zvaných sweatshopy. Ľudia tam pracujú za mizerný plat aj šestnásť hodín denne v doslova rizikových podmienkach.
Tlak neziskových organizácií, vlád a v konečnom dôsledku aj zákazníkov, donútili módne reťazce zaujímať sa o lokálny dodávateľský reťazec sweatshopov, čo viedlo k čiastočnému zlepšeniu pracovných podmienok a zákazu zamestnávania detí.
Dve tretiny pracovných miest môže zaniknúť
Zdá sa, že imidž sweatshopov sa o niekoľko rokov definitívne zmení. Medzinárodná organizácia práce (ILO) nedávno vydala štúdiu, v ktorej upozorňuje, že dve tretiny z 9,2 milióna pracovných miest v textilkách na juhovýchode Ázie môže zaniknúť.
Dôvodom je podľa ILO automatizácia práce a nahradenie ľudí, ktorí robia na rutinných pozíciách, strojmi. O prácu v textilkách môže prísť 64 percent ľudí v Indonézii, 86 percent vo Vietname a 88 percent pracovníkov v Kambodži.
Ak chcú tieto krajiny ostať konkurencieschopné, priemysel by mal urýchlene vytvárať partnerstvá so vzdelávacími inštitúciami, aby vychovali novú generáciu zamestnancov, ktorí majú lepšiu technickú kvalifikáciu, odbornosť a schopnosť bezproblémovo pracovať s technologickými novinkami, ktoré sa do výroby zavádzajú, tvrdí Medzinárodná organizácia práce.
Bez ohľadu na to, aký máte na sweatshopy názor, tieto firmy síce ľudí zdierajú, ale na druhej strane im ponúkajú plat a zázemie. V roku 2009 urobil denník The New York Times rozhovor s Pim Srey Rathovou, ktorá v Kambodži triedila odpad. Prehrabávala sa v košoch a dávala na kopu smeti, ktoré pôjdu na recykláciu. „Radšej by som dostala robotu vo fabrike. Aspoň je to práca v tieni," povedala reportérovi. V rozvojových krajinách je práca v textilke alebo inej fabrike vždy lepšia ako realita na ulici. Západní aktivisti proti nim bojujú, ale pravdou je, že sweatshopy sú pomerne jednoduchou cestou, ako sa vyhrabať z chudoby.
Nikde sa takom v hojnom počte neujali sweatshopy ako práve v Kambodži, ktorá mala v deväťdesiatych rokoch vysoký podiel vidieckeho obyvateľstva. Títo ľudia boli ochotní pracovať za niekoľko centov na hodinu a štát súčasne textilným firmám nehádzal pod kolená takmer žiadne regulácie.
V roku 2015 vytváral export textilného priemyslu v Kambodži 6,3 miliardy dolárov, čo sú štyri pätiny hodnoty celého vývozu krajiny. Kambodža je na fast fashion objednávkach módnych značiek závislá. Medziročne vývoz z týchto objednávok rastie: v roku 2015 bol medziročný nárast exportu 6,5 percenta, v prípade topánok až o 21 percent a dosiahol 538 miliónov amerických dolárov.
V tomto sektore pracuje len v Kambodži 630-tisíc ľudí a napriek kritike, ponúkajú fabriky nadštandardné platy. Kým v roku 2014 zarábala šička v priemere mesačne 145 dolárov, vlani to bolo už o tridsať dolárov viac. Priemerný plat v krajine sa pritom pohybuje okolo tisíc dolárov ročne.
Zvyšovanie platov nie je trendom len v Kambodži, ale aj v Číne či Vietname. Rastú tak náklady pre miestnych podnikateľov, ktorých ale tlačí konkurencia z okolitých ázijských krajinách a hlavne Afriky. Od roku 2006 klesla priemerná cena oblečenia takmer vo všetkých ázijských krajinách – z Kambodže napríklad o pätinu. Reťazcom ako H&M je totiž úplne jedno, či jeho dodávatelia, ktorí šijú lacnú módu pre európsky alebo americký trh, sú z Kambodže, Vietnamu či bezvýznamnej krajiny niekde v Afrike. Podstatná je cena. Tá rozhoduje a aj preto si môžeme tričká s pomerne slušnou maržou obchodníkom kupovať pod desať eur.
Ako klesá priemerná cena oblečenia (predávané v USA) Zdroj: ILO
Sweatshopy pod tlakom konkurencie
Sweatshopy tak čelia poklesu svetovej ceny oblečenia a drsnejšej konkurencii, ale na druhej strane musia zvyšovať mzdy a pod tlakom verejnosti zlepšovať pracovné podmienky.
Niektoré podniky preto končia v kríze a bankrotujú. Kým vlani sa v Kambodži otvorilo 75 nových fabrík, pred dvoma rokmi to bola takmer stovka. Jedným z dôvodov je tlak vlády, ktorá od podnikateľov žiada diverzifikáciu a varuje pred prílišnou závislosťou na textilnom priemysle, ktorý sa ľahko nahrádza automatizovanou prácou.
Hovoriť o tomto probléme môžu v relatívne drahšej Číne, kde sa pred pár mesiacmi nemecká spoločnosť Adidas rozhodla čiastočne výrobu zabaliť a vrátiť ju do Európy. Nová továreň Speedfactory na juhovýchode Nemecka si naplánovala, že ešte tento rok stihne vyrobiť prvých päťsto prototypov topánok. Masová výrobu vo fabrike, kde si má nájsť prácu 160 ľudí, však bude v prevažnej miere fungovať na princípe robotiky.
Adidas mal pôvodne v Nemecku desať tovární na obuv, no do roku 1993 okrem jednej všetky zatvoril. Väčšinu výroby presunul z Európy do ázijských krajín, predovšetkým do Číny a Vietnamu, kde mohol vyplácať nižšie mzdy a šetriť na nákladoch. Vďaka pokroku v robotike a v automatizácii výroby si môže dovoliť vrátiť produkciu bližšie zákazníkom, čím ušetrí dopravné náklady. To, čo bolo silnou stránkou mnohých ázijských krajín, sa teraz stáva ich slabinou.
Agentúra Bloomberg tvrdí, že pod najväčším tlakom konkurencie sú najmä čínske sweatshopy. Ak svetové značky zadávajú zákazky s objemom miliónov kusov, potrebujú na ich výrobu stále množstvo ľudských rúk. Produkčné náklady teda výrazne ovplyvňuje, aký vysoký plat majú miestni robotníci. V Číne sa ľudia rýchlosťou svetla dostali z chudoby do strednej vrstvy a stúpajú im platy.
Značky preto hľadajú krajiny s lacnejšou pracovnou silou a minimálnymi reguláciami. V Kambodži sa minulý rok zákonne zvyšovala minimálna mesačná mzda zo sto na 128 dolárov (tento rok už vzrástla na 140 dolárov). To zvýšilo cenu pre nákupcov približne o dvadsať centov za kus odevu. A aj tých dvadsať centov bol pre nich dôvod, aby do Kambodže prestali zadávať objednávky a sústredili sa na Bangladéš, kde je plat polovičný. Aktuálne je veľmi časté „skladanie“ fabrík na lode v Číne a ich prevoz do lacných afrických krajín.
Dve možnosti
Ázijské fabriky majú len dve možnosti. Buď budú vyjednávať lepšiu cenu s výrobcami ako Nike, Gap či H&M, alebo budú tlačiť na vyššiu produktivitu práce. Keďže je málo pravdepodobné, že im veľké odevné koncerny vyhovejú, ostáva im len druhá možnosť.
Produktivitu práce najrýchlejšie nafúknu cez automatizáciu výroby na úkor pracovnej sily, ktorej cena stagnuje, alebo mierne rastie. Stroje by mohli zdĺhavý proces strihania textílií a ich šitia podstatne skrátiť. Odhaduje sa, že masívnejší nástup moderných technológií aj v lowcostových fabrikách v Ázii je otázkou niekoľkých rokov. Ich nástup v textilnom biznise v Ázii je však v porovnaní s inými sektormi, napríklad s automotivom či elektrotechnikou, stále v dobe stredoveku.
3D tlač a ďalšie vznikajúce technológie môžu výrobcom umožniť splniť požiadavky zákazníkov s neporovnateľnou kvalitou a rýchlosťou, ktoré nie sú predstaviteľné vo fabrikách lacnej Ázie. Pre pracovníkov ázijských závodov je ale hrozbou, že západné firmy môžu priniesť technológie do domovských krajín a sweatshopy sa potom stanú nepotrebné. Niektorí zo zamestnancov, ktorí stratia uplatnenie v textilnom biznise, si zrejme nájdu prácu v technologickom sektore. Ten síce prudko rastie, ale je nepravdepodobné, že absorbuje všetkých nešťastníkov, ozrejmuje odborník na Čínu Adam Minter.
Nástup robotiky je v Číne, ktorá má už reálne problémy s drahšou pracovnom silou, najbadateľnejší. Denník The Financial Times pred letom napísal, že v krajine draka prebieha technologická transformácie, ktorá je však stále na začiatku. Čína má v súčasnosti 36 robotov na desaťtisíc robotníkov, v prípade Nemecka je podiel 292, v Japonsku 314 a Južnej Kórei dokonca 478 robotov.
Najvyspelejšou čínskou provinciou je Guangdong, ktorá je motorom priemyslu krajiny. Ročne vyváža do sveta produkciu za 615 miliárd dolárov, čo je štvrtina čínskeho exportu. Priemerný plat sa v tejto provincii pohybuje okolo 540 eur mesačne.
Firma Ying Ao, ktorá vyrába umývadla a iné doplnky do kúpeľní, musela zvyšovať platy zamestnancom natoľko, že sa jej to neoplatilo. Do výroby nasadila deväť robotických rúk, ktoré razom nahradili 140 robotníkov. Spoločnosť, ktorá denne vyrobí 1 500 umývadiel, priznala, že do robotov investovala tri milióny dolárov. Jej manažér na ne nedá dopustiť. Tvrdí, že automatizácia priniesla zlacnenie výroby, presnosť a zvýšila rýchlosť.
Od roku 2013 nakúpila Čína do výroby viac robotov, ako akákoľvek iné krajina sveta. Predbehla aj spomínané Nemecko, Japonsko či Kóreu. Z 240-tisíc predaných priemyselných robotov za minulý rok nakúpili čínske firmy až 66-tisíc z nich. Do konca tohto roka by mala mať Čína najviac fungujúcich robotov vo výrobe na celom svete.
To isté čaká aj textilky. Náznaky už existujú: Adidas plánuje v Indonézii znížiť počet zamestnancov na úkor strojov o tridsať percent, textilná firma Hung Wah Garment Manufacturing chce v Kambodži úplne zrušiť manuálne strihanie látok.
Robotika môže zlepšiť pracovné podmienky
Robotika ale môže priniesť pre ľudí, ktorí pracujú vo sweatshopch, férovejšie podmienky práce. „V najlepšom prípade môžu roboty na seba prevziať prácu, ktorá je opakujúca sa a nevyžaduje si kognitívne schopnosti," uvádza pre denník The Guardian spoluautor analýzy ILO Jae-Hee Chang. Týka sa to úloh ako miešanie chemikálií, šitie či strihanie textílií, kde dochádza k najčastejším úrazom.
Aktivisti aj dnes tvrdia, že pracovné podmienky sa od roku 2013, keď došlo k zrúteniu osemposchodovej fabriky Rana Plaza v Bangladéši, vôbec nezlepšili. Po tragédii sa dostala bangladéšska vláda pod tlak Medzinárodnej organizácie práce, Veľkej Británie, Holandska a Kanady.
Vláda urobila priebežný audit v 1 500 fabrikách, z toho v štyroch pätinách budov potvrdila, že boli splnené stavebné a bezpečnostné normy. Pri 37 stavbách nariadil kabinet ich okamžité zatvorenie a pri ďalších dvoch stovkách majiteľom pohrozil, že nehnuteľnosti z bezpečnostných dôvodov uzavrie, ak neurobia opatrenia na odstránenie nedostatkov.
Napriek tragédií drú dodnes pracovníci dlhé hodiny v prehriatych budovách bez riadnych požiarnych schodíšť. Mnohé z nich patria do subdodávateľského reťazca H&M, Walmart alebo Gap.
Po zrútení budovy práve H&M, ako prvá väčšia značka, podpísalo záväznú dohodu, ktorá mala zaručovať, že dodávatelia budú poskytovať bezpečné pracoviská pre svojich ľudí. Celkovo sa týka 1 660 fabrík v Bangladéši. Walmart a Gap však túto dohodu odmietli a namiesto nej založili neziskovú organizáciu Alliance for Bangladesh Worker Safety (Aliancia pre bezpečnosť pracovníka v Bangladéši).
Napriek tlaku dochádza k zlepšeniu bezpečnosti len veľmi pomaly. Iba sedem z 1 660 tovární ukončilo od podpisu zmluvy realizáciu nápravných opatrení, ďalších 57 fabrík ich dokončuje. Až 1 388 závodov má síce plán náprav, ale ešte nezačali s rekonštrukciou, zvyšné dve stovky sweatshopov nemajú vypracovaný ani plán.
Asia Floor Wage Alliance, ktorá plnenie dohody sleduje, tvrdí, že len v Bangladéši naďalej pracuje 79-tisíc zamestnancov v nebezpečných budovách bez protipožiarnych štandardov.
