Tresty od protimonopolných inštitúcií sa od iných sankcií líšia tým, že úradníci nielen určujú vinu a trest, ale volia aj miesto činu. Mierne nadsadený bonmot ukazuje, prečo si potrestaní kartelisti – na rozdiel od iných usvedčených hriešnikov – občas získajú isté sympatie.
Voľnosť strážcov hospodárskej súťaže pri určovaní takzvaného relevantného trhu, podivné určovanie úloh vo firemných sprisahaniach a okatá beztrestnosť bonzákov je v kontraste s vysokými pokutami. Novácke chemické závody vzbudili pred dva a pol rokom presne tento typ súcitu. Kartel nahlásil ich mnohonásobne väčší konkurent Akzo Nobel, ktorý z neho tiež mohol ťažiť. Jeho tridsiatimi striebornými bol nulový trest. Naopak, slovenská firma sama „zlízla“ vyše polovice celkovej pokuty, ktorú Európska komisia poltuctu kartelistov nadelila. Hoci sa, bez podceňovania, vo firemnej sfére objavili napríklad pochybnosti, či by na úlohu kartelového lídra stačili hoci jazykové znalosti niektorých vtedajších manažérov podniku.
Pokuta bola na pomery podniku likvidačná. Taká veľká, že by mohla prekryť svojský pohľad na súdny manažment, ktorý v konkurze predviedli majitelia chemičky, správca aj trenčianski sudcovia. Ubránili firmu a ešte aj vyrobili nový biznis, povedal by si jeden.
Ak si však podnikatelia naozaj zlepšia zisky z projektu alebo dokonca len zachránia vložené peniaze tak, že odignorujú odvody za zamestnancov, situácia sa mení. Či ide o využitie medzery v zákone alebo priamo fintu na pravidlá, je jedno. Ľudia, čo pre nich pracujú, nebudú mať v poriadku sociálne a zdravotné poistenie. Tak to robievali konkurzní podvodníci.
Čo má byť na tom sympatické?
Komentár vyšiel v aktuálnom vydaní TRENDU 22/2012.
Tlačený TREND na webe, kniha ako darček a ďalšie: Deväť dôvodov, prečo si predplatiť časopis TREND.
