Koronakríza a protipandemické opatrenia finančne ohrozujú najviac malé a stredné podniky. Mnohé sú dlhé mesiace zatvorené, prípadne fungujú len obmedzene, s minimálnymi tržbami, ktoré nestačia na ich prežitie. Podnikatelia majú právo žiadať o odškodnenie a mnohí to aj robia, ale nie je to jednoduchý proces. Viac prezrádza v rozhovore pre TREND Branislav Fridrich z bratislavskej advokátskej kancelárie Fridrich Lawyers.
V rozhovore sa dočítate:
- Ktoré súdy sú podľa advokátov kompetentné na odškodňovanie firiem
- Kedy by bolo relevantné podanie na Európsky súd pre ľudské práva
- Aká je právna situácia fitness centier, ktorých úniu kancelária zastupuje
- Kto má byť žalovaným pri náhrade škody spôsobenej štátom
- Ktoré sú obvyklé príčiny preťahovania súdnych konaní na celé roky
- Ako sa Ústavný súd SR vyhol zasadnému rozhodnutiu o karanténach
Ako sa firemného sektora dotkla koronakríza z vášho pohľadu? S akými problémami sa na vás obracajú podnikatelia, či už z pozície právnických alebo fyzických osôb?
V prvej vlne epidémie Covidu-19 na jar tohto roka sa nás obracali firmy žiadajúce náhradu škodu spôsobenej núteným zatvorením prevádzok. Mnohé nemohli podnikať takmer tri mesiace, od 13. marca do 2. júna 2020. Nútené zatvorenie prevádzok sa udialo na základe rozhodnutí Úradu verejného zdravotníctva (ÚVZ).
Zásadným problémom bolo, na ktorú inštitúciu sa vlastne majú obrátiť. Teda či sa obrátiť sa na správny súd, ktorý môže rozhodnúť o konkrétnych osobách a konkrétnej veci, prípadne na všeobecný súd so žalobou o náhradu škody spôsobenej štátom pri výkone verejnej moci. Prípadne na Ústavný súd, ktorý koná po podaní sťažností fyzických a právnických osôb ohľadom porušenia základných práv a slobôd.
Existovala tiež možnosť obrátiť na Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP), ktorý garantuje dodržiavanie Dohovoru o ochrane ľudských právach a základných slobôd. Bolo treba analyzovať, či by sme boli úspešní na tom-ktorom súde.
Čo ste v takých prípadoch skúmali a ako ste teda postupovali?
Ako prvú sme vylúčili žalobu o náhradu škody štátom z dôvodu, že podmienkou pre podanie takejto žaloby bolo zrušenie právoplatného rozhodnutia štátneho orgánu kvôli jeho nezákonnosti. To sa v prípade opatrení ÚVZ nestalo.
Ďalej prichádzala do úvahy správna žaloba na správny súd, kde by sme domáhali zrušenia daných opatrení. Tu však bolo možné predpokladať, že v čase, keď bude daný súd rozhodovať, opatrenia ÚVZ už budú zrušené alebo nebudú platné, čo sa dialo vždy zhruba po dvoch týždňoch. Vtedy by nám súd nemohol vyhovieť, pretože nemôže zrušiť ako nezákonné rozhodnutie niečo, čo bolo zrušené alebo prestalo platiť z dôvodu, o ktorom rozhodol sám ÚVZ.
Správny súd teda neprichádzal do úvahy, čo nasledovalo ďalej...?
Následne sme skúmali, či možno podať sťažnosť pre porušenie základných práv a slobôd na Ústavný súd SR. Otázkou bolo, či môže tento priznať primerané odškodné niekomu v čase, keď by bolo napadnuté opatrenie ÚVZ zrušené alebo nahradené jeho novším opatrením.
Už nepostačovalo namietať nezákonnosť opatrenia ÚVZ, ale bolo treba preukázať porušenie základných práv a slobôd zaručených ústavou alebo Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podniky, ktoré boli nútené zatvoriť prevádzky, mali skutočnú škodu a ušlý zisk, nepochybne dochádza aj k strate klientely, pričom túto možno pokojne považovať za majetok chránený Dohovorom.
Gastro je mŕtve. Štát pochoval tisícky živiteľov, „zabaliť“ to môžu aj ďalší
Obdobne by to bolo zrejme aj pri sťažnosti na Európskom súde?
ESĽP by nepochybne skúmal, či bolo možné upustiť od sťažnosti na Ústavný súd SR, na ktorý sa treba prednostne obracať, a či by jeho využití išlo vôbec o účinný prostriedok nápravy. Podanie sťažnosti na Európsky súd je pri opatreniach ÚVZ vydávaných od 15. októbra 2020 vo forme vyhlášky uverejnenej vo vestníku vlády nepochybne jedinou možnosťou nápravy pre zatvorené prevádzky.
Tu už je isté, že ide o tzv. všeobecne záväzný právny predpis (normu), ktorá pôsobí na bližšie neurčitý počet subjektov a je príliš všeobecná. Inak povedané, zákaz ÚVZ sa vzťahuje na každú prevádzku, ktorá spĺňa kritériá v ňom uvedené.
Zastupujete v procese odškodnenia okrem iného aj Úniu fitness centier Slovenska, pravdepodobne máte aj ďalšie skúsenosti z prvej vlny koronakrízy pri porušovaní práv podnikateľov. V čom štát voči nim pochybil?
Fitness centrá nemohli pre nútené zatvorenie svojich prevádzok poskytovať služby od 13. marca do 2. júna 2020 ani len alternatívnym spôsobom. Je teda vysoko pravdepodobné, že škode, ktorú utrpeli, nemohli predísť, a tak zodpovednosť štátu za ňu tu nepochybne je.
Nebolo možné podať žalobu priamo na všeobecný súd, a to kvôli tomu, že štát nezrušil opatrenia ÚVZ ako nezákonné. Konkrétne, pri fitness centrách išlo o opatrenia po sebe nasledujúce, ktoré zrušili predchádzajúce, alebo tam jednoducho uplynula doba platnosti.
Pri podávaní sťažnosti na Ústavný súd bol problém v nejasnosti, či tento môže priznať primerané finančné zadosťučinenie – nemajetkovú ujmu – firmám či jednotlivcom aj vtedy, keď medzitým bolo rozhodnutie zrušené. Opäť zostala len sťažnosť na Európsky súd ako prostriedok majetkovej aj nemajetkovej ujmy.
V čom je špecifické, keď sa niekto chce obrátiť na Ústavný súd?
Pozrime sa napríklad bližšie na prípady opatrení ÚVZ, ktoré sa týkali povinnosti ísť do karantény po príchode zo zahraničia počas prvej vlny pandémie. Ústavný súd SR prostredníctvom všetkých svojich štyroch senátov vtedy rozhodol, že sťažovatelia mali najskôr využiť žalobu na správny súd. Ten však môže zrušiť pre nezákonnosť len rozhodnutia, ktoré v danom čase ešte existujú. Senáty Ústavného súdu pritom museli vedieť, že v čase, keď sťažnosti boli podávané, opatrenia ÚVZ už neplatili.
Navyše, opatrenia ÚVZ podľa nich predstavovali tzv. hybridné správne akty. Tento záver prevzali z rozhodnutia Mestského súdu v Prahe z 26. apríla 2020, ktorý zrušil štyri opatrenia českého ministerstva zdravotníctva, prijaté v súvislosti s obmedzením šírenia koronavírusu v krajine. Išlo o opatrenia o voľnom pohybe osôb, maloobchode a službách. Podľa českého súdu sú nezákonné aj pri vyhlásenom stave núdze.
Aké možnosti v praxi majú teda podnikatelia brániť sa voči šikane štátu? Musia prejsť celou tortúrou podávania žalôb od najnižších okresných súdov, cez krajské, prípadne Najvyšší súd či Ústavný súd?
Ak sa pozrieme všeobecne na možnosti uplatnenia nárokov na náhradu škody voči štátu, treba rozlišovať, či táto bola spôsobená nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo nesprávnym úradným postupom.
Pri nezákonnom rozhodnutí je podmienka, aby bolo takéto rozhodnutie zrušené pre nezákonnosť a súčasne poškodený musí podať žalobu na súd. Ak tieto podmienky nie sú súčasne splnené, nemožno žiadať o náhradu škody voči štátu.
Pri nesprávnom úradnom postupe tieto podmienky odpadajú. Poškodený sa môže žalobou obrátiť na príslušný okresný súd, odvolanie voči jeho rozsudku sa podáva na krajský súd, potom je možné využiť aj dovolanie na Najvyšší súd SR, avšak len v určitých vymedzených prípadoch.
Následne možno rozhodnutie krajského súdu a Najvyššieho súdu napadnúť sťažnosťou pre porušenie základných práv a slobôd na Ústavnom súde a to, ak tieto súdy porušia právo poškodeného na spravodlivý súdny proces.
Štát podojili o státisícové dotácie aj netrasparentné firmy. Cez sito ľahko prekĺzli
Kto je vlastne žalovaným pri náhrade škody spôsobenej štátom? Mnohé opatrenia spadali pod rezort zdravotníctva, iné pod rezort obrany či rezort vnútra...
Pri náhrade škody spôsobenej štátom je žalované príslušné ministerstvo. V praxi sa stretávame s absurdnými situáciami, keď okresný súd správne rozhodne o náhrade škody, ale následne krajský súd jeho rozhodnutie zruší z absurdných dôvodov a musí rozhodovať Najvyšší súd. Ten však môže zrušiť len rozhodnutie krajského súdu a musí mu vec vrátiť na nové rozhodnutie. A tak vznikajú situácie, keď okresný súd rozhodol v roku 2014, ale až v roku 2020 je jeho rozsudok vykonateľný.
Podnikateľ sa môže obrátiť na ESĽP, ale aj keď by uspel, zatiaľ neexistuje mechanizmus, ako dosiahnuť účinnú obnovu konania pred Ústavným súdom SR alebo všeobecným súdom.
Pri náhrade škody voči štátu sa čoraz viac ukazuje potreba skúmať, či štát neporušil právne predpisy EÚ, ktoré zakotvujú práva osôb. Ak podnikateľ nemá napríklad voči zákonu žiadne vnútroštátne dostupné prostriedky nápravy a dochádza jeho uplatňovaním k dostatočne závažnému porušeniu práva EÚ, potom dokonca netreba splniť ani podmienku, že zákon je zrušený pre rozpor s normatívnou úpravou vyššej právnej sily.
Špecializujete sa na právne na konania pred Ústavným súdom SR. Takéto podanie môžu urobiť len určité osoby, konkrétne prezidentka, pätina (30) poslancov Národnej rady, či generálny prokurátor. Vy ste zastupovali viacero firiem v tomto konaní. Čo je v tomto smere najťažšie?
Treba rozlišovať konania o nesúlade právnych predpisov podľa článku 125 Ústavy SR a konania o ústavnej sťažnosti, ktoré sa týkajú porušení základných práv a slobôd fyzických a právnických osôb. Ústavný súd odmieta všetky sťažnosti, ak pred ich podaním nie sú vyčerpané dostupné účinné vnútroštátne prostriedky nápravy.
Teda podnikateľ sa musí najskôr obrátiť na okresný súd, následne na krajský súd, potom na Najvyšší súd a až potom na Ústavný súd. Reálne teda musí vyčerpať celú ako uvádzate „tortúru“ opravných prostriedkov cez všeobecné súdy.
Konania na súdoch, vrátane toho Ústavného, sa ťahajú roky. Dá sa tento proces nejako skrátiť a čo tomu musí predchádzať?
Od roku 2016 platia na Slovensku nové procesné poriadky, ktoré vytvorili z konania určité etapy. V rámci nich sa musia vyčerpať aj určité povinnosti, napríklad povinnosť dokazovania. Niektoré konania však brzdí neustála neprítomnosť svedkov, napríklad, ak svedok stále predkladá doklad o dočasnej práceneschopnosti. S tým sa v zásade nedá nič robiť, hoci prichádzajú do úvahy aj také úkony, ako výsluch svedka doma.
Vlani počas koronakrízy dochádzalo k odročovaniu pojednávaní najprv na jar povinne, na jeseň z dôvodu zákazu vychádzania bez modrého certifikátu o testovaní na Covid-19. Často badať pingpong medzi vyššími a nižšími súdmi, keď nižší súd zdanlivo rešpektuje rozhodnutie vyššieho súdu, ale podľa toho vyššieho nie dostatočne. Celá ťarcha súdneho konania je na sudcovi, ktorý okrem rozhodovania v merite veci musí organizovať priebeh pojednávaní, čo objektívne spôsobuje predlžovanie konaní.
Aj vyhotovovanie znaleckých posudkov trvá dlho. Treba však uviesť, že čím zložitejšie konanie, tým dlhšie trvá. Ak sa vyhotoví nesprávny posudok už na prvom stupni, alebo ide o rozsudok, ktorý nezohľadnil určité právne okolnosti, hoci výsledok by bol rovnaký, nemožno sa čudovať, ak sa vec vrátiť aj zo súdov vyššieho stupňa.
Základom čo najrýchlejšieho súdneho konania je dôslednosť pri prerokovaní všetkých aspektov sporu. Treba tiež zohľadniť aj najaktuálnejšiu judikatúru vrátane judikatúry ESĽP a Súdneho dvora EÚ. Dokonca treba zohľadniť aj judikatúru českého ústavného súdu, Najvyššieho súdu ČR a najvyššieho správneho súdu ČR, ktorá sa dnes bežne cituje v slovenskej judikatúre. Ak by to súdy takto vyhodnocovali, bola by malá pravdepodobnosť akéhosi vracania prípadu z vyšších súdov.
Teraz bežný sťažovateľ nevie docieliť na Ústavnom súde, aby sa tento vyslovil, či je istý paragraf neústavný, alebo je v súlade s ústavou. Po novom bude môcť senát zložený z troch sudcov navrhnúť jeho plénu (13 sudcom), aby podozrenie z protiústavnosti preskúmalo. Je toto reálne zlepšenie daného stavu?
Danú možnosť majú sudcovia všeobecných súdov už teraz priamo na základe článku 144 odsek 2 Ústavy. Takéto oprávnenie má aj senát, rozhodujúci o sťažnosti fyzickej alebo právnickej osoby podľa článku 127 Ústavy. Je to vec, ktorá na Slovensku mala byť zavedená už dávno. Totiž, v súčasnosti, ak dochádza k porušeniu základných práv a slobôd inak ako rozhodnutím, teda priamo na základe zákona, občan sa nemôže obrátiť na Ústavný súd.
Nemôže teda napadnúť protiústavnosť zákona alebo iného všeobecne záväzného predpisu, akým je napríklad aj vyhláška ÚVZ vydaná od 15. októbra 2020. Ideálne by bolo, ak by občania a podnikatelia mali priamo možnosť napadnúť neústavnosť zákona, ak súvisí s rozhodnutím, ktoré sa na nich vzťahuje, ako je to v susednom Česku.
Zastupujete aj firmy v konaní pred ESĽP a v akých veciach konkrétne? Dotýka sa to aj posledného obdobia počas pandémie koronavírusu?
Áno, máme viacero prípadov na ESĽP. V zásade najdôležitejšou časťou našej práce v tomto prípade je zmapovať vývoj prípadu od najnižšieho stupňa štátneho orgánu, ktorý vec riešil, až po Ústavný súd SR. Ďalej určiť rozhodujúce skutkové okolnosti a čo je najdôležitejšie, odôvodniť, prečo dané rozhodnutie štátneho orgánu, zvyčajne súdu, porušuje ľudské právo alebo slobodu chránenú Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Tiež sa treba venovať odôvodneniu nevyužitia opravných prostriedkov, ktoré síce existujú, ale nie sú buď k dispozícii priamo, alebo sú neúčinné.
Keďže ESĽP prešiel zhruba pred 8 rokmi zásadnou reformou konania, dnes sa najčastejšie stretávame s rozhodnutiami samosudcu. Toto dáva nádej v pandémiových prípadoch, že ESĽP sa bude nimi zaoberať, pretože opatrenia nie sú slovenskými vnútroštátnymi súdmi pravdepodobne preskúmateľné.
Môže síce trvať dlhšie, kým zašle sťažovateľovi vyjadrenie vlády daného štátu, potom sa musí sťažovateľ vyjadriť k vládnym argumentom a navrhnúť náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy spôsobenej štátom porušením jeho ľudských práv. Následne je vyhlásené rozhodnutie ESĽP.
