Nie, naozaj nedáva. Jedine z pohľadu populistickej rétoriky politikov. A predsa sa na Slovensku podobné situácie odohrávajú. Konkrétny prípad, ktorý bol v prípade automobiliek myslený iba ironicky, je na Slovensku realitou. Ide o prípad českého súkromného dopravcu RegioJet v rámci autobusovej dopravy, či už na trase Bratislava – Banská Bystrica, ale hlavne na východnom Slovensku z Kysaku do Svidníka.

„Ponuka spoločnosti RegioJet sa dotýka len hlavných trás. Považujeme za vysoko neekonomické umožniť konkurenčnému prepravcovi, aby prevádzkoval tieto spoje v blízkych časoch, v akých ich prevádzkujú súčasní prepravcovia,“ uviedlo mesto v oficiálnom stanovisku.

Zároveň dodáva, že „vo verejnom záujme je ponechať čo najviac spojov. Tie spoje, ktoré dennodenne využívajú občania do škôl a do práce. Príchod ďalšieho prepravcu, ktorý má záujem len o najrentabilnejšie trasy, by znamenal úbytok prostriedkov a riziko prepúšťania či likvidovania spojov.“

Ak je vo verejnom záujme ponechať čo najviac spojov, prečo prekáža, že pribudnú ďalšie? Údajne hrozí riziko prepúšťania – tým, že príde ďalšia firma a zamestná nových ľudí? Hrozí vraj aj riziko likvidovania spojov – tým, že súkromník zavedie ďalšie?

Ani slovo nepadlo o kvalite, ktorá je v prípade fungujúcej konkurencie jedným z kľúčových faktorov úspešnosti.

Ak sú dôvodom zákazu prevádzkovania týchto spojov práve dotácie, (už konkrétny) príklad opäť ponúka automobilový sektor. Volkswagen, Kia a aj PSA Citroën Peugeot dostali od slovenských vlád dotácie vo výške desiatok miliónov eur (podrobností zistíte napríklad tu, tu a tu). Rozdiel je len v tom, že nešlo o dotácie priame, ale vo forme úľav na daniach.

Aj v tomto prípade sa štát miešal do trhového prostredia, aby stimuloval vznik pracovných miest - štát bol v tomto prípade tiež trhový hráč v konkurencii iných krajín. No bolo by nemysliteľné, aby vláda sabotovala príchod nového zamestnávateľa. Jedine že by sa snažila neférovo chrániť vlastný biznis, respektíve firmy blízke politikom.

Prípad výrobcov televízorov

Predstavme si vymyslený malý štát vzdialený od civilizácie, v ktorom sa nachádza jeden výrobca televízorov. Štát je voči zahraničiu uzatvorený, takže televízory ani nevyváža, ani nedováža. Tento jeden výrobca televízorov má teda monopolné postavenie.

Potom sa nájde podnikateľ, ktorý si uvedomí, že je schopný rozbehnúť výrobu televízorov lepšie ako súčasný producent – s použitím efektívnejšej výroby, teda za nižšie náklady, a s vyššou kvalitou produktov. Založí firmu, rozbehne výrobu. Zamestná ďalších ľudí, získa si na svoju stranu čoraz viac zákazníkov.

Pôvodná firma má na výber dve možnosti – snažiť sa dobehnúť a predbehnúť svojho protivníka, alebo výrobu zavrieť. Začne preto investovať do výskumu, vyvíja efektívnejšie metódy výroby, znižuje svoje náklady a v konečnom dôsledku predáva viac, lepších a lacnejších televízorov ako predtým.

Samozrejme, obom výrobcom by bolo lepšie, ak by mali monopolné postavenie. Vidina zisku by bola oveľa istejšia. Zároveň je však pravdepodobné, že by ani neboli motivovaní investovať do výskumu a vývoja. Procesy by ostali neefektívne, zdroje - kapitálové či ľudské - by sa zbytočne plytvali.

Výhody z konkurencie tak v konečnom dôsledku čerpajú všetci – zamestnaných je viac ľudí, spotrebitelia si môžu kupovať lacnejšie a kvalitnejšie spotrebiče, štát ušetrí na sociálnych dávkach pre nezamestnaných, vyberie viac na daniach...

Konkurencia vždy môže viesť aj k tomu, že niektoré firmy ju neustoja. Napríklad pôvodný výrobca televízorov nie je schopný dostatočne inovovať, naďalej vyrába neefektívne a v obchodoch predáva príliš drahé a príliš nekvalitné produkty. Tak musí výrobu zavrieť. Niektorých ľudí to zabolí, o prácu nechce prísť nikto. Avšak umelo udržovať túto firmu pri živote by bolo maximálne neefektívne.

Konkurencia je (v dynamickom pojatí) proces, v ktorom sú hlavnou hnacou silou práve inovácie. Okrem toho je to proces hľadania príležitostí, cenového prispôsobovania, konkurenčných reakcii či produktovej diferenciácie.

Prípad štátneho výrobcu

Predstavme si rovnakú situáciu ako v predošlom príklade, avšak pôvodný výrobca televízorov má od štátu ako jediný licenciu na výrobu. Potom o licenciu požiada nový podnikateľ s modernejšími technológiami. Ako sa asi zachová pôvodný výrobca?

Manažéri firmy budú s vysokou pravdepodobnosťou lobovať (alebo aj podplácať) u úradníkov, aby novej firme licenciu nepridelili. Nechce sa im investovať do lepšej výroby, prípadne toho ani nie sú schopní. Avšak úradníkov a verejnosť budú presviedčať tým, že budú musieť prepúšťať, že nový výrobca chce podnikať len kvôli zisku (čo mimochodom robí každá firma, avšak pre populistov je to silný argument), že bude neefektívne mať dve firmy na takú istú činnosť.

Ak úradníci podľahnú tlaku a novú licenciu nepridelia, hádajme, kto na tom stratí najviac? Práve spotrebitelia, teda ľudia – voliči, ktorých záujmy by úradníci a politici v štátnej správe mali chrániť.

Takéto situácie sa dajú nájsť po celom svete a sú aj dokonca úspešné – príkladom môže byť firma Uber, ktorá pomocou jednoduchej aplikácie ponúka taxislužby bez licencie. Existujúci taxikári však nechcú ďalšiu konkurenciu, ktorá bude jazdiť lacnejšie – veď potom by museli aj oni. Preto začali argumentovať napríklad menšou spoľahlivosťou vodičov Uberu.

Ak by to aj bola pravda – zákazníci a spotrebitelia sa rozhodnú sami, komu dajú prednosť, a lepší zvíťazí.

Aby sme túto situáciu zveličili ešte viac, predstavme si mesto, v ktorom funguje jedno divadlo dostávajúce dotácie na kultúru z mestskej alebo regionálnej pokladnice. Nájde sa podnikateľ, ktorý si povie, že založí druhé.

Dotácie nechce, ak nebude ziskový, doplatí to zo svojich ostatných aktivít. Ale mesto mu aj tak zakáže druhé divadlo prevádzkovať – veď už jedno divadlo máme a nechceme tu druhé, herci by mohli prísť o prácu. Táto situácia nastala v prípade firmy RegioJet na východnom Slovensku.

Trhové zlyhania

Niektoré ekonomické smery, medzi ktoré patrí najmä Rakúska škola, pojem trhové zlyhanie neuznáva. Podľa nich sa trh a konkurencia vždy postarajú o správne fungovanie firiem a efektívnosť využívania kapitálu. Štát by mal byť čo najmenší a do trhov vôbec nezasahovať.

Mainstreamová ekonómia naopak tento fenomén akceptuje a odporúča, aby sa štát do trhových vzťahov zapájal práve vtedy, keď zlyhania treba riešiť. Existujú štyri najčastejšie príčiny.

Kartel

Najčastejší argument pre zapojenie sa štátu do hospodárskej súťaže v role ochrancu hospodárskej súťaže proti strategickému správaniu sa firiem. Napríklad, keď sa firmy dohadujú o množstve výroby, výške ceny alebo koordinujú postupy pri získavaní štátnych zákaziek. Kvôli takýmto prípadom existuje Protimonopolný úrad a odhaľuje prípady, akým bol napríklad Najvyšším súdom uznaný kartel stavebných firiem.

Dominantné postavenie

Protimonopolný úrad má aj druhú dôležitú úlohu: sledovať nezneužívanie dominantného postavenia na úkor vznikajúcej konkurencie, napríklad stanovením predátorských cien, strategických prekážok pri vstupe do odvetvia konkurencii alebo rôznou cenovou politikou voči svojim odberateľom, ako sa stalo napríklad v prípade Slovnaftu.

Monopol

Samostatne existujúca firma však ešte nemusí byť problém. Ten nastáva, až keď ostatné firmy majú zakázané (napríklad pomocou licencii) do odvetvia vstupovať, alebo keď existuje monopol prirodzene – nie je vôbec efektívne budovať po celej krajine dve elektrické prenosové sústavy. V takomto prípade môže štát regulovať napríklad ceny, ako to v sieťových odvetviach robí, alebo podporovať vznik konkurencie tým, že oddelí výrobcov elektriny a prevádzkovateľov tejto sústavy a aj samotných distribútorov.

Externality

Negatívne externality nastávajú, keď výrobca nenesie všetky náklady svojej výroby a časť z nich presúva na ostatné subjekty. Pozitívna, keď výrobca nezískava všetky výnosy zo svojej činnosti a na jeho úkor sa obohacuje niekto iný.

Príkladom negatívnej externality sú napríklad továrne, ktoré znečisťujú ovzdušie alebo rieky, čím napríklad zhoršujú zdravotný stav obyvateľov alebo znemožňujú rybárom loviť ryby. Bez štátnych zásahov sú tieto situácie ťažko riešiteľné (pre znalcov, aj napriek existencii Coaseho teorému, ktorého predpoklady takmer nikdy nie sú splnené) a preto štát túto výrobu naviac zdaňuje.

Podľa mainstreamovej ekonómie teda štát v oblasti hospodárskej súťaže plní úlohu policajta, ktorý dohliada na dodržiavanie pravidiel a trestá vinníkov.

Do trhových procesov by však veľmi zasahovať nemal, hlavne čo sa týka oblasti podnikania a tvorby konkurencie. A hlavne by ju vôbec nemal obmedzovať. Lebo práve takéto prípady odrádzajú potenciálnych podnikateľov a investorov (čo je problém najmä pre okres, ako je Svidník s približne 20-percentnou nezamestnanosťou), zhoršujú obraz Slovenska v zahraničí a ničia prirodzené inovatívne procesy, vďaka ktorým sa zlepšuje nielen ekonomika Slovenska, ale hlavne z toho majú výhody ľudia – aj ako spotrebitelia, aj ako daňoví poplatníci.