Na vodičov v doprave sa vzťahujú okrem zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len: „Zákonník práce“) aj vzťahujú aj ustanovenia zákona č. 462/2007 Z.z. o organizácii pracovného času v doprave (ďalej len: „zákon č. 462/2007 Z.z.“), ktorý upravuje okrem iného maximálny pracovný čas, prestávky v práci, čas pracovnej pohotovosti a minimálnu dobu odpočinku.
Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 462/2007 Z. z. je maximálny pracovný čas zamestnanca v doprave 60 hodín za týždeň, pričom podmienky rozvrhnutia pracovného času určí zamestnávateľ po dohode so zástupcami zamestnancov, alebo po dohode s dispozičným zamestnancom. Podľa § 3 ods. 1 spomínaného zákona priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca v doprave nesmie presiahnuť 48 hodín počas 4 po sebe nasledujúcich mesiacov. To znamená, že v niektorom týždni môže zamestnanec odpracovať viac ako 48 hodín, avšak celkový priemer odpracovaných hodín za týždeň počas 4 po sebe nasledujúcich mesiacov nesmie prekročiť spomínaných 48 hodín.
Vzhľadom na to, že ako vodič autobusu vykonávate dopravu do 50 km, vzťahujú sa na vás aj osobitné ustanovenia o pravidelnej osobnej doprave. Podľa § 26 ods. 1 zákona č. 462/2007 Z.z. čas vodiča pravidelnej osobnej dopravy nesmie presiahnuť 10 hodín za 24 po sebe nasledujúcich hodín.
Zároveň v ods. 2 sa uvádza povinnosť zamestnávateľa rozvrhnúť týždenný pracovný čas tak, aby čas jazdy nepresiahol 48 hodín za týždeň. Časom jazdy sa podľa ods. 3 a 4 predmetného ustanovenia rozumie súčet časov súvislého vedenia vozidla, do ktorého sa započítava aj čas prerušenia súvislého vedenia vozidla v prípade, ak je kratšie ako 10 minút. Čas jazdy za deň u vás bude predstavovať súčet času vedenia vozidla a prerušení, ktoré sú kratšie ako 10 minút.
Pracovná pohotovosť
V § 9 ods. 2 zákona č. 462/2007 Z. z. sa uvádza, že do času pracovnej pohotovosti patrí okrem iného čas čakania medzi spojmi a do času pracovnej pohotovosti sa nezarátava čas prestávok v práci ani doba odpočinku. Zákonník práce v prípade pracovnej pohotovosti uvádza, že zamestnávateľ môže v odôvodnených prípadoch na zabezpečenie nevyhnutných úloh nariadiť zamestnancovi, alebo s ním dohodnúť pracovnú pohotovosť.
Zákon č. 462/2007 Z. z. ustanovuje obmedzenie pracovnej pohotovosti zamestnancov v doprave a to maximálne na 24 hodín v priebehu týždňa a 72 hodín v priebehu kalendárneho mesiaca. V § 96 ods. 8 Zákonníka práce sa uvádza, že v kolektívnej zmluve je možné dohodnúť obmedzenie rozsahu pracovnej pohotovosti, ktorú možno so zamestnávateľom dohodnúť.
Prestávky v práci
Čo sa týka prestávok v práci, zamestnávateľ je podľa § 27 ods. 1 zákona č. 462/2007 Z. z. povinný rozvrhnúť pracovný čas vodiča osobnej dopravy tak, aby mal po 4 hodinách času jazdy prestávku najmenej 30 minút. Taktiež § 91 ods. 2 Zákonníka práce ustanovuje, že podrobnejšie podmienky poskytnutia prestávky na odpočinok a jedenie vrátane jej predĺženia zamestnávateľ dohodne so zástupcami zamestnancov.
Pokiaľ hovoríme o započítavaní do pracovného času, Zákonník práce vyslovene uvádza dva druhy prestávok - a to prestávky na oddych a jedenie, ktoré sa nezapočítavajú do pracovného času a neprislúcha za ne mzda a potom sú to bezpečnostné prestávky, ktoré sa započítavajú do pracovného času a prislúcha za ne mzda.
Na základe vyššie uvedeného vyplýva, že zamestnávateľ je oprávnený rozvrhnúť pracovný čas zamestnanca po dohode so zástupcami zamestnancov, pričom však musí dodržiavať ustanovenia o maximálnom pracovnom čase a čase jazdy zamestnanca. Zároveň môže zamestnancovi poskytnúť prestávku, ktorej trvanie je dlhšie ako 30 minút.
Dôležité však je, že prestávky v práci sú súčasťou doby odpočinku a Zákonník práce uvádza, že dobou odpočinku je akákoľvek doba, ktorá nie je pracovným časom. Zákonník práce ustanovuje, že pracovný čas predstavuje časový úsek, v ktorom je zamestnanec zamestnávateľovi k dispozícii, vykonáva prácu a plní povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou. Prestávkou sa podľa článku 4 písm. d) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 561/2006 rozumie každý časový úsek, počas ktorého vodič nesmie viesť vozidlo ani vykonávať žiadnu inú prácu a ktorý sa využíva výlučne na regeneráciu.
Ak váš zamestnávateľ dodržiava všetky uvedené ustanovenia Zákonníka práce a zákona č. 462/2007 Z.z., sme toho názoru, že zamestnávateľ vám môže poskytnúť prestávky v práci dlhšie ako 30 minút, ktoré však slúžia na regeneráciu pracovných síl a počas ktorých by ste nemali mať povinnosť byť zamestnávateľovi k dispozícii (ako to býva pri pracovnej pohotovosti). Počas prestávky v práci nie je zamestnanec povinný plniť pokyny zamestnávateľa (okrem dodržiavania BOZP), ani nie je povinný byť na pracovisku, vzhľadom na to, že prestávka predstavuje v zmysle Zákonníka práce čas osobného voľna.
Nie je pauza ako pauza
V prípade, ak zamestnanec nemá možnosť opustiť vozidlo, resp. je povinný ho strážiť (napr. na nejakom odstavnom mieste), tak takáto prestávka v práci nezodpovedá zákonnému obsahu tohto benefitu pre zamestnanca . Podľa nášho právneho názoru by takýto čas mal byť charakterizovaný ako pracovná pohotovosť, a teda sa aj má zarátavať do pracovného času. Samozrejme posúdenie konkrétnej „pauzy“ v práci presne zodpovie otázku, či takýto čas má charakter prestávky v práci alebo pracovnej pohotovosti a môže byť zarátavaný do pracovného času.
Zákonník práce v § 231 ustanovuje možnosť uzatvorenia kolektívnej zmluvy medzi odborovým orgánom a zamestnávateľom, ktorá upravuje pracovné podmienky a právne nároky zamestnancov výhodnejšie oproti tým, ktoré vyplývajú zo zákona. Dovoľujeme si však podotknúť, že pre posúdenie, či došlo v danom prípade k zhoršeniu pracovných podmienok a pre komplexné posúdenie danej otázky by bolo nevyhnutné preskúmať všetky relevantné dokumenty (vrátane kolektívnej zmluvy a pracovnej zmluvy).
Autor odpovede nepreberá zodpovednosť za správnosť a komplexnosť odpovede, keďže informácie o probléme sú obmedzené formuláciou otázky.
