Keď architekt navrhne obytný dom, ovplyvňuje spôsob, akým bývame. Ak navrhne školu, určuje podmienky vzdelávania pre stovky detí. Pre viedenský projekt Bildungscampus Hauptbahnhof (Vzdelávací kampus pri Hlavnej stanici) to platí dvojnásobne. Ide o pilotný projekt kampusového prepojenia viacerých stupňov základného vzdelávania, ktorý stavia na výrazne reformnom prístupe k pedagogike.
Návrh multifunkčného vzdelávacieho areálu pochádza od viedenského architektonického štúdia PPAG. Ich architektonický projekt vyhral súťaž v konkurencii vyše stovky ateliérov. Nové experimentálne vzdelávacie zariadenie, do ktorého by podľa autorov projektu „mali deti chodiť radi“, začne rásť na budúci rok a hotové by malo byť v roku 2014.
Filozofiu celého projektu vysvetľujú v rozhovore architekti Ali Seghatoleslami a Lilli Pschillová, ktorí naživo vystúpia aj na piatkovej akcii Pecha Kucha v bratislavskom klube MMC.
Poďme najprv ku kontextu. Vami navrhnuté školské zariadenie má vyrásť v rámci areálu bývalej železničnej stanice Südbahnhof. Čo všetko sa tu stavia?
Ali Seghatoleslami: Bývalá železničná stanica, ktorá mala formu neprejazdnej či konečnej budovy sa zmení na novú hlavnú viedenskú stanicu, cez ktorú budú môcť vlaky prechádzať. Okrem toho vyrastie za stanicou nová štvrť s pracovnými miestami pre viac ako 20-tisíc ľudí a obytné budovy pre vyše 13-tisíc ľudí. V strede tohto priestoru sa bude nachádzať park, v ktorého susedstve bude stáť aj nami navrhnutý školský kampus. Celkovo ide o zásadný projekt rozvoja mesta Viedeň.
Zdroj: garaj
Aká myšlienka je za výstavbou tejto novej štvrte?
AS: Poloha areálu je strategicky veľmi zaujímavá. Neleží ďaleko od centra mesta a zároveň sa nachádza na mieste, kde sa stretávajú tri mestské obvody. Nový areál sa rozprestiera smerom do desiateho mestského obvodu, ktorý sa vyznačuje výraznou urbánnou hustotou. Navrhnutý priestor s parkom má v tejto časti mesta vytvoriť prístup k voľným plochám.
Lilli Pschillová: Desiaty obvod je najväčší vo Viedni. Počtom obyvateľov je vlastne druhým najväčším mestom v Rakúsku, väčším než Graz. Tento obvod sa nachádza mimo vnútorného okruhu centra. Architektonickým zhodnotením obvodu má dôjsť k zrušeniu tejto hranice a k jeho otvoreniu smerom k centru.
Výraznou súčasťou novej štvrte je vami navrhnuté školské zariadenie s názvom Vzdelávací kampus. O čo v skratke ide?
AS: Ide o multifunkčné školské zariadenie pre vyše tisíc detí, ktoré spája škôlku a celodennú základnú školu prvého a druhého stupňa. Je to miesto pre vzdelávanie detí od najútlejšieho veku až po 14-ty rok života.
V čom je tento model výnimočný?
AS: Jednou z hlavných inovácii je celodenná starostlivosť, ktorá signalizuje, že deti by sa mohli a mali vo vzdelávacích zariadeniach zdržiavať dlhšie. Ide o to, že škola by mala byť niečím viac, než len miestom absorbovania vedomostí, z ktorého sa po obede uteká domov. Ide o realizáciu predstavy školy ako životného priestoru pre deti. Viedenská politika vzdelávania sa s modelom kampusu snaží o nový spôsob výučby. V pedagogickej praxi to má znamenať, že medzi pol deviatou a pol štvrtou sa vyučovanie strieda s dlhšími prestávkami, čím sa narúša klasický model rýchlo po sebe nasledujúcich vyučovacích hodín. Po výuke sa deti ešte do piatej či šiestej hodiny môžu zdržiavať v areáli školy v rámci aktivít po vyučovaní.
LP: V kampusovom modeli ide o narušenie mnohých rigidných vecí, ktoré doteraz skôr bránili kontaktu rôznych vekových skupín detí a tiež prepájaniu učenia a voľného času. V novej škole nemá primárne ísť o frontálny typ vyučovania, kde sa celý deň len sedí v lavici a počúva, čo rozpráva učiteľ. Ide tu o väčšiu flexibilitu a možnosť pohybu. Deti nie sú viazané na jednu vyučovaciu triedu, majú možnosť učiť sa, stretávať a presúvať v množstve rôznych priestorov. Z architektonického hľadiska je dôležité prepojenie budov a vonkajších plôch. Z každého vnútorného priestoru je bezprostredný prístup „na vzduch“, kde sa tiež môže odohrávať výučba so všetkým potrebným vybavením. Konfigurácia areálu je nastavená tak, že vonkajšie priestory sú zároveň spojnicami medzi budovami, čiže fungujú ako miesto stretávania sa detí.
Zdroj: ppag4
Znie to ako elitný projekt pre deti z lepšie situovaných rodín.
LP: Práve naopak. Ide o verejnú školu, ktorá je určená pre deti z danej oblasti. Je dobré, že škola vzniká práve v tejto demograficky heterogénnej zóne a nie v okrajovej časti mesta, kde žijú lepšie situované rodiny a kde by bola predispozícia na to, aby škole dominovali deti z bohatších rodín.
Je kampusový model niečo úplne nové v rakúskom základnom školstve?
LP: Existujú už dva funkčné kampusové projekty, ktoré však spájajú len škôlku a prvý stupeň základnej školy. V našom prípade sú po prvýkrát zapojení aj starší žiaci. Hlavným zámerom je, aby prechody medzi jednotlivými školskými stupňami boli plynulejšie a aby sa deti mohli učiť nielen od učiteľov, ale aj navzájom od seba. V ideálnom prípade môžu nadobudnúť kompletné základné vzdelanie na jednom mieste.
Do akej miery ste mohli architektonicky dotvárať pedagogický model, ktorý bol vopred daný?
AS: Zaujímavé bolo, že pri tejto súťaži neboli presne stanovené parametre daných priestorov. Pedagogický koncept bol stanovený vo forme kvalitatívneho katalógu. To znamená, že boli stanovené skôr vlastnosti budúcich priestorov. Takto vznikla veľká sloboda v rozhodovaní o tom, ako proporčne riešiť vyučovacie priestory a ako ich rozmiestniť. Veľmi nás to povzbudilo v tom, aby sme so zadaním pracovali kreatívne. Zároveň nám to dalo možnosť realizovať daný pedagogický koncept čo najradikálnejšie.
Musí sa architekt zahĺbiť do pedagogiky, keď navrhuje školské priestory?
AS: Samozrejme, že sme študovali formy rôznych škôl, boli sme na viacerých konferenciách a aj u nás v ateliéri sme sa touto témou detailne zaoberali. Napríklad sme skúmali, ako zmeniť charakter typickej školskej chodby. Čiže stiesneného miesta, do ktorého ústia vyučovacie triedy a kde vzniká potenciál pre agresivitu. Výsledkom bola myšlienka priestorov medzi triedami, ktoré sme nazvali „trhmi“ alebo „tržnicami“. Slúžia na stretávanie sa a pohyb detí priamo vo vnútri vzdelávacieho komplexu. Náš prístup spočíval v tom, že sme celú budovu brali ako „pedagóga“. Znamená to, že deti môžu byť inšpirované a povzbudené do skúšania nových vecí aj priestorovým rozložením školy a jej ponukou. To isté platí aj pre učiteľov, ktorých môže priestor naviesť k tomu, ako zaobchádzať s deťmi a kde a ako vyučovať. Celý projekt pre nás znamenal pedagogiku pretavenú do stavby. Snažili sme sa podporiť v deťoch ich individualitu a zároveň architektonicky navodiť pocit spoločne zdieľaného priestoru.
Zdroj: ppag5
Ako teória to znie zaujímavo. Bude tento pedagogický model naozaj fungovať, keď do novej školy vstúpia prvé deti?
LP: Určite ide o experiment. A samozrejme sú tu ľudia, ktorí si myslia, že to nebude fungovať. Alebo takí, ktorí projekt nepodporujú. V diskusii cítiť aj odpor voči posilneniu úlohy školy pri vývine dieťaťa a vyzdvihovanie dôležitosti rodiny.
AS: Na druhej strane nevymýšľame niečo úplne nové, ale nadväzujeme na existujúcu diskusiu a prax. Existuje už mnoho škôl, ktoré sa zaoberajú alternatívnou pedagogikou. Už dnes sa v školách učitelia organizujú do tímov a deti spoločne pracujú na projektoch v malých skupinách. Podstatné ale je, že náš projekt nie je jednostranný. Naša škola nie je kategoricky proti klasickej výučbe a preto ju architektonicky aj umožňuje. Nešli sme úplne bezhlavo do rozbitia bežných vyučovacích priestorov. Skôr sme len naznačili súradnice, čo znamená, že učiteľ si priestor môže upraviť podľa aktuálnych potrieb. Nešlo nám o to, navrhnúť školu pre jeden konkrétny pedagogický koncept – čiže pre voľnú a projektovo orientovanú výučbu. Chceli sme ponúknuť priestor, ktorý je tvarovateľný. Ide o to, aby aj učitelia, ktorí do školy prídu, sa tam udomácnili podľa svojich predstáv. Aj samotná škola je teda navrhnutá ako pedagogický nástroj či pomôcka.
Výrazným prvkom celého areálu sú učebné priestory vonku, mimo budov. Pre deti to bude určite atraktívne. Otázka je, či sa tu budú vedieť na niečo sústrediť.
LP: Tu ide opäť o to, že proces výučby nevnímame ako transport vedomostí od učiteľa ku žiakovi. Dôraz je na činnosti, prostredníctvom ktorej sa dieťa môže niečo naučiť. Umiestnenie výučby do vonkajších priestorov má ovplyvňovať spôsob, ktorým sa získava vedenie. Súvisí to s myšlienkou, že úlohou vyučujúceho nie je len deti niečo naučiť, ale aj zistiť, akým spôsobom sa učia a podporovať to.
AS: Pochopiteľne to nemôže fungovať tak, že vonkajšiu výučbu budú rušiť iné hrajúce sa deti alebo iné podnety. Preto je dôležité, aby bola simultánnosť rôznych činností dobre organizovaná a zároveň sme to my architekti museli zariadiť tak, aby vedľa seba mohli existovať tichá výučba a hlasná hra. Túto diferenciáciu susedných priestorov, ktoré môžu byť zároveň hlučné a kľudné sme riešili na úrovni celého komplexu a tiež v rámci jednotlivých učebných jednotiek. Každá trieda je vybavená menšími vedľajšími priestormi, v ktorých deti môžu robiť hluk, alebo sa tam naopak môžu presunúť, ak si chcú čítať alebo sa na niečo sústrediť.
V sprievodnom texte k projektu sa často spomínajú zvieratá a rastliny.
LP: Zapojenie flóry a fauny bol náš nápad. Súvisí to so spomenutou výučbou mimo triedy, vo vonkajšom priestore. Posunuli sme to ďalej na rovinu učenia sa s prírodou. V rámci vonkajšieho plánovania kampusu sa myslí na začlenenie rastlín a zvierat zodpovedajúc veku detí. Čo sa týka zvierat, nie je to myslené tak, že budú držané v klietkach. Skôr má byť použitie rastlín nastavené tak, aby zvieratá prišli samé. Čiže ide o kríky, ktoré pritiahnu napríklad motýle, alebo malé vtáctvo, ktoré sa usídli v ťahavých rastlinách na fasáde alebo na stromoch.
Zdroj: ppag3
Pedagogický slovník projektu obsahuje výrazy ako trh, tržnica, klaster, projekt. Znie to, akoby tu do výučby prenikalo ekonomické myslenie.
AS: Pojem trhu či tržnice chápeme skôr ako dedinskú metaforu. Ide o miesto, ktoré je umiestnené uprostred areálu a slúži na to, aby sa rôzne skupiny detí mohli stretávať. Na tomto mieste môžu spolu hrať hry, divadlo alebo čokoľvek iné. Je to myslené ako príjemne a pohodlne zariadený spoločenský priestor.
Dôraz na prácu v skupinách, kooperáciu a tvorbu projektov predsa znie ako príprava na súčasný pracovný svet, v ktorom dominuje networking či projektový manažment. Niekto to môže privítať, iný za tým môže cítiť prílišnú ekonomizáciu učenia.
LP: Určite tu ide o prípravu detí na skutočný život po škole. Kladie sa dôraz na to, aby deti mysleli samostatnejšie a skôr sa vedeli lepšie organizovať.
AS: Iste, môže sa tu objaviť názor, že ide o akúsi neokonzervatívnu ekonomizáciu učenia, kde deti pracujú na projektoch, nadobúdajú takto určité vedenie a postupne sa pripravujú na podmienky pracovného trhu. Na druhej strane sa práve prostredníctvom kampus modelu v deťoch podporuje pocit spoločenskosti a súdržnosti. Majú mať možnosť niečo spolu tvoriť a spoločne zdieľať určitý priestor. Takto sa vytvárajú podmienky na to, aby sa odbúraval tlak dnešného preekonomizovaného sveta na jednotlivca a jeho výkon.
Mottom projektu je, že deti by mali chodiť do školy radi. Ak by sa to podarilo, bol by to hlavný úspech projektu?
AS: Áno, ale neplatí to len o deťoch. Dôležité je, aby tam radi chodili aj učitelia. Preto dávame v návrhu veľký dôraz na pracovné podmienky učiteľov. Aj pre nich tu ide o nový druh pracovného a zároveň životného priestoru. Mysleli sme preto na to, aby mali kde samostatne pracovať, aby mohli tvoriť tímy a mali si kde oddýchnuť. Takto môže v celom kampuse vládnuť iná a lepšia atmosféra.
Zdroj: ppag6
Zdroj: ppag2
Zdroj: ppag7
Foto – Patrik Garaj, vizualizácie - PPAG
Prečítajte si ďalšie články z rubriky Kreatívne.
