Príspevok s touto bradatou témou môžem len privítať. Nie je to len preto, že som pracovníkom SAV a pôvodcom jedného patentu, aj keď podobných článkov, štúdií a pohľadov na efektivitu domácich výskumno-vývojových pracovísk z hľadiska počtu ročne podaných a registrovaných patentov už bolo publikovaných viacero. Spomeniem len niektoré: 37813>Na slovenských vynálezoch zarábajú iní, Z. Horníková, M. Benka, TREND, 26. 8. 2004, Slovenských patentov je z roka na rok menej, J. Vechter, HN 24. 3. 2005 alebo 135957>Patentov(an)á bieda Slovenska, M. Bruncko, TREND 1. 6. 2008.
Ako prakticky všetko, čo sa týka slovenskej vedy a výskumu, aj patentová potencia a debaty o nej majú dve stránky. Prvú tvoria pravdivé tvrdenia, ktoré síce pomerne presne a adresne popisujú skutkový stav problému, ale nijako neprispievajú v hľadaní východísk. Pravda, ak neberieme do úvahy všeobjímajúce závery typu: „... je potrebné nadštandardne podporiť aplikačný výskum“ alebo „problémom akademikov je, že riešia často to, čo je neuplatniteľné v praxi“.
Nedostatok financií
Druhou stránkou je mizivá snaha povedať už konečne jasne, prečo je to tak a navrhnúť konkrétne kroky na riešenie – na úrovni VŠ – kde sa to všetko začína, SAV, výsk. ústavov, podnikateľských združení, parlamentu a vlády – kde by to všetko malo skončiť.
Vedeckej inštitúcii SAV sa už dlho a nahlas vyčíta, že sa neustále sťažuje na nedostatok financií, napriek tomu, že je to tvrdá realita. My zo SAV sa zase pýtame, prečo niektorým novinárom „kole oči“ aj ten mizerný rozpočet SAV?
Pán Balog dáva na jednu misku váh sumu „skoro 2 mld. Sk“ rozpočtu SAV v roku 2007 (v skutočnosti 1,589 mld. Sk – pozn. LB) a na druhú „prihlásenie len 7 patentov, pričom až 3 585 vedeckých publikácií prislúcha na 1 patentovú prihlášku“. Je to veľmi ťažkopádne porovnanie, pretože kým vedecké publikácie vznikajú vo všetkých päťdesiatichšiestich ústavoch SAV bez ohľadu na zameranie, patenty môžu vznikať len v niektorých z nich.
Niekoľko slov na našu obranu, vyňatých zo správy SAV z roku 2004 o Správe a ochrane duševného vlastníctva pri vstupe do EÚ: „Za roky 1994 - 2004 bolo v SAV prihlásených 94 vynálezov, päť patentov bolo predaných formou licencie. Pre porovnanie, v rokoch 1984 - 1993, keď počet pracovníkov SAV bol dvojnásobný, bolo spolu prihlásených asi 450 patentov a predaných 11 licencií.
Kvantitatívne hodnotenie ukazuje na zhoršenie súčasnej situácie, ale kvalitatívne ide o opačný trend. V predchádzajúcom období bol komerčne využitý len každý štyridsiaty patent, zatiaľ čo v ostatnom desaťročí to bol každý osemnásty patent“.
Pozícia SAV
Ale o hrátky s číslami pochopiteľne nejde. Najviac zaráža tvrdošijné zotrvávanie na nepochopení pozície SAV v spoločnosti. Činnosť SAV je zameraná na rozvoj vedy, vzdelanosti, kultúry a ekonomiky, na základný výskum vo vybraných odboroch prírodných, technických a spoločenských vied v súlade so štátnou vednou a technickou politikou a zúčastňuje sa aj na aplikovanom výskume (podľa zákona o SAV č.133/2002 Z. z.).
V žiadnom prípade netvrdím, že to je celkom správne, ale od toho sa odvíja veľa vecí. Skutočnosť je teda taká, že aplikácia vedeckých výsledkov nie je len výstup do výrobnej praxe – ako povedal predseda SAV Š. Luby ešte v decembri 2006: "SAV v žiadnom prípade nemá voči aplikáciám negatívny vzťah. Naopak, my máme aj v zákone o SAV, že výsledky musíme aplikovať. Treba však povedať, čo sú to aplikácie. Zdôrazňujú sa podniky... My však produkujeme veľmi hodnotné aplikácie v oveľa širšom rozsahu, ktoré majú výstupy nielen do podnikovej sféry, ale aj do zdravia, do životného prostredia, do kultúry, do vzdelávania, atď. Čiže odpoveď na idey o aplikáciách z našej strany je – áno, ale chceme aby aplikácia bola vnímaná ako niečo viac, než len materiálové technológie."
Ďalším nepochopením je aj preceňovanie ďalších zdrojov spolufinacovania ústavov SAV, konkrétne Európsky rámcový program a domáci rozpočtový zdroj z APVV. Ako je všeobecne známe, financovanie projektov ERP je zálohové, platby väčšinou meškajú, ústavy si často vykrývajú chýbajúce financie z vlastných ústavných mzdových prostriedkov, čo je v rozpore so zákonom.
Ani prostriedky agentúry pre podporu vedy a výskumu (v roku 2007 to bolo necelých 700 mil. Sk) nemožno považovať za systémové riešenie všeobecnej finančnej podvyživenosti – nielen SAV. Najmä ak si uvedomíme, že APVV spolufinancuje aj projekty podávané súkromnými firmami. Vo všeobecnej výzve v roku 2007 tvoril napríklad podiel pridelených prostriedkov súkromnému sektoru bezmála 20 percent.
Patentová chudobaDôvody patentovej chudoby na Slovensku možno na základe doterajších poznatkov, analýz a skúseností zhrnúť asi takto – poradie nemusí úplne zodpovedať dôležitosti:
- 1. Mimoriadne nízke výdavky (hlavne verejné, ale v porovnaní so svetom aj súkromné) na výskum a vývoj
2. Zlý manažment slovenskej vedy, od národnej politiky (MŠ), cez legislatívu, až po manažment samotných výskumných pracovísk
3. Absolútna ignorancia vlády týkajúca sa plnenia záverov smerníc a odporúčaní EK o zvyšovaní podpory rozvoja vedy, výskumu a vzdelania v členských krajinách EÚ, ktorej fatálnym dôsledkom je dôvod uvedený v bode 1.
4. Zotrvávanie na naivnej a škodlivej predstave, že výskum bude klopať na dvere firiem s ponukou výsledkou a nie naopak. Firemný sektor má výhrady, že výskum na VŠ a SAV je odtrhnutý od praxe a výskumníci naopak hľadia zúfalo do diaľav, či sa na obzore nevynorí firma, ktorá by im povedala, čo teda vlastne chcú. Treba vytvoriť podmienky na zmenu vzťahu výskum – výroba tak, aby iniciatívu už konečne prevzal výrobca a nepretrvával prevažujúci tlak výskumu. Tu by mohla pomôcť podpora podnikov (hlavne SME), napríklad daňovou a úverovou politikou.
5. Vnútorné príčiny: význam patentov pri akreditáciách a evaluáciách pracovísk SAV ako aj pri hodnotení pracovníkov je väčšinou nedocenený, ba až zaznávaný, čoho dôsledkom je ďaľší pokles motivácie vytvárať patentovateľné riešenia daných úloh. Vynález si vyžaduje nielen originálny nápad, ale aj materiálne zabezpečenie na získanie potrebných surovín a zariadenia na ich spracovanie, ako aj na otestovanie výsledku. Tieto požiadavky nemôže SAV zo svojho redukovaného rozpočtu v plnej miere pokryť a zaostávanie za rozvinutými krajinami sa prehlbuje.
6. Nízky počet domácich patentov súvisí aj s tým, že firmy často preberajú riešenia zahraničných materských spoločností. Takže základná podmienka pre dobré fungovanie cyklu výskum – vývoj (patent) – výroba: „Dobrý nápad sa potrebuje predať“ sa stáva zároveň aj základnou prekážkou a niekedy aj hrobom.
7. Biedou Slovenska je aj to, že sa všetko dobré a potrebné riadne obkecá (viď Lisabonská stratégia, jej domáci klon Minerva a pod.), a pojmy ako vedomostná ekonomika a spoločnosť sa pasírujú do každého príspevku, prejavu a správy, ale ako vždy chýba zmysluplné ukončenie tohto neplodného snaženia. Často to vyzerá ako naparovanie nafúkaného športovca, ktorý by na kvalitný výkon aj mal, ale už pri rozcvičovaní na štarte sa tak unaví, že do cieľa nedobehne. A to môže byť len prejavom hlúposti, neochoty alebo neschopnosti.
A ešte zopár skúseností z Česka [37817>Univerzity na patentoch prerábajú, chýba im marketing, Z.Horníková, M.Benka, TREND, 31.8.2004] „Na českých vysokých školách podľa jej skúseností vznikajú najmä drobnejšie vynálezy na základe požiadavky firiem. Sú zväčša majetkom firiem, prípadne je škola spoluvlastníkom. Veľmi dobré vynálezy vznikajú v spolupráci s akadémiou vied - týkajú sa základného výskumu, potrebujú preto ďalší vývoj a klinické testovanie. Na to však vysoká škola nemá peniaze, firmy potom o takéto patenty záujem nemajú. Museli by totiž ísť do rizika a investovať do vývoja ďalšie financie, a nie malé. Aj v Česku sú zamestnanci univerzít a akadémie hodnotení podľa počtu zahraničných publikácií. Preto sa často stáva, že dajú prednosť publikovaniu pred patentovaním. Zahraničné firmy tak veľmi lacno získavajú cenné informácie.“
Na záver pripojím ešte niekoľko poznámok, ktoré na prvý pohľad s danou témou nesúvisia. Požadovať od pracovníkov SAV, ktorí od roku 1989 prešli všetkými úskaliami a perejami, okorenenými hrozbami rušenia a prepúšťania, a pritom neustále počúvajú o znalostnej spoločnosti, o podpore vedy, výchovy a vzdelávania (Lisabon, Minerva) a hlavne o raste HDP a zvyšovaní životnej úrovne – aby sa bez zmeny pravidiel, systémových zmien a pohľadu kompetentných (kapitáni priemyslu, lodivodi parlamentu a vlády, vedenie SAV a VŠ) pustili zrazu do patentovania je ilúziou.
Všetky tie ľúbivé, ale vágne reči boli doteraz vždy premenené len na hrozbu znižovania stavov, sľubované zvyšovanie výdavkov na vedu a výskum nad rámec vykrytia inflácie sa rutinne zmieta zo stola sprevádzané tvrdením, že „dáme až, keď na to budeme mať" (minulé vlády), a keď na to konečne aj máme, tak sa šermuje eurozónou (súčasná vláda) a najnovšie krízou. Toto skutočne nemožno nazvať zdravou atmosférou.
Von z kruhu?
No, mne už táto situácia nepripomína motanie sa v kruhu, ale skôr zbesilú jazdu na tobogane. Možno z pohľadu človeka pracujúceho v stavebnom výskume je to príliš skeptický názor, keď všade naokolo sa to len hemží novými materiálmi, technológiami a oblasť rekonštrukcie a obnovy budov sa stáva veľkou výzvou.
Na Slovensku sa ale všetko riadi akýmsi hurá systémom. Chcete vyššie financie? Najprv musíme investovať do rozvoja ekonomiky – rozumej strojárstva a hlavne automobilu.
Keď už prostriedky sú, nasmeruje sa ich tok hlavne do tohto sektoru a naše „nezaujímavé“ – pre ministerských úradníkov – oblasti pokračujú naďalej v pomalom umieraní, ktorému sa u nás vraví „pôsobenie trhu“. Už pri letmom pohľade na „koncepciu“ štátnej politiky v oblasti vzdelávania, vedy, výskumu a inovácií na Slovensku vystúpi do popredia jeden patologický jav.
Spomenuté kategórie znalostnej spoločnosti by mali tvoriť vo svojej dokonalej previazanosti jednotlivé úrovne pyramídy, na vrchole ktorej by sa dala, ak už nie vidieť, tak aspoň tušiť budúca prosperita. Na Slovensku, tak ako je to bežným zvykom, je všetko úplne inak – vzdelanie, veda, výskum, inovácie sú zväčša len osamotené množiny nariadení, deklamácií, fráz a politických rozhodnutí, ktoré si ako ostrovčeky žijú svojím vlastným životom, nestarajúc sa jedna o druhú.
Výsledkom takejto antistratégie môže byť len súčasný biedny stav, keď reforma pilieru znalostnej ekonomiky – povedané natvrdo – produkcia kvalitných a potrebných odborníkov pre prax, vedu, výskum a ďalšie vzdelávanie na vysokých školách - stále spí sladkým spánkom, opájajúc sa počtom študentov a hlavne množstvom univerzít. Toľko teda k problému nízkeho počtu patentov na Slovensku.
Bodka
Zatiaľ čo veda v USA, Ázii a mnohých európskych krajinách je bezprostredne orientovaná na prax a komerčné využitie a jedným z hlavných ukazovateľov úspešnosti jednotlivých spoločností a celých odvetví je počet podaných a schválených patentov, predstavitelia SAV pripomínajú, že veda na Slovensku je orientovaná prevažne na základný výskum.
Kým v zahraničí nemuseli, ba ani nechceli pojem znalostná spoločnosť vôbec dešifrovať, ale ihneď konali, na Slovensku na všetkých existujúcich úrovniach riadenia sa do tohto pojmu zamilovali a výsledok tejto platonickej lásky mohol byť len jeden – nielen, že nám vlak ušiel, ale my stále stojíme ešte aj na nesprávnom nástupišti, o koľaji škoda vravieť. A pritom by stačilo tak málo...
Autor je pracovník SAV.
Medzititulky redakcia eTREND.sk
