Obaly platní The Byrds a Boba Dylana v réžii Johna Berga. Zdroj: Columbia
Bol dvadsaťjedenkrát nominovaný na hudobnú cenu Grammy a päťkrát trofej získal, no nikdy ste o ňom nepočuli. John Berg. V rokoch 1961 až 1985 pracoval ako art director a neskôr ako kreatívny riaditeľ a vice prezident v hudobnom vydavateľstve Columbia/CBS. Legenda hovorí, že sa podieľal na vizáži vyše tisícky obalov platní, okrem iného pre nahrávky Santanu, Theloniousa Monka, The Byrds či Barbry Streisand.
J. Berg vytvoril viacero vizuálov pre Boba Dylana, pri platni Blonde on Blonde (1966) sa zrejme po prvýkrát použila technika rozkladacieho obalu, čo zabezpečilo, aby sa maestro mohol ukázať takmer celý. Pri tvorbe obalu platne Born to Run (1975) od Brucea Springsteena ležalo na stole deväťsto obrázkov z fotoshootingu a J. Berg vybral ten, na ktorom sa „The Boss“ ležérne opiera o saxofonistu Clarencea Clemonsa. Táto momentka z obalu sa natoľko vryla do hláv fanúšikov, že Springsteen pózu inscenoval aj počas koncertov.
Takmer konceptuálny ťah si J. Berg vystrihol so skupinou Chicago. Nielenže kapela ako jedna z prvých začala používať vlastné typografické logo (mimochodom inšpirované Coca Colou). Dizajnér ho použil na vyše desiatke platní skupiny a to vždy na rovnakom mieste v strede obalu a v identickej veľkosti. Obmieňal sa vždy len grafický návrh. Pointa: takmer nikto si neustále opakovanie loga nevšimol.
Ikonický Springsteen a jedna z množstva platní skupiny Chicago. Zdroj: Columbia
Osobný i pracovný príbeh Johna Berga tvorí kontúry vzťahu populárnej hudby a jej vizuálnej podoby na fyzickom nosiči. Na začiatku jeho kariéry v šesťdesiatych rokoch sa rozbehlo ťaženie vinylovej platne a pri cenách Grammy sa kategória Best Album Cover od začiatku automaticky stala súčasťou súťaže. Pri odchode J. Berga zo scény v polovici osemdesiatych rokov sa hudobný obal scvrkol do plastového štvorca s digitálnym CD a vlajkovou loďou vo vizuáli popu sa stal pohyblivý obraz videoklipu. Medzitým uplynulo vyše tridsať rokov tvorivej práce na státisícoch obalov platní, ktoré nie sú len relikviou zberateľov a zdrojom historických faktov, ale hlavne kultúrnou pamäťou techník grafického dizajnu, typografie, ilustrácie, fotografie či práce s papierom na ihrisku s rozmermi 31,5 x 31,5 cm.
Koniec vizuálu?
Kde stojíme dnes? Na apokalyptické uzavretie celého príbehu by stačilo poukázať na dva albumy populárnych megastars z poslednej doby – Kanye Westa a Beyoncé.
Minimalistické artworky Kanye Westa a Beyoncé. Zdroj: Def Jam, Columbia
Kolekcia Yeezus amerického rapera a producenta neobsahuje žiadny artwork, prázdny obal CD zdobí len kúsok červenej pásky. Sekundárna literatúra k téme tvrdí, že West sa pri tvorbe albumu údajne inšpiroval minimalistickou architektúrou a dizajnom. Možno. Že ale pri vynechaní vizuálu asi nešlo o úplne premyslený koncept, naznačuje raperove vyhlásenie pri uvedení albumu: „With this album, we ain't drop no single to radio. Shit, we ain't even got no cover. We just made some real music.“
Posledný hudobný počin speváčky Beyoncé vstúpil na trh ako „vizuálny album“, čo znamenalo, že všetky nové skladby sprevádzali videoklipy. Revolučné bolo neohlásené zverejnenie albumu, čo spôsobilo poprask medzi fanúšikmi a Apple mohol hlásiť rekord v najrýchlejšom predaji albumu cez iTunes – vyše 800-tisíc downloadov za tri dni. Že pri takejto forme konzumu môže byť publiku nejaký obal ľahostajný, naznačuje aj vizuál nového albumu, ktorý obsahuje len meno speváčky na čiernom podklade.
Znamená to predzvesť konca dizajnérskej práce v hudbe? Nie celkom.
Akční indies
Protiprúd k ústupu hudobného artworku sa vytvoril už v osemdesiatych rokoch. Jednak to bola DIY (Do it yourself) kultúra punku a pridružených štýlov, ktorá si vytvárala vlastné médiá a vizuálnu komunikáciu, zodpovedajúcu novým hudobným prejavom. Dôležitý bol vznik siete nezávislých hudobných vydavateľstiev, ktoré sa od veľkých labelov neodlišovali len alternatívnym zvukom svojich interpretov. Mute, Creation, Factory, 4AD, Rough Trade vo Veľkej Británii a Touch&Go, SST či Homestead v USA dbali na úzke previazanie hudby a vizuálnej stránky, ktorá sa často stala ich poznávacím znakom.
Učebnicový Peter Saville pre Joy Division a New Order. Zdroj: Factory
Výrazný príklad je vydavateľstvo Factory, v ktorom sa na grafickom spracovaní obalov podieľal dizajnér Peter Saville. V učebniciach vizuálnej kultúry už dávno sú jeho artworky platní skupín Joy Division a New Order. Legendárny je singel Blue Monday od druhej z menovaných. Obal vinylu mal podobu zväčšenej počítačovej diskety. Neobsahoval názov skupiny ani nahrávky, všetky údaje boli zašifrované do farebného kódu. Papierový obal bol vytvorený perforovanou technikou, čo sa ukázalo byť tak nákladné, že Factory na každom kuse prerábala. Druhým ikonickým príkladom je grafické duo 23 Envelope, ktoré tvorilo obaly pre platne labelu 4AD. Éterický zvuk kapiel Cocteau Twins, Dead Can Dance či projektu This Mortal Coil je kongeniálne pretavený do vizuálnej podoby.
Duo 23 Envelope a ich práce pre label 4AD. Zdroj: 4AD
Nezávislá scéna etablovala prácu grafického dizajnéra ako suverénnu súčasť hudobnej produkcie. V tejto sfére mimo stredného prúdu dizajnérsky vstup neznamenal len retušovanie fotiek spevákov. Bol plnohodnotným príspevkom ku vizuálnej kultúre a imidžu kapiel.
Hravý Štefan
Takýmto spôsobom sa pripravila pôda pre deväťdesiate roky, kedy si dizajnérske individuality mohli dovoliť ešte viac. Unikátnou figúrou je v USA žijúci rakúsky grafický dizajnér Stefan Sagmeister (naživo si ho môžete pozrieť 18. mája na bratislavskej konferencii By Design). Spolupráca na hudobných nahrávkach tvorí neprehliadnuteľnú súčasť jeho portfólia. Nie je viazaný na konkrétne hudobné vydavateľstvo, ale vyberá si interpretov podľa sympatií, či ideálne na základe existujúceho priateľstva. Vytvoril množstvo obalov platní a CD, napríklad pre Talking Heads, Rolling Stones, Lou Reeda, Pata Methenyho či OK GO. Za svoje práce bol štyrikrát nominovaný na cenu Grammy a dvakrát ocenenie získal. Spoločným znakom všetkých jeho prác je to, že ku hudobnej zložke vždy prináša jedinečný vizuálny koncept.
Stefan Sagmeister pre obal platne Feelings Davida Byrnea. Zdroj: Sagmeister & Walsh
Keď David Byrne v roku 1997 pripravoval svoj album Feelings, predstavoval si na obale motív figuríny so svojou podobou. To by sa dalo bez problémov zvládnuť aj v jednoduchom grafickom programe. Prizvanému Stefanovi Sagmeisterovi to však nestačilo a nechal vyhotoviť skutočné figuríny. A to s rôznymi pocitovými výrazmi tváre, čo súviselo s nosnou témou albumu. Dizajnér vytvoril aj unikátny font pre písmo a snažil sa presadiť, aby obal cédečka mal oblé hrany. Keďže by to však nákladovo nezvládli, tak sa nezvyčajný tvar zachoval aspoň pri booklete. Skutočná hra dizajnéra sa odohráva vo vnútri obalu. Tam sa totiž nachádza „David Byrne Mood Computer“, na ktorom si poslucháč pomocou farebného spektra môže analyzovať svoje momentálne pocity.
Artwork pre Lou Reeda a jeho album Set the Twilight Reeling. Zdroj: Sagmeister & Walsh
Intenzívny dizajnérsky vstup cítiť aj z obalu cédečka džezového gitaristu Pata Methenyho Imaginary Day (tiež 1997). Jednak použité fotografie konvenujú s náladou konkrétnych skladieb. Hlavný vstup S. Sagmeistera je však v tom, že všetky písomné údaje sú nahradené vizuálnym kódom, ktorý sa dá rozlúštiť pomocou diagramu vytlačenom priamo na cédečku. Humor kričí z CD obalu pesničkára Jamieho Blocka, do ktorého sa prepašovala cigareta z krabičky hudobníka – vášnivého fajčiara.
Farebný kód pre cédečko Pata Methenyho. Zdroj: Sagmeister & Walsh
Záložná cigareta pre pesničkára Jamieho Blocka. Zdroj: Sagmeister & Walsh
V roku 1995 pribudla v rámci cien Grammy samostatná kategória pre najlepšie obaly limitovaných edícii, box setov a súborných vydaní z katalógov hudobných interpretov. Určite to súviselo s pretrvávajúcim záujmom o fyzické nosiče v kvalitnom grafickom vyhotovení. A pri nich sa zapojenie schopností grafického dizajnéra očakáva automaticky. Platí to aj pre S. Sagmeistera, ktorý si v roku 2005 odniesol cenu Grammy za špeciálnu edíciu výberovky od skupiny Talking Heads s názvom Once in a Lifetime. Kompozične veľmi netradičný obal má formu pozdĺžnej knihy. Obsahuje tri cédečká a jedno DVD, ktoré sprevádzajú články, vyše sto raritných fotografii skupiny a reprodukcie malieb súčasných ruských autorov Vladimíra Dubossarského a Alexandra Vinogradova. O tom, že takýto obal chce určite aj trochu provokovať a rozhodne zaujať, svedčí Sagmeisterov ironický komentár: „Tento extrémny formát obalu umožňuje jednoduché uloženie v obchodných regáloch a zároveň komplikuje prístup ku cédečkám uloženým za ním.“
Obal cédečka Talking Heads, ktorý sa isto vojde do regálu. Zdroj: Sagmeister & Walsh
Sagmeister sa ešte viac vybláznil pri obale ku albumu Everything That Happens Will Happen Today od Davida Byrnea a Briana Ena, za ktorý v roku 2010 získal druhú cenu Grammy. Špeciálna edícia má formu plechovky, na ktorej je umiestnená maketa malého domčeka. Rozprávanie príbehu celého vizuálneho diela sa odvíja od života na periférii. Po otvorení obalu počuť zvuky odohrávajúce sa v dome a obrázky v priloženej knižke sprevádzajú jeho životom. Fanúšik vo vnútri nájde CD a DVD s filmom ku albumu a tiež pilulku obsahujúcu nejasné ingrediencie. Na posilnenie zážitku mu ale viac netreba.
Konzerva pre Davida Byrnea a Briana Ena. Zdroj: Sagmeister & Walsh
Vizuálne Slovensko
A kde v tomto univerze stojí slovenská produkcia? Isteže aj každý domáci mainstreamový pop album stále krášli nejaká tá fotografia. Zaujímavé veci sa však dejú hlavne mimo šoubiznisu. Slovensko tak v malom kopíruje dnešnú situáciu vo svete, kde oživený záujem o fyzické nosiče otvára priestor aj pre zaujímavé výtvarné riešenia. Vizuálna kultúra žije predovšetkým v malých vydavateľstvách – Deadred, Slnko, Exitab či ajlávmjuzik, ktorým rovnako ako v osemdesiatych rokoch záleží aj na opticky nápaditom obale. Úprimnosť a kvalitu vizuálnej tvorby podporuje fakt, že grafickí dizajnéri a hudobníci často pracujú v úzkych zväzkoch.
Vlado Ďurajka a jeho artwork pre vlastný projekt Autumnist. Zdroj: Deadred
„Vizualita obalu je pre mňa súčasťou albumu a vždy uvažujem nad ideou paralelne s tvorbou samotnej hudby“, hovorí Vlado Ďurajka, mastermind hudobného projektu Autumnist. Jeho produkcia patrí aj z vizuálnej stránky k tomu najzaujímavejšiemu na slovenskej scéne. Pri poslednej nahrávke pod pôvodným aliasom Abuse spolupracoval s grafickým dizajnérom Emilom Drličiakom, aktuálny album Sound of Unrest i kolekciu singlov pod značkou Autumnist si „obalil“ sám. „Pri dizajne fyzického obalu sa dá pracovať s formátom, prednou, zadnou stranou i vnútrom ako komplexným objektom, navyše je tu možnosť voľby materiálu, technológie potlače a podobne. Takisto samotný nosič – či už vinyl alebo cd-disk je ďalším médiom. Teší ma znovuoživenie záujmu o vinyly, čo je pre dizajnéra najzaujímavejší formát“, tvrdí V. Ďurajka.
Jelly Belly vs. Ján Vasilko a Stratasoul od Alice Gurínovej.
Jozef Tušan pre Casi Cada Minuto a Damian Herb a Daniela Olejníková pre Ink Midgeta.
Do vinylov sa púšťa aj košická formácia Jelly Belly, podobne ako Autumnist zo stajne Deadred Records. O jej releasy sa vizuálne stará dizajnér Jozef Tušan, napríklad úpravou malieb autora Jána Vasilka. Člen kapely Mišo Hudák k tomu vysvetľuje, že „ak sa niekomu nepáči hudba, tak má stále doma reprodukcie významného súčasného výtvarníka“. Dizajnér a taktiež hudobník J. Tušan sa okrem práce pre košickú gitarovku realizuje aj na vydavateľských počinoch labelu Exitab, napríklad pri cédečku projektu Casi Cada Minuto či obskúrnych kazetových nahrávkach, ktorých obaly tvorí aj Matúš Hnát.
Ivan Herényi pre Modré Hory a Soňa Patúcová pre Stroona.
Matúš Bence pre Stroona a Damian Herb pre skupinu Billy Barman.
Vydavateľstvo Exitab je domicilom aj experimentátorov Pjoniho a Ink Midgeta. Artworky ich nahrávok sú v réžii grafického dizajnéra Damiana Herba, v spolupráci s ilustrátorkou a dizajnérkou Danielou Olejníkovou. Silným koňom labelu je hudobník Stroon, o ktorého sa vizuálne postarali napríklad Matúš Bence, alebo výtvarníčka Soňa Patúcová.
Damian Herb pre Pjoniho.
Bez ambície i priestoru na vymenovanie úplne všetkých treba spomenúť aj grafické návrhy a riešenia Pala Bálika pre kapelu Živé kvety, Ivana Herényiho pre Modré Hory, Alice Gurínovej pre Stratasoul, Ivany Šátekovej pre Zlokot, Pištu Kráľoviča pre jeho vlastnú skupinu Nvmeri (a aj pôvodnú The Uniques) a tiež hravý obal od agentúry Milk pre posledného cédečko skupiny Para.
Títo všetci pracujú na tom, aby hudba neostala len zhlukom núl a jednotiek na harddiskoch a telefónoch. Tam už ju totiž nie je veľmi do čoho zabaliť.
Emil Drličiak pre Abuse a Palo Bálik pre Živé Kvety.
Ivana Šáteková pre Zlokot a Pišta Kráľovič pre The Uniques.
Agentúra Milk pre posledné cédečko Pary. Zdroj: Milk
Pišta Kráľovič a jeho booklet pre vlastnú kapelu Nvmeri.
