Naozaj každý sporiteľ prerobí?

Aby človek dostal v rámci doživotnej renty presne toľko, koľko vložil, museli by sme vedieť, kedy zomrie. Keďže to nevieme, k slovu sa dostávajú poisťovne a ich odhady. Celý poistný svet je založený na akejsi solidarite. Dvaja ľudia v rovnakom veku si za 10-tisíc eur kúpia rovnaký dôchodok 50 eur. Prvý muž bude žiť ďalších 10 rokov a za ten čas dostane 6-tisíc eur, teda menej, ako vložil. Druhý muž tu pobudne ešte 25 rokov a dostane spolu 15-tisíc eur. Čiže oveľa viac ako jeho vklad. Jeden v porovnaní s vkladom prerobí, druhý zarobí, a to podľa vopred známych solidárnych pravidiel. (Oba ilustratívne výpočty sú bez zohľadnenia časovej hodnoty peňazí.)

Poisťovňa nie je zodpovedná za to, aby každý dostal toľko, koľko vložil, ale aby každý dostal zodpovedajúci dôchodok až do svojej smrti.

Prečo sa pri výpočte nezohľadňuje zdravotný stav alebo pohlavie?

Niekto môže oponovať, že čiastočne vieme odhadnúť, ako dlho bude budúci dôchodca žiť. Veď napríklad ľudia s nadváhou a fajčiari asi odídu z toho sveta skôr. Navyše, všeobecne platí, že ženy žijú dlhšie. Nebolo by teda spravodlivejšie prispôsobiť týmto predpokladom výšku dôchodku?

Európska únia zakazuje rozlišovať poisťovniam mužov a ženy. Pri výpočte anuít sa nesmie zohľadňovať ani zdravotný stav. Svojim spôsobom je to logické. Ak by sme zohľadňovali zdravotný stav, odmeňovali sme vyšším dôchodkom ľudí za nadváhu či fajčenie, pretože u nich je predpoklad, že zomrú skôr.

Platná legislatíva umožňuje pri výpočte doživotnej renty zohľadňovať len vek žiadateľa.

Ako sa počíta dôchodok?

Poisťovne pracujú s takzvanými úmrtnostnými tabuľkami, ktoré im na základe historických údajov hovoria, v akom veku ľudia zomierajú. Tento údaj sám o sebe nestačí, pretože ľudský vek sa predlžuje a naše deti budú žiť dlhšie ako my. V roku 1980 napríklad zomrelo až 5,5 percenta ľudí vo veku 70 rokov, ale predvlani už len 3,7 percenta. Poisťovne pracujú okrem štatistických dát aj s vlastnými populačnými projekciami. Tie sa od seba môžu líšiť.

Samotný dôchodok sa, veľmi zjednodušene povedané, vypočíta ako podiel nasporených peňazí a počet plánovaných dôchodkov. Povedzme, že v systéme je 10 ľudí vo veku 62 rokov s nasporenou sumou po 10-tisíc eur. Poisťovňa predpokladá, že 5 z nich zomrie vo veku 70 rokov (dôchodok budú poberať 8 rokov), traja ako 73-roční (11 rokov na dôchodku) a dvaja ako 75-roční (13 rokov na dôchodku). Spolu im tak vyplatí 1 188 mesačných dávok, čo bez indexácie znamená vyplácanú sumu 42 eur.

Také jednoduché to však nie je. Poisťovne vo svojich výpočtoch zohľadňujú časovú hodnotu peňazí i vlastné náklady. Navyše si vytvárajú finančné vankúše pre prípad, že by ich demografické prognózy neboli presné. Nikto totiž nevie, čo sa naozaj stane, ale poisťovne sa to aspoň snažia predvídať.

Poisťovne vypočítajú doživotný dôchodok podľa vlastných demografických projekcií. Aby sa vyhli neočakávaným situáciám a prípadnému krachu, pozerajú sa do budúcnosti - svojej, aj svojich poistencov.

Sú navrhované dôchodky vypočítané zle?

Problém s dôchodkami zaujal médiá preto, lebo penzie, ktoré ponúkli svojim klientom poisťovne, sa výrazne líšili od výpočtu Inštitútu finančnej politiky pri ministerstve financií. Samotný inštitút však použil zjednodušený výpočet. Navyše nepracoval s demografickou projekciou, ale s existujúcimi dátami - strednou dĺžkou dožitia 81 rokov. V budúcnosti však budú žiť ľudia dlhšie. Navyše, demografická charakteristika žiadateľov o dôchodok z druhého piliera sa môže líšiť od bežnej populácie. Poisťovne dnes nevedia ako veľmi. Iba to odhadujú.

Vo všeobecnosti sa predpokladá, že v druhom pilieri sú vzdelanejší a zodpovednejší ľudí, ktorí žijú dlhšie ako bežná populácia (to predpokladaný vek dožitia predlžuje). Na druhej strane je v systéme zrejme viac mužov (s kratším predpokladaným dožitím).

Na porovnanie, rozdiely v dĺžke dožitia nie sú zanedbateľné. Najdlhšie žijú podľa údajov Infostatu muži z okresu Bratislava IV, v priemere 75,7 roka, najmenej Čadčania - len 68,9 roka. U žien sa darí najlepšie Bratislavčankám z okresu I (82,1 roka) a najhoršie Revúčankám 76,8 roka.

Aj keď ani región nemôže byť faktorom vplývajúcim na výpočet konkrétneho dôchodku, poisťovňa nesmie podceniť fakt, že medzi jej klientmi budú dominovať Bratislavčania a napríklad Revúčaniek a Čadčanov bude málo.

Výpočty poisťovní a IFP sa líšia, pretože každý pracoval s inými parametrami.

Dedia sa peniaze z druhého piliera?

Čiastočne. Dedia sa len peniaze v sporiacej fáze, kým sú na účte v DSS. Vtedy má dedič nárok na celú sumu. Pokiaľ si klienti kúpi dôchodok, peniaze už nepatria jemu, ale poisťovni, ktorá za ne vypláca dohodnutý dôchodok. Pozostalí však môžu získať časť peňazí. Pokiaľ zomrie penzista skôr, ako dostane od poisťovne 84 dôchodkov, je poisťovňa povinná rozdiel vyplatiť dedičom. Táto povinnosť sa týka všetkých, aj osamelých, penzistov, a preto je automaticky zahrnutá v cenotvorbe.

Takisto si môže penzista dobrovoľne dohodnúť vyplácanie pozostalostného dôchodku počas jedného alebo dvoch rokov. Dôchodky s pozostalostnou penziou sú, logicky, o niečo nižšie.

Peniaze v druhom pilieri sa dedia v plnej výške len počas sporenia vo fondoch. Po zakúpení doživotného dôchodku majú blízki nárok len na obmedzený pozostalostný dôchodok.

Čo je to programový výber?

(Odsek bol rozšírený o podrobnejšie vysvetlenie rozdielu medzi dočasným dôchodkom a programovým výberom) Sporitelia, ktorí si nasporili príliš málo a žiadna poisťovňa im nedala ponuku na vyplatenie doživotného dôchodku, si môžu svoje peniaze vybrať v rámci takzvaného programového výberu. Peniaze im dohodnutým spôsobom vyplatí ich DSS. Nárok na programový výber majú aj sporitelia, ktorí si nasporili priveľa. Za časť peňazí si kúpia doživotnú rentu, zvyšok si môžu vybrať v hotovosti.

V oboch prípadoch si môžu sporitelia zakúpiť v poisťovni dočasný dôchodok, ktorý sa nebude vyplácať do smrti, ale len na dohodnutý čas. Kým DSS vypočíta pri programovom výbere približnú mesačnú dávku, keďže nevie presne odhadnúť zhodnotenie, poisťovňa na rovnaké obdobie presnú sumu. Rozdiel je, že v prípade predčasnej smrti získavajú dediči nevyplatenú sumu od DSS, ale od poisťovne už nič. To však neznamená, že programový výber s možnosťou dediť je automaticky výhodnejší. Keďže poisťovňa nemusí vyplatiť pozostalých, môže ponúknuť vyššiu mesačnú dávku ako DSS v programovom výbere. (Pôvodne sme nesprávne uviedli, že dočasný dôchodok sa dedí).

Z nasporených peňazí si klienti kupujú primárne doživotný dôchodok. V individuálnych prípadoch si môžu vybrať peniaze aj cez programový výber, ktorý vypláca DSS, alebo cez dočasný dôchodok od poisťovne.

Bude poisťovňa zarábať na peniazoch, ktoré má vyplatiť v budúcnosti?

Keďže poisťovňa nevyplatí všetky peniaze naraz, môže ich ďalej zhodnocovať. Už vo výpočtoch doživotných dôchodkov sa počíta s istým zhodnotením, maximálne 1,9%. Viac poisťovňa zo zákona garantovať nemôže. Ak predsa len zarobí viac, klientovi musí vyplatiť 90% výnosov a nechá si len zostávajúcich 10%.

Zo zákona si môže poisťovňa nechať len 10% výnosov, ktoré zarobí nad garantované zhodnotenie.

Mal by štát stanoviť minimálny dôchodok z druhého piliera?

Bolo by to veľmi komplikované, pretože každý má nasporenú inú sumu. Cesta k vyšším penziám vedie inými smermi. Na prvý pohľad by bolo reálnejšie, keby štát poisťovniam ohraničil výšku marží. To sa však malo urobiť na začiatku, ešte skôr, než poisťovne požiadali o licenciu a investovali do nových systémov.

Teoreticky by mohol štát poisťovniam nariadiť, aby pracovali jednotnými - štátom zverejnenými demografickými prognózami. Tie však nemusia byť presné, respektíve môžu byť ovplyvnené politickými faktormi, a poisťovne majú právo, dokonca zákonnú povinnosť, obozretne podnikať a byť vo svojich výpočtoch dostatočne opatrné. Snahu urobiť finančné produkty dostupnejšie a lacnejšie poznáme z USA, kde bolo cieľom, aby si každý Američan mohol dovoliť hypotéku. Výsledkom bola realitná bublina, ktorej spľasnutie spôsobilo súčasnú ekonomickú krízu.

Ak by Slovensko chcelo poisťovniam nariadiť, aké demografické projekcie majú používať, muselo by ich zaistiť pre prípadné odchýlky. Inak by do toho poisťovne vôbec nešli. Takže by na svoje plecia opäť prebralo riziko spojené so starnutím populácie, čomu sa vytvorením II. piliera chcelo vyhnúť.

Všetky finančné inštitúcie sú pod protichodnými tlakmi. Na jednej strane politici chcú, aby boli finančné produkty čo najvýhodnejšie a najdostupnejšie pre klientov. Na druhej strane im zakazujú hazardovať s klientskými peniazmi ľahkovážnym nastavením produktov.

Čo ešte môže vláda urobiť?

Na túto otázku neexistuje jasné odpoveď, iba špekulácie. Nedávne vyjadrenie Roberta Fica o kategorickom riešení sa dá vyložiť rôznymi spôsobmi. To, že štátny tajomník ministerstva práce Jozef Burian v Sobotných dialógoch Slovenského rozhlasu nechcel odpovedať na otázku, či bude druhý pilier zrušený, naznačuje, že v hre je naozaj každá možnosť. Pre úplnosť však treba dodať, že Burianov minister Ján Richter o deň neskôr na Ta3 uviedol, že hoci sú otvorené všetky možnosti, sám by zrušenie druhého piliera nepodporil.

Zrušenie celého druhého piliera by rok pred voľbami nemuselo byť politicky populárne. Aj preto sa pravdepodobnejšie ukazuje obmedzenie len smerom k anuitám. Napríklad by ich vyplácanie prešlo na Sociálnu poisťovňu.

Vláda by mohla argumentovať, že Sociálna poisťovňa si nenecháva zisk a preto je pre klientov výhodnejšia. Výpočet IFP o predražených anuitách dáva vláde do rúk silnú zbraň. Takéto rozhodnutie by sa oplatilo predovšetkým vláde, pretože by získaním nasporených peňazí sporiteľov získala potrebnú hotovosť pre deficitný rozpočet Sociálnej poisťovne.

Z pohľadu sporiteľa nemusí byť výhrou, ak bude dôchodky vyplácať len jedna štátna inštitúcia namiesto troch súkromných. Navyše, ak vláda urobí takýto krok, môže negatívne ovplyvniť správanie sa zahraničných investorov. Tí sa v budúcnosti možno podobným systémom úplne vyhnú.

Pravdepodobnejšie ako zrušenie druhého piliera sa javí obmedzenie vyplácania anuít na štátnu Sociálnu poisťovňu. Politické rozhodnutia sú však málo predvídateľné.

Prečo sú v systéme iba tri poisťovne?

To, že v systéme sú len tri poisťovne, veľmi nepodporuje špekuláciu, že produkt umožňuje až 30-percentnú maržu. Ak by bol systém naozaj taký ziskový, zrejme by oň mali záujem viaceré inštitúcie. Poisťovne sa vyplácaniu anuít vyhýbali z dvoch dôvodov. V prvých rokoch je v systéme len málo ľudí, takže sa odďaľuje návratnosť a rastú náklady. Veľkým problémom sú aj časté legislatívne zmeny. Pravidlá v druhom pilieri sa často novelizujú. Takémuto politickému riziku sa poisťovne radšej vyhnú.

Ak by štát dokázal pripraviť jasné pravidlá a garantoval ich nemennosť, poisťovne by mali väčší záujem a silnejšia konkurencia by zatlačila na výšku dôchodkov.

Budú ponuky poisťovní časom výhodnejšie?

Práve preto, že poisťovne zatiaľ nevedia, či ich klienti budú žiť dlhšie alebo kratšie ako všeobecná populácia, sú veľmi opatrné a prvé dôchodky vypočítali maximálne konzervatívne. Obrovským problémom je málo ľudí v systéme, čo prehlbuje pravdepodobnosť štatistickej odchýlky.

Keď bude o pár rokov v systéme viac ľudí a poisťovne už budú mať viac skúseností, zrejme zmenšia finančné vankúše. Peňazí na dôchodky by tak mohlo byť o niečo viac. Navyše, keď sa v systéme ocitne viac ľudí, poisťovne budú môcť fixné náklady rozpočítať medzi viac jednotlivcov, čo tiež môže mať pozitívny vplyv na výšku penzií.

Spätne sa ukazuje ako chyba, že prvé dôchodky, najmä pri nízkych nasporených sumách, sa nevyplácajú len programovým výberom (jednorazovo, alebo len počas niekoľkých rokov). Doživotné anuity budú mať význam až vo chvíli, keď bude v systéme dostatok ľudí, medzi ktorých sa efektívne rozdelia náklady aj riziko.

Málo žiadateľov zvyšuje štatistickú odchýlku, poisťovne tvoria vyššie rezervy a to prehlbuje ich náklady.

Prečo sú dôchodky nízke?

Dôchodky z druhého piliera nie sú nízke len pre spôsob, akým poisťovne vypočítali výšku mesačných platieb. Oveľa dôležitejšia je krátka doba sporenia, a tým aj malá nasporená suma. Systém funguje zatiaľ len 10 rokov. Nešťastné nariadenie, ktoré DSS-kám prikázalo dorovnať stratu už na 6-mesačnej báze, výrazne obmedzilo investičné stratégie a znížili potenciálny výnos.

Aj samotný Inštitút finančnej politiky priznáva: „Zhodnotenie bolo vo všeobecnosti nižšie, ako je potenciál pri dlhodobom investovaní, najmä v kontexte bezprecedentného rastu finančných trhov od roku 2009. Na ilustráciu, akciový index MSCI World zarobil od januára 2009 do konca roku 2014 kumulatívne 143 percent, zatiaľ čo zhodnotenie v druhom pilieri dosiahlo v tomto období iba 13 percent. Za týmto nízkym zhodnotením stálo viacero faktorov, predovšetkým zavedenie garancií v roku 2009, ale aj presun sporiteľov z negarantovaných fondov (hlavne akciových) do garantovaných dlhopisových fondov v roku 2013.“ Garancie, aj povinné presuny pritom nemožno hodiť na krk DSS. Išlo o politické rozhodnutie.

Aj keď to neznie veľmi populárne, prví dôchodcovia sú pokusné králiky. Ich nízke penzie sú daňou za optimálne nastavenie systému do budúcnosti. Pravidlá nastavovali predovšetkým politici.

Je výška dôchodkov prekvapením?

Ak sú dnes politici prekvapení z výšky dôchodkov, neznie to veľmi úprimne. Druhý pilier existuje už 10 rokov. Už pri jeho spustení bolo jasné, že výhodnosť celého systému bude zrejmá, až keď budú nastavené pravidlá pre vyplácanie doživotných anuít. Na prijatie vyhovujúcich pravidiel mali politici čas spomínaných 10 rokov. Anuitná novela sa však pripravovala na poslednú chvíľu, legislatíva bola schválená len minulý rok. Ak by bola schválená skôr, bol by väčší priestor na vychytanie prípadných nedostatkov. O tom, že prvé dôchodky nebudú vysoké, politici museli vedieť.

Doterajší vývoj potvrdil, že politici nemyslia na výšku dôchodkov o 25 rokov, ale na to, čo svojim voličom povedia v najbližších voľbách.

Je druhý pilier imúnny voči starnutiu populácie?

Druhý pilier bol navrhnutý ako riešenie na prehlbujúce sa problémy prvého piliera. Vplyvom starnutia populácie pripadá na dôchodcov čoraz menej pracujúcich. Znamená to však, že druhý pilier je voči starnutiu populácie odolný? Určite nie. Všeobecne platí, že čím dlhší je stredný vek dožitia, tým menšiu mesačnú rentu možno očakávať. Za rovnakú sumu, za ktorú si dnes kúpime doživotný dôchodok 84 eur mesačne, by sme v roku 2050 dostali už len 72 eur. Druhý pilier sám o sebe nie je univerzálnym riešením. Aj v jeho prípade treba počítať s nepopulárnym opatrením: Buď s neskorším odchodom do penzie, zvýšením odvodov, alebo znížením očakávaného dôchodku. Dopady starnutia populácie sú však v druhom pilieri miernejšie ako v prvom.

Ako populácia starne, za rovnakú nasporenú sumu dostane budúci penzista čoraz menej peňazí.

Sú poisťovne transparentné?

Nie sú. Aj keď mediálne útoky na poisťovne v prípade doživotných anuít boli skôr populistické ako argumentačne vyvážené, poisťovne si za svoju povesť môžu aj sami. Spomedzi všetkých finančných produktov patrí napríklad životné poistenie k najkomplikovanejším. Z pohľadu bežného klienta je zložité pochopiť celý mechanizmus výpočtu poistného. Poisťovne však rady zamlčiavajú aj to, čo by klient dokázal pochopiť a sťažujú tak porovnávanie produktov naprieč trhom. V transparentnosti poisťovne za bankami výrazne zaostávajú.

Predovšetkým pri životnom poistení je veľmi netransparentná poplatková štruktúra a klient často netuší, akú cenu platí za jednotlivé poistenia.

Zarábajú poisťovne na každom produkte?

Poisťovne sú podnikateľské subjekty, nie charitatívne organizácie. Aj preto chcú zarábať na každom produkte. Podobne ako zamestnanci nechcú robiť zadarmo, ani poisťovne nie sú ochotné zo svojho vrecka dotovať stratové produkty. Existujú však výnimky. Napríklad autopoistenie. V prípade niektorých poisťovní takzvaný kombinovaný ukazovateľ (škodovosť plus nákladovosť) každoročne rastie a približuje sa k 100-percentnej hodnote. V praxi to znamená, že pre poisťovne sa stáva autopoistenie neziskovým.

Poisťovne sú ochotné dotovať neziskový produkt. Ale len za predpokladu, že sa im náklady vrátia inde, napríklad vďaka úspešného krížovému predajú iných produktov.