Efektivita kurzov na zlepšenie finančnej gramotnosti je podľa analýzy amerických ekonómov minimálna. Po dlhšom čase od absolvovania kurzu tvoril jeho vplyv na rozhodnutie spotrebiteľov len 0,1 percenta, zvyšok tvorili osobnostné rysy, ktoré sa nemenia. Je podľa vás táto analýza relevantná? 

Je to seriózna štúdia. Len tie osobnostné rysy podľa mňa nie sú úplne zafixované. Zvedavosť a ochota pracovať s informáciami sú predsa dynamické formy správania. Vonkajšie prostredie ako vplyv školy, brožúry v bankách či médiá môže byť dôveryhodné, prípadne „pochybné“ a to všetko vplýva na správanie spotrebiteľa.

Pre mňa finančná gramotnosť nie je schopnosť správne zodpovedať zopár otázok v testoch alebo prieskumoch. Gramotnosť zahŕňa numerické znalosti (matematiku) a základné vedomosti o tom, aké prvky môžu mať finančné produkty. Finančné zručnosti sú však odhodlanie pýtať sa otázky pred kúpou produktu, ochota porovnať si aspoň zopár produktov a podobne.

Gramotnosť a zručnosti sú však prepojené nádoby.

Samozrejme, istá úroveň gramotnosti je potrebná, aby zákazník vedel, aké otázky sa môže a má pýtať a kde sa prípadne môže sťažovať. Ale gramotnosť nezaručuje ani schopnosti, ani želateľné výsledky. A naopak, nízka gramotnosť nezaručuje zlé výsledky, ak zákazník deleguje svoje rozhodnutia povedzme ostrieľanému členovi rodiny alebo ak etické kódexy v súkromnom sektore prikazujú poradcom vyberať najvýhodnejšie produkty pre spotrebiteľa.

Nechcem hádzať vinu na spotrebiteľa, keďže produkty a služby sú často mätúce. Ale tvrdím, že istá aktivita, asertivita a pripravenosť zákazníkovi v banke veľmi pomôže a že na tieto veci akademici veľmi často zabúdajú kvôli tomu, že sa dookola sťažujú na nízke priemerné schopnosti riešiť matematické problémy.

Kde je hlavný problém efektivity finančného vzdelávania? Platí tu pravidlo, že ak „netrénujem, tak zabúdam a strácam zručnosti“? Dá sa tvrdiť, že intenzívny napríklad týždenný kurz má takmer nulovú efektivitu? 

Áno, vedomosti ľahko vyprchajú. Kurzy v súčasnosti nefungujú, ale nevylučujem, že sa ešte objavia zaujímavé pedagogické inovácie. 

Oplatí sa teda robiť finančné vzdelávanie, aj keď veľmi málo štúdií poukázalo na ich efektívnosť? Je téza, že „robiť niečo je lepšie, ako nerobiť nič“ v otázke finančného vzdelávania správna? 

Tá merateľnosť výsledkov je predsa len komplikovanejšia. Povedzme, že integrujeme praktické finančné úlohy do hodín matematiky na školách – a o rok neskôr zistíme, že títo študenti sa pri kúpe produktov správajú podobne, ako tí bez finančných lekcií. Podľa správania mladých spotrebiteľov by sa zdalo, že lekcie zlyhali.

Nebol by som ale prekvapený, keby týchto mladších študentov bolo ťažšie oklamať. Ak by študenti po skúsenostiach s príkladmi vedeli identifikovať podvod a vyhnúť sa mu, tak by to bol skvelý výsledok. Zachytili by tento benefit štatistiky, ktoré sa dnes na vyhodnocovanie gramotnosti používajú? Skôr nie. Netvrdím teda, že treba rezignovať. 

Kde vidíte spôsoby, ako zlepšiť racionálne rozhodovanie spotrebiteľoch pri výbere finančných produktov?

Napríklad takzvané Just in Time Interventions (JiTI) majú rôzne formy. Môže to byť napríklad textová správa alebo kartička, ktorá zákazníkovi pripomenie, čo si má na zmluve pred podpisom skontrolovať. Čiže ak dáme zákazníkovi zoznam dôležitých otázok, na ktoré sa má v banke opýtať, tak vtedy je šanca, že človek si vyberie produkt, ktorý nemá najvyššie poplatky alebo iné nežiaduce parametre.

Čo presne je JiTI?

Ide o všeobecné, v princípe správne, ale zriedka zrealizované rady. Tie nefungujú práve preto, že sú vzdialené od rozhodovania. Idea JiTI je pripomenúť kľúčové informácie alebo rady práve v ten deň, alebo v tú hodinu, keď sa zákazník rozhoduje. 

Richard H. Thaler povedal, že finančné vzdelanie formou vzorcov nemá žiaden vplyv na správne rozhodovanie. Riešenie ponúka v tom, že spotrebiteľov alebo podnikateľov stačí naučiť „pár trikov“, aby si približne zrátali, čo je pre nich výhodné. Ako hodnotíte tento vcelku praktický prístup a kde sú výhody? 

Moje vlastné názory sú určite ovplyvnené rozhovormi práve s ním, ktorý má kanceláriu o poschodie nado mnou. Jeho postoju však rozumiem tak, že je tiež skôr pesimista a nevidí finančné vzdelanie ako čarovný prútik. Produkty sa totiž stále menia. Je preto veľmi ťažké napísať zopár univerzálnych rád, alebo trikov. 

Neprehľadné cenníky a rôzne balíčky služieb sú ťažko porovnateľné. Nie je to pritom otázka len na banky, nebankovky, ale často aj telekomunikačných operátorov. Zmenil by sa prístup a dôvera spotrebiteľov, ak by firmy boli v zmluvných podmienkach čitateľnejšie a k profesionálnym radám prístupnejšie? 

Toto je otvorená a pre mňa fascinujúca empirická otázka. Moje vlastné experimenty naznačujú, že spotrebiteľská neznalosť sa, žiaľ, veľmi ľahko dá zneužiť. Americké banky preto investujú obrovské sumy do reklamy a postupne aj do vzdelávania, aby sa zvýšila ich dôveryhodnosť. Ukazovatele dôvery sa však veľmi nehýbu – verí im približne tretina Američanov.

Ak nás finančné vzdelávanie neovplyvňuje pri rozhodovaní sa, čo je ten faktor, ktorý u nás spúšťa reakciu, že si spotrebiteľ povie: Áno, tento produkt beriem. Ide o prirodzený sklon k riziku? 

Niekedy zaberá marketing, prípadne motivácia rýchlo vybaviť konkrétny cieľ ako napríklad založenie účtu aj bez podrobnejšieho prieskumu alternatív na trhu. Funguje aj sociálny element: ak vidíme, aké služby používajú kamaráti alebo rodina, tak sme menej skeptickí. Popravde, ekonómia nemá veľa poznatkov o tom, ako funguje presviedčanie v praxi. Bežný ekonomický model predpokladá Bayesianský prístup k dátam, pri ktorom charizma alebo triky predajcov vôbec nefungujú.