Daňovými výdavkami sú podľa § 19 ods. 2 písm. c) bod 3 zákona o dani z príjmov aj výdavky (náklady) na vzdelávanie a rekvalifikáciu zamestnancov. Výdavky daňovníka vynaložené na vzdelávanie a rekvalifikáciu je možné považovať za daňové výdavky len pri dodržaní podmienok ustanovených v § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov. To znamená, že musí ísť o výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom a zaúčtovaný v účtovníctve.
Školné
Do daňových výdavkov možno uznať výdavok len na také vzdelávanie a rekvalifikáciu zamestnanca dosahujúceho príjmy podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov, ktoré súvisia s ich činnosťou a s pracovným zaradením zamestnanca. O vzdelávaní pojednáva aj Zákonník práce. Ten v niektorých prípadoch definuje zamestnávateľovi povinnosť zabezpečiť a uhradiť náklady na vzdelávanie zamestnanca, v iných prípadoch mu však dáva len zákonnú možnosť zabezpečiť a uhradiť náklady na vzdelávanie zamestnanca.
V súlade s § 153 Zákonníka práce sa zamestnávateľ stará o prehlbovanie kvalifikácie zamestnancov alebo o jej zvyšovanie. Podľa § 154 Zákonníka práce Zamestnancovi, ktorý vstupuje do pracovného pomeru bez kvalifikácie, zabezpečuje zamestnávateľ získanie kvalifikácie zaškolením alebo zaučením.
Podľa § 154 ods. 3, zamestnávateľ je oprávnený (nie povinný) uložiť zamestnancovi zúčastniť sa na ďalšom vzdelávaní s cieľom prehĺbiť si kvalifikáciu. Treba mať na zreteli, že najmä v druhom prípade, kedy má zamestnávateľ len možnosť uhradiť vzdelávanie, nie je možné automaticky predpokladať aj daňovú uznateľnosť akéhokoľvek prehlbovania kvalifikácie. Zákonodarca síce nedefinuje, akú formu vzdelávania má na mysli, v praxi sa však najčastejšie uskutočňujú rekvalifikačné kurzy, jazykové kurzy, špecializované školenia, workshopy a pod.
Štúdium na vysokej škole v trvaní niekoľko rokov síce nie je z hľadiska daňovej uznateľnosti vylúčené, je treba ho však posudzovať individuálne, citlivo a so zohľadnením všetkých relevantných okolností, z hľadiska splnenia vyššie spomenutých zákonných podmienok a hlavne posudzovať priamu súvislosť s konkrétnymi výnosmi z podnikania. Zároveň bude potrebné vylúčiť, že toto štúdium môže slúžiť aj na osobné potreby zamestnanca mimo jeho náplne práce (napr. pre jej hobby a pod.).
Zo zadania je zrejmé, že aktuálne výnosy z činnosti, ktoré súvisia s produkciou filmov a videozáznamov tvorí zanedbateľné percento príjmov a firma sa zaoberá skôr inou činnosťou. Na druhej strane firma chce zaslať zamestnankyňu na dlhodobé a nákladné štúdium.
Tento významný nepomer medzi vynaloženými vysokými nákladmi na štúdium a dosiahnutými nízkymi výnosmi za predmetnú činnosť môže byť problém pri prípadnej daňovej kontrole v súvislosti s preukázaním súladu s § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov. V takejto situácií bude treba obhájiť konkrétnymi faktami a dôkazmi, že absolvovaním daného štúdia zamestnankyňou spoločnosť získa nové možnosti na nové obchodné aktivity a s nimi spojené výnosy, ktoré bez tohto vzdelania nemá možnosť dosiahnuť.
V riešenej situácií ide o prípad, kedy sa chcú vynaložiť daňové náklady na možné (nie isté) budúce príjmy, ktoré nikdy nemusia nastať, čo môže byť z hľadiska argumentácie pri obhajovaní daňovej uznateľnosti problematické, o to viac, že ide o významné sumy.
Problémom môže byť, ak by zamestnankyňa nebola zmluvne zaviazaná po skončení štúdia určitú primerane dlhú dobu zotrvať u zamestnávateľa, ktorý jej takéto vzdelanie zaplatil a pracovný pomer by po absolvovaní štúdia rozviazala. To by spôsobilo nenaplnenie § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov a teda náklady na štúdium by neboli vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov a boli by tak daňovo neoprávnené.
Stravné a ubytovanie
Vyššie uvedené sa týka len nákladov na školné. Mám za to, že daňová uplatniteľnosť nákladov na stravu a ubytovanie je vylúčená z dôvodu, že ide osobnú potrebu zamestnanca a tieto náklady by inak znášal sám zamestnanec.
Dvojročný študijný pobyt sa nedá považovať za dvojročnú služobnú cestu podľa zákona o cestovných náhradách. Značnú časť pobytu zamestnanec využije aj na iné než študijné aktivity (voľný čas, oddych, kultúrne, sociálne, spoločenské príp. športové aktivity a pod.) teda aktivity majúce osobný charakter mimo súvisu s podnikaním.
Záver
Daňové uznanie dlhodobého študijného pobytu závisí od individuálnej situácie a mnohých skutkových okolností súvisiacimi s pracovným pomerom, ktoré zo zadania nie sú zrejmé. Z toho dôvodu odporúčam konzultáciu s daňovým poradcom, ktorý by sa podrobne oboznámil so všetkými okolnosťami a vypracoval by presné a záväzné stanovisko „na mieru“. Obzvlášť, ak ide o tak významnú otázku.
V prípade, ak výsledkom podrobnej analýzy situácie daňovým špecialistom bude, že spoločnosť by považovala školné pre zamestnanca na zahraničnej škole za daňový náklad ako náklad na dosiahnutie a udržanie príjmov podľa §2, písm. i) a tento náklad by si aj uplatnila v daňovom priznaní, výšku školného nemusí zamestnávateľ zamestnancovi zdaniť (pripočítať k zdaniteľnej mzde). Zároveň školné nevchádza do vymeriavacieho základu pre výpočet odvodov na zdravotné aj sociálne poistenie.
Ak by ale výsledkom podrobnej analýzy bolo, že spoločnosť a nepovažuje školné pre zamestnanca na zahraničnej škole za náklad na dosiahnutie a udržanie príjmov podľa §2, písm. i), tak potom by sa mohla firma rozhodnúť uplatniť školné pre zamestnanca do daňových nákladov, ale pôjde o nepeňažné plnenie a výšku školného musí zamestnávateľ zdaniť zamestnancovi a zaplatiť odvody do poisťovní (§19, ods.1 ZDP).
Ak by sa však spoločnosť rozhodla štúdium uhradiť, ale tieto náklady by pripočítala k základu dane ako pripočítateľnú položku (nezahrnula by ich do základu dane), tak v tom prípade by tento benefit zamestnancovi nezdaňovala a zároveň by sa z neho neplatili odvody na zdravotné a sociálne poistenie.
Autor odpovede nepreberá zodpovednosť za správnosť a komplexnosť odpovede, keďže jej informácie o probléme sú obmedzené formuláciou otázky.
