Keď sa povie hackerstvo, väčšina ľudí si predstaví neviditeľnú komúnu počítačových freakov, ktorí hľadajú diery v bezpečnostných systémoch. Na menej sofistikovanej úrovni sa ale za hackera dá označiť každý človek, ktorý sa neuspokojí s hotovým sofvérom či elektronickým zariadením. Má potrebu technológie pochopiť, rozobrať a vylepšiť podľa svojich vlastných potrieb.
Takýto odvážny prístup k technike je takmer výlučne rezervovaný pre mužov. A to je zlé, myslí si viedenská mediálna umelkyňa a lektorka technologických workshopov Stefanie Wuschitzová. Za účelom odbúravania rešpektu žien pred technikou organizuje pod názvom Miss Balthazar’s Laboratory pravidelné stretnutia, na ktorých je možné voľne „hackovať“ technické zariadenia a skladať z nich nové. Aj o tejto aktivite bude hovoriť vo svojej prednáške na sobotňajšom podujatí TEDxBratislava.
Odkiaľ pochádza názov Miss Balthazar’s Laboratory?
Je to parafráza na jeden starší animovaný seriál. Hlavnou postavou je profesor Balthazar s bielou bradou, ktorý vymýšľa šialené veci. Keďže ja som chcela svojim workshopom osloviť ženy a dievčatá, stala sa z neho Miss Balthazar.
Zdroj: garaj
Prečo ste sa začali zaoberať vzťahom žien a technológií?
Po ukončení štúdia na univerzite vo Viedni som dva roky pôsobila ako Digital Art Fellow na Umea University vo Švédsku. Prišla som tu do styku s troma skupinami ľudí: boli to technologickí dizajnéri, ktorí pracovali s rôznymi senzormi, potom informatici, ktorí kódovali, programovali a rozmýšľali o rozhraní medzi človekom a počítačom, a napokon to boli umelci, ktorí vo svojej tvorbe používali technológie. Keďže ma všetky aspekty zaujímali, pokúsila som sa tieto tri skupiny spojiť. Pozvala som ich, aby sme sa raz týždenne stretávali. Doniesla som materiál na experimenty, hlavne open source softvér a hardvér. Dopadlo to dobre, no zároveň som si všimla, že sa zapojili hlavne mužskí účastníci a ženy sa skôr prizerali. Alebo im veľmi dlho trvalo, kým na niečom začali robiť. Bolo vidno ich záujem, ale mnohé sa napokon prestali zúčastňovať, pretože mali pocit, že ich prístup nemá hodnotu, a že je aj tak potrebné vyrábať len roboty a autá.
Čiže „mužské“ produkty.
Okolo celej techniky je vytvorená kultúra, ktorá sa spája s mužskosťou. Ešte aj open source hardvér, s ktorým sme pracovali, je modrý a volá sa Arduino. Už to pomenovanie sugeruje, pre koho je produkt určený. Ja sa pokúšam o inú kultúru.
Preto ste začali robiť workshopy pre ženy.
Áno, ale nešlo tu o čierno-biele delenie na mužov a ženy. Išlo o to, použiť techniku iným spôsobom. Robiť veci, ktoré by v zmiešanom prostredí boli hodnotené ako gýčové alebo hlúpe. Pritom sa ukazuje, že takto vznikajú úplne nezvyčajné prístupy k technológiám, ktoré prekvapujú aj mňa. Ide o vytváranie skupinovej dynamiky, pri ktorej sa dá pracovať bez rozmýšľania nad tým, či výsledok zapadá do zabehaných predstáv a schém.
Čo presne sa deje v rámci vašich workshopov?
Je to rôzne. Raz za dva týždne pozývame hosťujúcich prednášajúcich, ktorí ukazujú, ako zhotoviť nejaký nástroj, pomôcku či elektronické zariadenie. Alebo vysvetľujú nejakú činnosť – ako sa strihá video, ako poskladať plošný spoj s rôznymi súčiastkami a podobne. Potom na tom skupina približne desiatich ľudí spolu pracuje. Na konci sa diskutuje, o čo vlastne išlo a čo to prinieslo. Druhý model je taký, že ma pozvú ľudia z festivalov alebo galérií, aby som urobila niekoľkodňové umelecké workshopy. Na nich sa zúčastňuje pevne stanovená skupina ľudí. Najprv preberáme základy elektroniky, skladáme jednoduché elektrické obvody či mikrokonzoly, ktoré potom slúžia napríklad na generovanie zvukov, prípravu videosekvencií alebo vizuálnych projekcií.
Zdroj: wuschitz
Vo svojich textoch často hovoríte o demystifikácii techniky. Čo to znamená?
Mnohí ľudia majú pred technológiami veľký rešpekt. Majú pocit, že ide o niečo, k čomu nemajú prístup. Stále viac pracujeme len s povrchovými plochami – dotykovými displejmi či obrazovkami a nevieme čo sa za nimi skrýva, ako to celé vlastne funguje. Preto máme pred technologickými nástrojmi rešpekt, bojíme sa ich otvoriť a rozobrať. Používame veci, ktoré nevieme opraviť a keď sa pokazia, tak ich vyhadzujeme a kupujeme si automaticky nové. Zároveň sme ale odkázaní na médiá, mnohé naše každodenné činnosti fungujú práve cez ne. Ten existujúci strach pred technológiami sa snažíme v našich workshopoch narúšať. Tam je možné čokoľvek rozobrať, nazrieť dnu, alebo sa naopak, z dostupných súčiastok pokúsiť poskladať niečo nové.
Kedysi boli muži spájaní s technikou preto, lebo išlo o zaobchádzanie s veľkými strojmi a náradím, ktoré si vyžadovali silu. Dnes tvoria techniku hlavne komunikačné prostriedky a tie sú medzi ženami rozšírené zhruba rovnako ako medzi mužmi. Vidíte tam stále rodovú nerovnosť?
Podstatné je, kto je producent a kto konzument. Síce naozaj platí, že dievčatá a ženy sú napríklad na webe väčšie konzumentky blogov a dokážu aj používať blogový softvér. Keď ale ide o vytváranie softvéru, čiže o pretavenie myšlienky do technologického nástroja, ktorý určitým spôsobom ovplyvňuje život jednotlivca či spoločnosti, tu sú v rozhodujúcej pozícii stále muži. Ženám ostáva pri prijímaní techniky pasívna úloha. A síce, že dostanú niečo ako dané, musia sa tomu prispôsobiť, naučiť sa s tým zaobchádzať a prijať to také, aké to je. Ako keby išlo o prírodné zákony. Vo všetkom, čo vytvárame, sa prejavujú sociálne, politické i filozofické idey. Aj pri písaní primitívneho protokolu na prepojenie skeneru a počítača môže byť myšlienkový prístup hierarchický alebo nehierarchický, centralizovaný či decentralizovaný. Čiže ak sú to len muži, ktorí hľadajú riešenia, tak sa nutne vyznačujú istými štruktúrami a vzormi. To je v zásade v poriadku, ide len o to, že na procese produkcie by mal mať možnosť podieľať sa každý. Ak má niekto z technológií strach, tak mu treba pomôcť ho odbúrať.
Nejde už pri technike skôr o generačnú a nie rodovú otázku? Dnešné deti sa dostávajú do styku s technológiami veľmi skoro, berú ich ako hračky a dievčatá vyzerajú byť pri ich používaní i „rozoberaní“ rovnako zručné ako chlapci.
Rakúsko je veľmi katolícka krajina a stále tu existuje istý spôsob, ako sú vychovávané dievčatá. Nechcem šíriť nejaké klišé, ale keď niečo pokazí dievča, tak je krik a je to niečo zlé. Ak ale niečo rozoberie chlapec, tak sa povie: „To bude inžinier alebo objaviteľ, pozrite, aký je zvedavý!“ Aj ja som mala v detstve strach dotknúť sa počítača, alebo ho len zastrčiť do zásuvky. Je to akási zafixovaná zábrana v hlave. Preto ide o to, mať odvahu používať veci, pokaziť ich, rozobrať alebo úplne z nuly niečo poskladať. Jasné, že dievčatá dokážu s technikou všetko možné, no často sa stále objavuje myšlienka, že ak urobím niečo s technikou, tak nie som dievča.
Zdroj: wuschitz
Pohybujete sa aj v hackerskej komunite. Tu by sa dalo očakávať, že prístup k ženám je iný. Je to tak?
Platí, že hackerská scéna je vo svojej podstate anti-kultúra. Ide v nej o to, že kód má byť otvorený a že každý má mať k nemu prístup. Ide tu o spoločnú tvorbu a zdieľanie, o otvorenú spoločnosť, kde sa každý môže slobodne vyjadriť. Je to radikálny postoj proti tomu, že musím mať na všetko patent a že svoje dielo musím predať a musím vykázať zisk. Ide o kultúru odporu, ktorá sa však práve preto musela jasným spôsobom vyhraniť. A preto má hackerská scéna veľmi silný vlastný kód správania. Môže pritom ísť aj o veci, ktoré nemajú nič spoločné s ideovým základom tejto scény, ale akosi patria k tomu. Čiže napríklad, že hackeri pijú maté nápoje a celú noc hrajú počítačové hry. Existujú tu isté zaužívané návyky správania a tvorby vzťahov, pri ktorých tiež presakuje ten zažitý obraz vzťahu žien k technike ako k niečomu, do čoho sa nerozumejú a z čoho majú strach. Preto sú naše ženské workshopy pokusom o akúsi anti-anti-kultúru. Povedali sme si, že techniku považujeme za zaujímavú a naše spoločné zdieľanie času a tvorby sa nemusí obmedzovať na štrikovanie či háčkovanie.
Pôsobili ste aj v Sýrii, kde ste na technologických projektoch spolupracovali s tamojšími umelkyňami. Má postavenie žien v arabskom svete vplyv na ich prístup k technike?
K téme techniky som sa hlbšie dostala práve vďaka pobytu v Sýrii. Na začiatku som si tiež myslela: Chudery utláčané arabské ženy. V arabskom svete však vládne neuveriteľná rozmanitosť. Vo väčšine krajín je množstvo rozličných menšín, náboženstiev a preto je úplne normálne, že sú tam veľké rozdiely. Preto sa nedá paušalizovať ani postavenie ženy v spoločnosti. Okrem toho som veľmi rýchlo zistila, že na spoločných akciách hovorím vlastne viac o sebe, než o arabských ženách. Došlo mi, že nemá význam tváriť sa, že som ich prišla povzbudzovať k emancipácii, keď sa sama v Rakúsku považujem za marginalizovanú. Úplne som zavrhla myšlienku zaoberať sa sýrskymi ženami a sústredila som sa na vlastné problémy, ktoré pociťujem doma.
Označujete sa za umelkyňu. Laik ale asi hneď nepochopí, čo má búranie strachu pred technikou spoločné s umením.
Pracujem na dvoch úrovniach. Na jednej strane chcem, aby si ľudia našli prístup k nástrojom a mohli prejaviť svoj hlas. Zároveň musí mať človek pocit, že sa smie artikulovať. Miss Balthazar’s Laboratory je teda skôr prostredie pre učenie, miesto pre networking a nadobúdanie určitých schopností. Pri workshopoch, ktoré robím s malými skupinami, ide o spoluprácu s umelkyňami. To už sú vyslovene umelecké projekty. Ide o proces, pri ktorom má účastník najprv strach, potom niečo rozoberie, poskladá a zistí, že vie s daným materiálom niečo urobiť. Výsledkom je nejaké dielo, predmet alebo nástroj, ktorý je pekný alebo škaredý, dá sa o ňom diskutovať a urobiť z neho výstavu. Je to performatívny proces, ktorý prebieha vo forme spolupráce a má formu umeleckej tvorby. Ide o stretávanie sa, hru a tvorbu na úrovni, ktorá je veľmi kreatívna. Vzniká tu nielen dielo, ale aj nová forma komunikácie a spolupráce. To je pre mňa umenie.
Zdroj: wuschitz
Foto – Patrik Garaj, archív Stefanie Wuschitz
Prečítajte si ďalšie články z rubriky Kreatívne.
