Pracuj. Cestuj. Fotografuj. Zopakuj

Kedy ste v sebe našli túžbu a odvahu dať sa na dráhu freelancera?

Byť freelancerom nebolo rozhodnutie, prišlo to spontánne. Už od šestnástich rokov som posielala články do magazínov a novín a žila z honorárov. Médiá sa však za posledné roky veľmi zmenili. Z písania reportáží a ich publikovania sa nedá vyžiť, pretože náklady niekoľkokrát prevyšujú honorár, ktorý za materiál dostanem, a tak musím robiť aj komerčné projekty. Občas sa na nejakú dobu zamestnám, našetrím si a potom z toho určitý čas žijem.

Darí sa vám vychádzať s novým prostredím, v ktorom platia cudzie zvyky, tradície a kultúra?

Mám šťastie, som ako chameleón. Len čo pristanem v cudzej krajine, úplne sa adaptujem a splyniem s prostredím. Po pár mesiacoch v Dakare ma volali „Madam Dakar“ a teraz v Havane, pokiaľ neotvorím ústa a nespustím na nich svojou španielčinou so zlou gramatikou, ma mnohí považujú za Kubánku. Nestotožňujem sa s tým, že všade dobre, doma najlepšie. Mne je dobre všade tam, kde ma to inšpiruje.

Ako prežívate odlúčenie od rodiny?

S rodičmi trávim často viac času ako ľudia, čo s nimi žijú v jednom meste. Na všetkých kontinentoch mám skvelých priateľov, s ktorými si mám vždy čo povedať bez ohľadu na to, či sa vidíme každý deň, alebo raz za rok.

Park Galiano v Havane na Kube. Moja vysunutá kancelária. Zdroj: Archív D. Mrázikovej

S cestovaním je spojených veľa neznámych premenných. Ako zvládate neistotu, ktorú to prináša?

V mojom živote sa všetko vyvíja spontánne, plávam s prúdom. Keď sa vyskytne nejaká nová, zaujímavá príležitosť, poviem áno, a až potom riešim, ako to zvládnuť. Niekedy som v situáciách, keď naozaj neviem, čo robiť, a iba si opakujem: „Len žiadny strach!“. Ale mám pocit, že všetko sa dá, ak to naozaj chcem. Každý má taký život, ako si zariadi. Väčšina ľudí si hneď po škole alebo hneď ako sa osamostatní od rodičov začne budovať vlastné hniezdo a vytvárať materiálne či mentálne väzby, ktoré im síce dávajú pocit istoty, že niečo vlastnia, ale zároveň im berú slobodu. Ja nič nevlastním, okrem malého auta, ktoré som si kúpila ešte na vysokej škole. Momentálne majú pre mňa najväčšiu hodnotu zážitky a sloboda rozhodovania sa, sloboda pohybu a sloboda robiť to, čo ma baví. Neistota je pre mňa vzrušujúca. Je to adrenalín, pretože za rohom vždy čaká nejaké prekvapenie.

Máte už osvedčené tipy, ako minimalizovať riziko v neznámom prostredí?

Stopercentnú bezpečnosť neponúka žiadna krajina a problémom sa občas nevyhnem. Keď vznikne problém, snažím sa zachovať „chladnú hlavu“ a vykľučkovať zo situácie s čo najmenšou ujmou – hlavne na zdraví, majetok je nahraditeľný. Ak máte v cudzej krajine nálepku „turista“, znamená to, že sa nevyznáte a často sa stanete terčom „plážových inžinierov“ a rôznych špekulantov, ktorí na vás chcú zarobiť alebo vás, v tom horšom prípade, okradnúť. V rozvojových krajinách som vždy v strehu, ale zároveň sa snažím ľuďom dôverovať. Ak by som mala žiť v strachu, nemalo by zmysel vyjsť z bytu.

Diana Mráziková na Madagaskare Zdroj: Archív D. Mrázikovej

Pokúsil sa vás už niekto okradnúť?

V Senegale ma okradol mladík s obrovskou mačetou, keď som sa raz v noci prechádzala s priateľom na pláži, no polícia bola taká šikovná, že ho chytili, poslali do väzenia a mne vrátili tašku. Paradoxne, vo francúzskom Saint-Tropez nám počas dovolenky s kamarátkou ukradli štyria mladíci všetky kufre. Miestna polícia neurobila absolútne nič napriek tomu, že ich našli. Prišli sme o všetko. Ale selektívne zabúdam na zlé veci, nedržím staré traumy, takže keď sa aj niečo zlé stane, rýchlo sa z toho otrasiem.

Ako ste na tom s ovládaním cudzích jazykov?

S angličtinou sa dá dohovoriť viac-menej po celom svete. Používam ju však iba v krajinách, kde je oficiálnym jazykom alebo počas dovoleniek. Keď sa niekde presťahujem na dlhší čas, je pre mňa základom dohovoriť sa lokálnym jazykom. V Senegale som sa hneď naučila po francúzsky, pobyt na Kube som začala kurzom španielčiny. Ako novinárke mi to otvorí veľa dverí a umožní splynúť s prostredím.

Môžete opísať svoj pracovný deň?

Môj život sa delí na dve obdobia. Niekedy pracujem nonstop – to je taký „zombie robot“ režim. Robím od nevidím do nevidím, často až do mierneho vyhorenia alebo psychického vyčerpania. Vtedy som najradšej doma v Rusovciach, kde mám skvelé zázemie a najmä pokoj v rodičovskom dome. Túto časť nikto nevidí na Facebooku, preto mnohí nechápu, z čoho vlastne žijem, lebo vidia iba fotky, keď robím niečo zaujímavé alebo cestujem. Keby som dávala aj statusy a selfíčka o tom, ako padám počas „pracovných mesiacov“ do postele ráno o piatej, že mám zliaty deň s nocou a neviem, aký je deň v týždni, lebo som už týždeň nevyšla z domu, myslím, že by ma všetci „odfriendli a odfollowali“. A keď dokončím projekt alebo zákazku, príde druhé obdobie. Odídem za hranice, aby som načerpala novú energiu a námety. Úplne vypnem a mám pocit, že konečne žijem. Naposledy som takto odišla na dva mesiace do Havany učiť sa španielčinu a tancovať salsu a tak sa mi to zapáčilo, že som sa tu prihlásila na postgraduálne štúdium dokumentaristiky a ostala tu žiť.

Dianine fotografie z Afriky si všimli aj porotcovia súťaže SonyWorld Photography Awards. Túto vybrali medzi najlepšie.

Ako sa vám na Kube pracuje?

Digitálni nomádi potrebujú na Kube veľa peňazí, pevné nervy a hlavne zabudnúť na súkromie. Na internet sa tu dá pripojiť len v hotelových lobby alebo na niektorých verejných priestranstvách. Monopol na prevádzkovanie internetu a telefónnej siete má telekomunikačná spoločnosť Etesca, ktorá predáva internetovú kartu s cenou 1,50 eura za hodinové pripojenie na internet. Ak kupujete od neoficiálnych predajcov, je to ešte drahšie. Vlani sme sa pripájali v hoteli aj za desať eur za hodinu. A keďže signál je niekde silnejší a niekde slabší, často je aj poslanie jedného e-mailu stresujúce a strávite ním celé hodiny. Takže žiadne surfovanie po sociálnych sieťach, ste radi, keď čo najrýchlejšie vybavíte to najpotrebnejšie a často sa ani to nepodarí.

Vyplatí sa z finančného pohľadu pracovať ako freelancer v zahraničí?

V zahraničí často zarobíte viac, ale máte aj oveľa vyššie náklady na život, takže skoro všetko miniete. Sú roboty, ktoré vás obohacujú a bavia, ale nezarobíte veľa. Preferujem osobné projekty pred komerčnými zákazkami. Niekedy je úplne jedno, či zarobíte mesačne 1 500 eur alebo 4-tisíc eur, kvalitu vášho života to veľmi neovplyvní. Ide skôr o to, či si viete financovať to, čo je pre vás dôležité. Niekde viem ušetriť, pretože cestovať sa dá s väčším aj menším rozpočtom, ale keď si chcem kúpiť nový počítač alebo techniku na fotenie, aby som mohla robiť svoju prácu, tam nič nevymyslím – ceny sú fixné.

Prácu na voľnej nohe si D. Mráziková vybrala pre možnosť veľa cestovať – napríklad do Kene. Zdroj: Archív Diany Mrázikovej

Je z pohľadu pracovnej disciplíny rozdiel medzi prácou freelancera a bežným zamestnaním?

Byť freelancerom nie je pre každého. Aj pre mňa je to občas ťažké, lebo sa musím donútiť pracovať na veciach sama od seba. Nie som platená za čas, ktorý strávim „v práci“ ako zamestnaní ľudia, ale jedine za výsledok. Chce to disciplínu a harmóniu v osobnom živote. Moja práca si vyžaduje absolútnu koncentráciu a občas, keď mám turbulentný osobný život, tak sa neviem sústrediť a neurobím celé týždne nič. Takisto, keď sa niekam presťahujem, trvá mi určitý čas, kým sa aklimatizujem, nájdem si svoje „miesto“ a cítim, že som v plnom pracovnom nasadení.

Čo to znamená pracovať v cudzine z pohľadu víz, pracovných povolení, daní a podobnej administratívy?

Moja práca je špecifická v tom, že ide o kreatívu – písanie, fotenie či filmovanie, takže ju môžem robiť odkiaľkoľvek. Často sa neviaže na krajinu, v ktorej žijem. Na to, aby som niekde písala knihu, článok alebo editovala dokumentárny film, potrebujem len internet. V krajinách žijem buď na turistické, študentské, alebo pracovné víza, ktoré mi vybaví zamestnávateľ. Dane odvádzam na Slovensku, pretože tu mám trvalý pobyt. Mám šťastie, že mám silnú podporu rodičov, ktorí za mňa riešia „papierovačky“ kdekoľvek na svete som. Bez nich by som nemohla žiť týmto štýlom, pretože o mnohých bežných veciach nemám poňatie, ako fungujú.

Premýšľate pri svojom životnom štýle niekedy aj nad potrebami, ktoré sú zatiaľ vzdialené, napríklad zabezpečiť sa na starobu či zabezpečiť deti?

Musím sa priznať, že zatiaľ si na dôchodok nešetrím, aj keď mi to rodičia prízvukujú a každý rok si hovorím, že už začnem. Všetky peniaze, ktoré som doteraz zarobila. som investovala späť do ďalšieho rozvoja – do školného, do cestovania a do techniky, s ktorou pracujem, počítačov, fotoaparátov a kamier. Na zabezpečenie detí budem myslieť, až keď ich budem mať, pretože všetko záleží najmä od krajiny, v ktorej žijete a vašej momentálnej situácie, partnera.

Po skončení štúdia D. Mráziková pôsobila v Senegale, kde fotila miestnych obyvateľov aj pre miestnu pobočku Orange Zdroj: Archív Diany Mrázikovej