V Európe je sedem miliónov nezamestnaných mladých ľudí. Ľudí do 25 rokov bez práce a bez momentálneho štúdia. Za vysoké číslo môže v prvom rade hospodárska kríza, ktorá v krajinách Európskej únie výrazne zasiahla práve túto vekovú skupinu – dokonca niekoľkonásobne výraznejšie ako vyššie vekové kategórie.
V decembri 2014 bolo na Slovensku nezamestnaných 60-tisíc ľudí do 25 rokov, čo je takmer každý tretí človek v tejto vekovej kategórii. Ďalšia tretina šla pracovať do zahraničia.
Ekonomická kríza zavrela pred mladými absolventmi dvere do mnohých firiem. „S príchodom tejto situácie sa medzi nimi rozšíril názor: any job, good job. Mladým ľuďom je jedno, kde pracujú, hlavne že majú prácu, aj keď nie je kompatibilná s ich predchádzajúcim štúdiom,“ tvrdí Miroslav Hajnoš, analytik think tanku Európsky Dialóg, ktorý sa tejto problematike dlhodobo venuje. S nárastom podobných nálad mladí ľudia zároveň strácajú záujem o práva a právomoci, ktoré by mohli mať.
Každý rok zároveň 4,5 milióna mladých ľudí v Európskej únii ide na pracovnú stáž, ktorá by im mala uľahčiť nájsť si pracovné miesto. Situácia však nie je taká ružová.
Posledné dva roky sa v EÚ skloňuje čoraz viac problémov, ktoré sú postavené na troch základných faktoroch: 59 percent stáží je neplatených, 40 percent je bez pracovného kontraktu a 30 percent bez študijného plánu.
Slovenské štatistiky neexistujú. Existujú len nepotvrdené predpoklady, že percentá budú pravdepodobne vyššie. Jednou zo znepokojujúcich skutočností je neexistencia náležitej sociálnej ochrany - stáže, ktoré nie sú súčasťou vládnych programov, neukladajú zamestnávateľovi povinnosť platiť odvody, často neposkytujú zdravotné poistenie či poistenie pracovných úrazov.
„Mladí ľudia potrebujú v súčasnosti kvalitné štúdium, ale aj kvalitný dôstojný prechod z akademickej pôdy na trh práce, teda pracovné stáže,“ vyjadril sa M. Hajnoš v rozhovore pre TREND.sk.
Existuje definícia pojmu „pracovná stáž“?
Keby ste pred dvadsiatimi rokmi povedali „stáž“, nikto by nevedel, čo to je. Do 80. rokov minulého storočia sme mali duálne štúdium, respektíve učňovské vzdelávanie s výraznými duálnymi prvkami. Doteraz to tak funguje v Nemecku či v severských krajinách. My to dnes takpovediac „kopírujeme“, hoci sa v mnohom vraciame k modelu, ktorý už na Slovensku fungoval.
V súčasnosti nemáme definované „čo to je stáž“ ani v materiáloch ministerstiev. Európske fórum mládeže ju na svojich webových stránkach označuje ako obdobie, keď mladý človek prechádza z akademického prostredia do prostredia pracovného. Tvorí akýsi most. Mladý človek teda nemá zamestnanie, ale prostriedok, ktorý mu pomôže ho získať. Stáž by nikdy nemala nahradiť pracovné miesto. Je to proces vzdelávania. Aj pre firmy je to skvelá príležitosť, ako si vyskúšať svojich potenciálnych zamestnancov. Na oplátku by ich mali vzdelávať.
Stáže sú často označované ako problematické a netransparentné...
Problematika stáží má tri piliere, ktoré sú zároveň ich základným problémom posledné dva roky. Prvý je, či je platená alebo neplatená. V Európskej únii máme 61 percent stáží, ktoré sú neplatené. Mladí ľudia tak majú pochopiteľne problém ísť stážovať niekam do zahraničia. Predovšetkým pokiaľ stážujú v hospodársky vyspelejšej krajine, ktorá im pravdepodobne dá lepšie skúsenosti, ktorými by obohatili domáci pracovný trh.
Na druhej strane vyššia životná úroveň spravidla znamená vyššie náklady, na ktoré mladí ľudia bez vybudovaných finančných rezerv jednoducho nie sú pripravení. Stáže sa tak môžu stať záležitosťou finančnej elity.
V Európskej únii totiž neexistuje povinnosť za stáž platiť. Keď si všimneme ponuky, ktoré sú priamo v Bruseli, v Londýne či v Paríži, sú zväčša neplatené. Ak firma neponúkne finančné ohodnotenie, tak si potenciálny stážista musí nájsť alternatívu, ktorou to zafinancuje. Môže ísť o rôzne fondy či granty. Pre mladých ľudí je totiž dosť komplikované tri alebo štyri mesiace pracovať niekde, kde nemajú žiadne alebo minimálne finančné ohodnotenie.
Miroslav Hajnoš, analytik think tanku Európsky Dialóg
Na druhú stranu, sú to skúsenosti. Človek však musí mať dôstojnú pozíciu. Ide sa učiť, no bude vykonávať prácu pre firmu. Tá by mala byť adekvátne ohodnotená, aby sa stáže nezmenili na novodobú formu otrokárstva.
Druhý pilier je existencia pracovného kontraktu. Štyridsať percent stáží je bez pracovného kontraktu. V pracovnom vzťahu musí byť presne definované, čo budeš robiť, odkedy dokedy a za koľko. Taktiež hovorím o základných sociálnych štandardoch. Veľa ľudí ide na stáž a jediné potvrdenie je certifikát, ktorý dostanú na konci. Ale to nie je typ kontraktu alebo zmluvy.
Rovnako sa správa aj veľa neziskoviek. Jednoducho zoberú stážistov, a až na konci im dajú nejaké potvrdenia. Mladí ľudia reálne nemajú nijakú pracovnú zmluvu, nie je to vôbec právne ošetrené. Ak idú napríklad na Erasmus, tak tam už existuje zmluva medzi vysokou školou, študentom a firmou. Ale to sa opäť dotýka len zahraničných stáží.
Čo môže študent robiť, ak sa dostane do podobnej situácie?
Študenti by sa hlavne nemali báť vydobyť si pre seba lepšie podmienky. Tlačiť napríklad na kolektívnu zmluvu. Ak raz nemajú stáž právne ošetrenú, tak nemajú čo vyjednávať. Sú organizácie a projekty, ktoré sa usilujú o podobný cieľ. Študenta od nich delí len jedno vyhľadávanie v Googli.
Samozrejme, nie je vhodné riešenie tohto problému prehadzovať len na študenta. Je takisto v záujme zamestnávateľov, samotných zamestnancov, ale aj vlády umožniť mladým ľudom dôstojne stážovať a lepšie sa pripraviť na svoj profesionálny život.
A posledný problém?
Posledným problémom je, že 30 percent stáží je bez akéhokoľvek študijného plánu. To znamená, že stáž môže byť úplne nekompatibilná s tým, čo mladý človek študuje.
Nemajú s tým problém samotné firmy?
Nie, nemajú. Veľa zamestnávateľov to dokonca aj zneužíva. Stážista však nemá byť človek, ktorý bude zadarmo zakladať šanóny v kancelárii a nosiť kávu. Je to človek, ktorý študuje alebo študoval konkrétny odbor, chce sa niečo naučiť, aby to využil, keď bude mať trvalé pracovné miesto.
Takže človek s vidinou skúseností dostane vykonávať sekretársku činnosť?
Áno. Bude klasický administratívny pracovník. Tak isto vzniká ďalší problém. Mladý človek nemôže stáže ani veľmi precykliť. Keď si následne absolvent s mnohými skrúšenosťami hľadá prvé pracovné miesto, pre zamestnávateľa často nie je zaujímavý. Takíto uchádzači si pracovné miesto hľadajú ešte náročnejšie. I keď majú veľa skúseností z rôznych odborov, majú zároveň aj vyššie požiadavky. Zamestnávateľ takéhoto kandidáta môže vyhodnotiť ako prekvalifikovaného. Čo to znamená? Že zamestnanec nebude motivovaný pracovnou náplňou a pravdepodobne skoro odíde.
Takže problémy možno začínajú už u mladých ľudí?
Problém je v tom, že mladí ľudia vôbec nebojujú za svoje práva, lebo mnoho organizácií, ktoré reprezentujú mladých, nemá kapacity na to, aby boli aktívne na tripartitnom procese. Nejdú za zamestnávateľmi a nebojujú za kvalitné stáže. Mali by vyvíjať tlak aj na vládu.
No zároveň, keď nefungujú štruktúry mladých na národnej alebo na lokálnej úrovni, ťažko si študenti vybojujú niečo lepšie. V našej krajine funguje dosť veľký individualizmus. Problém mladých je, že sú stále menej a menej organizovaní. Kedysi boli ľudia viac spätí a dovolili si viac kričať.
No orgány, ktoré majú organizovať a reprezentovať mladých, sú dosť závislé od iných inštitúcií, tým pádom si ani nemôžu dovoliť až tak kričať. Na Slovensku majú niektoré dokonca svoje postavenie zakotvené v zákone a garantované štátne financovanie. V Rakúsku si študentskú radu financujú sami študenti, na základe povinného príspevku každý semester. To študenta skôr prinúti brať na zodpovednosť svojich zástupcov a zadávať im požiadavky.
A práve mladí ľudia či lídri mládežníckych organizácii by mali byť tí drzí. Poukazovať na to, že toto sa mi nepáči. Jednoducho preto, aby tú tému otvorili.
Ďalší problém je, že na Slovensku síce máme stáže, ale nemáme portál, ktorý by ich komplexne zastrešoval. Nejaký orgán, ktorý by to spájal a prezentoval študentom. Taktiež žijeme v dobe dezinformácie a komunikačného šumu. Mladí ľudia potom nevedia nájsť, aké majú možnosti.
Aké zmeny by mohli nastať na úrovni škôl?
Na vysokých školách by mohli urobiť okná, buď v bakalárskom alebo magisterskom štúdiu. Školy by mohli ponúknuť jeden semester, cez ktorý buď musíš ísť na pracovnú stáž alebo na mobilitu. To by malo byť ohodnotené kreditovo. Tak by študenti už počas vysokej školy dostali pracovnú skúsenosť.
Zároveň u nás funguje trend, že mladý človek, ktorý skončí strednú školu, ide automaticky na vysokú a niekedy sa rozhodne zle. Veľa mladých ľudí v Rakúsku, Dánsku, Švédsku, Nemecku si dáva rok pauzu a idú robiť na rok napríklad dobrovoľníka. Lepšie spoznajú samých seba a po príchode majú vo voľbe vysokej školy jasnejšie. Mladí a ich rodičia mávajú pocit, že tým rokom medzi štúdiom niečo stratia. V pracovnom živote aj na vysokej škole sa takýto rok môže odzrkadliť veľmi pozitívne. Napríklad na finančnom manažmente študenta či zamestnanca, na dochvíľnosti, na vyššom občianskom alebo profesijnom povedomí.
Ako sa k problému stavia štát?
Stáž je najlepší most medzi prácou a akademickým prostredím. Aby to fungovalo, musí to ísť zo všetkých sfér. Aj vláda musí urobiť potrebné národné rámce, rovnako ako aj to, aké budeme mať študijné programy a akých absolventov Slovensko potrebuje. Dobre si to zanalyzovať. Na Slovensku napríklad absentujú monitoringy a štatistiky stáží. Ktoré firmy ponúkajú stáže, či to má vôbec nejaký význam a aký to má efekt. Na stránke vlády alebo ministerstva nemáme stáže dokonca vôbec definované. Len tak mimochodom, ministerstvo školstva napríklad prednedávnom vytvorilo výzvu, že idú podporovať talenty a excelentnosť mladých ľudí. Nemajú však vôbec zadefinované, čo tým "talentom" myslia. Čo ten talent reálne je? Kto je to?
Ďalšou vecou je neexistujúci dialóg s mladými ľuďmi. Čo chcú, aké majú očakávania. Problémom totiž môže byť aj to, že mladí ľudia majú veľké očakávania a realita po príchode do pracovného prostredia je nakoniec úplne iná.
Ako môže pomôcť mladým ľuďom duálne štúdium, ktoré vláda schválila v tomto roku?
Nemci prišli s tým: Pozrite sa, my máme skvelé duálne štúdium, u nás to funguje. Teraz celá Európska únia nasleduje vzor Nemecka, Fínska či Švédska. Ale v takýchto krajinách musí fungovať silný dialóg medzi zamestnávateľom a zamestnancom. A hlavne, musí existovať stratégia.
Ale my nemáme dlhodobú stratégiu, čo sa týka vzdelávania. Ak sa Slovensko nastaví tak, že chce byť ako Fínsko technická krajina alebo ak chceme podporovať automobilový priemysel, tak v poriadku, ale zamerajme sa na niečo konkrétne. V roku 2008 napríklad chýbali politológovia. Odrazu sa otvorilo veľa študijných programov a teraz v roku 2014 vidíme, že politológov máme veľa. A to je presne mimo akejkoľvek stratégie. Lebo absentuje stratégia, nefungujú prognózy a pracujeme vyslovene reakčne.
Duálne štúdium je skvelá vec. Počas štúdia má človek obdobie na prax, má vedomosti a zručnosti z obidvoch strán. Len potom treba definovať aj to, či sa štát chce rozvíjať viac akademicky alebo prakticky.
Aký je postoj Európskej únie k rozširovaniu duálneho vzdelávania?
Osobne si myslím, že Európska komisia bude tlačiť na všetky členské štáty. Na poslednej konferencii ministrov školstva rozoberali aj duálne štúdium, kde proklamovali aj to, že budú chcieť duálne štúdium vo všetkých krajinách.
Ale tam je opäť problém. Veľa krajín, ako napríklad Španielsko, získalo veľa grantov z Európskej únie na vybudovanie výskumných centier, kde by mali študenti reálne pracovať. Dostali síce financie na výstavbu budov, no z národného rozpočtu nemajú financie na to, aby študentov zamestnali. Tieto budovy sú tak poloprázdne. Mladí ľudia, ktorí študovali vedu a výskum, sa odsťahovali do Latinskej Ameriky, pretože tam majú viac príležitostí. Tým chcem naznačiť, že niekedy sa tieto veci robia jednoducho pro forma, bez systémovej implementácie a logického úsudku.
