Bol rok 1991, mal päťdesiatsedem rokov a sklamaný odchádzal z veľkej stavebnej firmy, ktorej dal tridsaťtri rokov života. Z recesie sa vybral do Nemecka za stavebného robotníka. Vrátil sa však a začal budovať vlastnú firmu.
Teraz má Miroslav Trnovský sedemdesiattri rokov a stojí na čele jednej z mála čisto slovenských veľkých stavebných firiem. Minulý týždeň sa stal víťazom súťaže Ernst & Young Podnikateľ roka 2007.
V Passau na sútoku Dunaja a Innu som bol len pomocným robotníkom na rekonštrukcii historickej pešej zóny. Ale už na Vianoce 1991 som si povedal, že založím firmu.
So spoločníkom sme zložili po päťdesiattisíc korún a 15. januára sme ju zaregistrovali. Koncovky oboch priezvisk boli -ský a pretože sme išli podnikať do Nemecka, ku sky som pridal Bau. Tak vznikol SkyBau.
V máji už nastúpilo prvých osemnásť murárov a do konca roka sme mali na štyroch stavbách okolo Passau už stovku. V Nemecku sme sa podpísali postupne pod vyše tridsať stavieb.
Nebolo to ľahké. Platili nám iba za prácu, čo bolo len zhruba dvadsať percent z celkových stavebných nákladov. Ručili sme však logicky za celú dodávku hrubej stavby. Bolo to obrovské riziko, ktoré si až dnes plne uvedomujem.
Reklama prácou
Aby sme zamestnali našich pracovníkov nepretržite, začali sme v roku 1996 pracovať v Prahe a o tri--štyri roky sme sa tam dostali na špičku dodávateľov železobetónových konštrukcií – skeletov pre pozemné staviteľstvo. Na Slovensku bol v rokoch 2002 až 2003 naším prvým skeletom Millenium Tower II a obchodnom centre Polus.
|
Miroslav Trnovský: Je dosť firiem, ktoré by nás chceli kúpiť, ale nie sme na predaj. |
V roku 2003 sme mali obrat 330 miliónov, ale vlani už dve a pol miliardy. Naše stavby a dodávky železobetonárskych prác sa predávajú samé. Mohli by sme robiť aj trikrát viac, ale chýbajú kvalitní pracovníci. Preto nechceme ďalej rásť alebo ísť do zahraničia.
Práce je doma dosť a kým to tak bude, musíme byť tu. Staviame hlavne v Bratislave, Prahe a teraz aj v Žiline.
Zamestnávame osemsto až deväťsto zamestnancov a živnostníkov i malých subdodávateľov, ktorých sme si vychovali a nepretržite sa im staráme o prácu. Myslím, že ich dobre a spoľahlivo platíme a odplácajú to kvalifikovanou prácou.
Kedysi nám niektorí odišli tam, kde im sľubovali na hodinu viac. Keď im však nezaplatili alebo nesplnili sľuby, vrátili sa. A ostávajú, lebo zistili, že za šestnásť rokov sme ani raz nemeškali s výplatou a vždy dostali, čo sme sľúbili a čo si zaslúžili.
Generácie
Za podnikateľa som sa začal považovať možno až v roku 2002, keď sme včas nastúpili na slovenský stavebný trh a desaťročné skúsenosti sme začali zúročovať. So spoluzakladateľom firmy som sa však po deviatich rokoch rozišiel a oslovil som mladého inžiniera, ktorý prišiel do firmy na začiatku po skončení vysokej školy a prešiel všetkým, od železiara, tesára, majstra až po stavbyvedúceho.
Mal som šťastnú ruku a ponúkol som mu, aby sa stal spoločníkom. Dnes predstavuje mladosť firmy a ťah na bránu.
Syna – 46-ročného ekonóma som na začiatku nevolal, pretože on si už budoval vlastnú prosperujúcu firmu. Až teraz ju prenechal spoločníkovi a prišiel, aby postupne prevzal po mne SkyBau.
Mám už vyše sedemdesiattri rokov a chcel by som zanechať firmu schopnú upevňovať si postavenie na trhu. Stále nie som spokojný, ako a čo robíme. Niežeby sme neboli dosť dobrí, ale chcel by som všetko na sto percent, hoci viem, že v živote to často nejde.
Učím sa však neustále, čo je to byť podnikateľom. Je to najkrajšie remeslo, dotýka sa všetkého. Je to najmä intuícia, niečo vymyslieť, ale aj zaviesť to do praxe. Nájsť a vychovať ľudí, ktorí sa chcú pridať. A najmä, aby mali všetci radosť a potešenie z dobre vykonaného diela.
Keby som bol mladší
Rozhodol by som sa asi rovnako. Na vlastnej koži som mnohokrát poznal, že keď som vystrčil hlavu alebo mal iný názor, dostal som poza uši. A ja som často chcel robiť po svojom.
Nie som spokojný s podnikateľským prostredím po nežnej revolúcii na Slovensku, viem si predstaviť aj iné mantinely. Nám sa však darí.
Začali sme od nuly, nikdy sme nič nekúpili ani neprivatizovali. Firma nedostala nič zadarmo, nedala úplatok, ale napriek tomu sa presadila.
- Miroslav
Trnovský (73) je rodák z Donovál, vyrástol v Ružomberku, po promócii na Fakulte stavebného inžinierstva Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave začal pracovať vo Váhostave Žilina. Postupne prešiel rozličnými funkciami, štyri roky pôsobil aj v Iraku a neskôr organizoval vo Váhostave vývoz stavebných prác do zahraničia. Po odchode v roku 1991 bol tri a pol mesiaca robotníkom v Nemecku a v roku 1992 založil spoločnosť SkyBau. Je jej majoritným spolumajiteľom a generálnym riaditeľom. Žije v Žiline, od roku 2000 je vdovec. Má syna, dcéru a päť vnúčat.
Možno, že som skôr opatrnejší a zbytočne nejdem do rizík. Na prevádzku sme si nikdy nepožičali od bánk, hoci sme rástli až nezdravo rýchle. Kontokorentné úvery ostali na nule.
O prvé úvery sme požiadali až na developerské projekty a vždy včas a bez problémov splatili. V začiatkoch nám v Prahe nezaplatili štyria odberatelia šesť miliónov českých korún a na ďalšej stavbe sme mali nie našou vinou stratu štyri milióny. Prežili sme.
Vravia mi, že čo ešte chcem, keď sme takí dobrí, že máme posledné štyri roky desaťpercentný zisk pred zdanením, kým iné majú tri-štyri, či dokonca aj straty. Nesnažíme sa úroveň zisku zakrývať, nehľadáme, ako peniaze utratiť a neodovzdať dane.
Stavba ako obraz
V Nemecku sme robili trinásť rokov, ale trh sa konkurenciou znehodnotil, miestne firmy dokázali konkurovať len pri využití kapacít z bývalého socialistického tábora. Prišli však problémy s ich vlastnou nezamestnanosťou a začali prijímať opatrenia, že sa tam už neoplatí robiť. Naše firmy tam idú do obrovského rizika, že ich trh a úrady zlikvidujú.
Úroveň stavebných technológií rýchle rastie a dobrá firma musí mať čo najmodernejšiu techniku. Keď niekto vidí obraz, pýta sa na autora. Keď ja vidím stavbu, pýtam sa, kto ju postavil.
Vybudovať a udržať si dobré meno podniku možno len výsledkami. Rád cestujem, športujem, zaujíma ma kultúra, história. Vidím stavby, ktoré majú aj dvetisíc rokov a stoja.
Ľudia bývajú aj v tristo-, štyristoročných domoch, upravených, aby zodpovedali úrovni súčasného bývania a to ma hreje. Na Slovensku sme si mnohé cenné objekty zničili.
Moji ľudia
Každého technicko-hospodárskeho pracovníka vyberám osobne. Prvou otázkou je, či má záujem, aby sme sa postarali o jeho rast. Ak súhlasí, najskôr pôjde na stavbu ako kvalifikovaný robotník, aby sa čosi priučil v profesii, ktorú bude organizovať, riadiť a zodpovedať za ňu.
Viacerí odídu, ale tých, čo zostanú, pokladám za svoju osobnú výhru, lebo idú najlepšou cestou. Sú však aj takí, ktorí najmä po absolvovaní priemyslovky prešli na robotnícke posty, lebo potrebujú viac zarobiť.
Po piatich-šiestich rokoch sa snažíme urobiť z nich majstrov. Majú nezaplatiteľné praktické skúsenosti a rozmýšľajú ako tí, ktorých riadia.
Čím som starší, tým viac hľadám a snažím sa rozumieť rôznym osobným vlastnostiam. Narodil som sa v znamení Leva. Nerád sa poddávam a hovoria, že som bojovník až do samého konca.
Prišiel k nám pracovať môj syn, s ktorým som si vždy veľmi dobre rozumel. Zisťujem však, že má úplne inú povahu. Občas to zaiskrí. On je Panna a ja som Lev, vzťah predurčený ku konfliktom. Je však šanca využiť stret rôznych názorov. Bez toho by chýbal pohyb vpred.
Stavebná firma je obrovský tím rozdielnych ľudí a riadiaci pracovník si musí dávať pozor, kedy koho kopnúť do kolena a kedy dať radšej pusinku na čelo. V záujme cieľa. Nech si ľudia k nemu hľadajú vlastnú cestičku, ale treba ich viesť k tomu, aby to včas stihli. Potom prídu aj peniaze a spokojnosť.
Foto – Maňo Štrauch
