Obavy o rast miezd vystriedali obavy o jadrovú infláciu. Tie vystrieda už len silná recesia

Posledné dni sa niesli v znamení jastrabích centrálnych bánk. Najprv to boli austrálska a kanadská centrálna banka, ktoré po období krátkej pauzy v zvyšovaní sadzieb pokračovali. V stredu nasledoval americký Fed, ktorý síce ponechal sadzby na nezmennej úrovni, no naznačil, že možno už v júli ich opäť zdvihne. O nič menej nebola jastrabia ani ECB, keď Christine Lagardová povedala, že sadzby sa zvýšia možno ešte dvakrát.

Po týchto vyjadreniach by výnosy na dlhopisoch mali prudko vzrásť a kopírovať tak očakávania zvyšovania sadzieb. Na dlhopisovom trhu sa však nestalo prakticky nič. Obchodníci v plnej miere odignorovali zámery centrálnych bankárov. Dôvod je jednoduchý – nezdieľajú ich pohľad na infláciu a ani ekonomický rast.  

„Hrozí, že obavy investorov z narastajúcich ekonomických škôd zatienia ďalšie kolo zvyšovania úrokových sadzieb, ktoré prisľúbili centrálni bankári od Washingtonu po Frankfurt,“ napísal v piatok Bloomberg.  

História totižto ukazuje, že keď prídu problémy, centrálni bankári zmenia svoj názor prakticky z týždňa na týždeň. Najmä Európska centrálna banka musela pre zlú hospodársku a finančnú situáciu v eurozóne prudko otočiť zvyšovanie sadzieb v rokoch 2008 aj 2011.

Centrálni bankári nepresvedčili historicky a ani intelektuálne. Celé mesiace apelujú na rastúce mzdy ako na silný potenciálny zdroj budúcej inflácie, ktorý im velí chybná teória Phillipsovej krivky. Kým Fed pod tiažou dôkazov otočil svoj názor a priznal, že rastúce mzdy idú ruka v ruke s infláciou, ECB tento obrat ešte nespravila.

Hoci dôkazy sa množia. Po štúdiách Medzinárodného menového fondu a sanfranciského Fedu sa proti inflácii ťahanej mzdami postavil štúdiou aj Brookinsov inštitút. Bývalý šéf Fedu Ben Bernanke a bývalý hlavný ekonóm MMF Olivier Blanchard vypočítali, že za infláciou od roku 2020 stoja takmer výhradne ceny komodít, silný dopyt po tovaroch a úzke dodávateľské hrdlá. Mzdy v rovnici nie sú, pretože ich rast je iba reakciou na nedostatok pracovníkov.

Ešte ďalej dospela štúdia ekonómov chicagského Fedu, píše Economist. Zistili, že rast nákladov na prácu nasleduje infláciu, nie opačne. Firmy tak najprv zvýšia ceny a následne kompenzujú pracovnú silu. Mzdy sú tak oneskorený, nie predstihový indikátor inflácie.

Keďže jedna teória centrálnych bankárov padla, nahradila ju druhá. Tá hovorí, že problémom už nie sú mzdy, ale jadrová inflácia. Hlavná inflácia prudko padá, no to zjavne nestačí. A nestačí, že sa stratili inflačné vplyvy všetkých troch faktorov, o ktorých písal B. Bernanke. Dôležité je iba jedno – jadrová inflácia je príliš vysoko a musí sa znížiť.

A tu prichádza kľúčový problém – jadrová inflácia nezvykne zďaleka klesať tak prudko ako hlavná inflácia. Dôvod opísal vo svojom piatkovom blogu nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Paul Krugman, ktorý povedal, že problémom jadrovej inflácie je nízka schopnosť reflektovať zmeny ekonomického prostredia.