Mantinely boli predsa jasne dané: denníky informujú o včerajšom dianí a týždenníky pridávajú kontext, hĺbku a analýzu. Obsahová a formálna zmena denníka bola jedným z množstva experimentov, ktorými sa ľavicové noviny snažili udržať si čitateľskú obec a odlíšiť sa od spravodajskej konkurencie.
Keď ten istý denník pred rokom oznámil zmenu svojho víkendového vydania na takmer týždenníkový balík tém a nových formátov s minimom spravodajstva, už sa nesmial nikto. Po vyše desaťročnej skúsenosti s internetom bolo jasné, že tu ide o premyslený koncepčný krok, reagujúci na správanie čitateľov.
Tematická titulka víkendového vydania Die Tageszeitung a "pomalý" vizuál francúzskeho denníka Libération.
Nutná diéta
To, o čom tu je reč, nazýva poľský grafický dizajnér Jacek Utko „informačnou diétou“. Znamená to, že človek, ktorý denne prijíma kvantum podnetov, musí filtrovať. Tvorcom žurnalistického obsahu dochádza, že publikum, ktoré cez deň konzumuje informácie takmer v reálnom čase na webe, nechce čítať to isté na druhý deň v printe. Ak noviny nemajú byť v budúcnosti dobré už len na čistenie zemiakov, musia rozmýšľať nad zmenou. „Less news, more knowledge,“ radí J. Utko. Čiže nadčasovejší záber tém, menej tlaku na aktuálnosť a väčší dôraz na relevanciu.
Pri takomto scenári nutne dochádza k posunu celého printového sektora. „Denníky sa začnú tváriť ako týždenníky, týždenníky ako mesačníky a mesačníky sa zmenia na fotoalbumy alebo na niečo podobné knihám,“ predpovedá J. Utko.
Prečo sa má o týchto veciach vyjadrovať grafický dizajnér? Pretože je to on, kto musí v období revolučnej zmeny nanovo zorganizovať obsahovú a vizuálnu štruktúru média. A je to tiež on, kto nastavuje čitateľskú orientáciu a zážitok v novom prostredí. Nestačí, že kolegovia v redakcii napíšu dlhšie a krajšie články. Keď médium stratí vnútornú logiku, rozpadne sa. Ak teda doteraz boli dizajnéri v horšom prípade dobrí len na robotnícke „zalamovanie“ strán, prišiel čas opýtať sa aj ich, ako ďalej.
Redizajny J. Utka pre estónske noviny Äripäev a poľský denník Puls Biznesu.
Zmena dizajnom
Jaceka Utka sa opýtať oplatilo. Zhruba pred desiatimi rokmi nastúpil do švédskeho vydavateľského domu Bonnier, ktorý vlastní médiá vo viacerých európskych krajinách. Do stagnujúceho predaja denníkových titulov v Poľsku, Estónsku či Bulharsku zasiahol ráznym redizajnom.
Ten začínal už pri titulných stranách. Nudné recitovanie hlavných správ nahradilo výrazné nastolenie jednej témy, vizuálne pripomínajúce až formu plagátu. Vnútorný pretlak spravodajstva zvoľnilo rozloženie tém na dvojstrany. K dlhším textom sa pridružili zároveň malé vizuálne jednohubky a graficky spracované informácie pod heslom „nehovor, ukáž“. Prirovnaním k hudbe J. Utko vysvetľuje, že noviny takto získali nový rytmus, ktorý čitateľ pri listovaní vníma, odháňa hroziacu nudu a stimuluje k čítaniu.
Neprešiel ani rok a dizajnérovi sa začali hrnúť medzinárodné ceny za najlepšie titulné strany i najkvalitnejší dizajn novín. Vydavateľov však potešilo najmä to, že predaný náklad začal rásť o desiatky percent. V Bulharsku dokonca o sto percent. V roku 2009 si preto J. Utko na konferencii TED (pozri video) mohol trochu sám poklepať po pleci a bolo zrejmé, aká je odpoveď na otázku v názve jeho prezentácie „Môžu dizajnéri zachrániť noviny?“. Odvtedy Utko chodí rozdávať rozumy po svete – a pozrieť si ho môžete aj na bratislavskej konferencii ByDesign 18. mája.
Redizajn Jaceka Utka pre prílohu litovských novín Verslo žinios.
Pomalšie a viac
Premena denníkov na týždenníky, týždenníkov na mesačníky a tak ďalej sa isto neudeje úplne plošne a hneď. Trend tu však je. Nemecký denník Süddeutsche Zeitung už roky necháva čitateľov oddýchnuť veľkou reportážou na svojej tretej strane (Seite Drei). Pribudlo k nej však viac hĺbky už aj na druhej strane novín vo forme „Témy dňa“. Úplne jednoznačné je posilňovanie víkendových vydaní takmer všetkých európskych i svetových novín, ktoré sú penzom čítania na voľné dni. Nejde tu však len o vloženie vizuálne príťažlivej prílohy do denníka - napríklad magazín Metropoli španielskeho denníka El Mundo v réžii dizajnéra Rodriga Sancheza. Podobne ako Die Tageszeitung aj ďalšie noviny sa na víkendovej titulke vzdávajú dennej agendy a komunikujú nadčasové nosné témy s pozvaním k pomalšiemu čítaniu.
Prvé dve vnútorné strany denníka Süddeutsche Zeitung s Témou dňa s Stranou Tri.
To šliape na päty týždenníkom, ktoré musia tiež niečo vymyslieť. Je preto logické, že siahajú napríklad po formáte tzv. „issues“, čiže vydaní venovaných do veľkej miery jednej konkrétnej téme. Keď napríklad týždenník BusinessWeek ohlási „design issue“, tak čitateľ vie, že v danom čísle ho čaká balík článkov k téme dizajnu. Pri poslednom takomto vydaní pred mesiacom to znamenalo vyše päťdesiat strán čítania. Nemecký týždenník WirtschaftsWoche sa začiatkom apríla venoval fenoménu inovácií a téma sa vinula takmer celým vyše 120-stranovým číslom. Isteže sa takéto penzum nedá vyprodukovať každý týždeň, no ide o výkon, na ktorý by kapacity denníka nikdy nestačili. Zároveň je pri listovaní takýmito vydaniami viditeľná práca art directora či dizajnéra, ktorý udržuje rozsiahle témy vizuálne pokope.
Dizajnové vydanie magazínu BusinessWeek a tématické číslo týždenníka Wirtschaftswoche.
Domáce posuny
Náznaky zmeny rytmu tlačených médií vidno aj na Slovensku. Už dlhodobejším štandardom je posilňovanie príloh a víkendových vydaní denníkov. Výraznejším vykročením z normálu na domácej printovej scéne je takzvaná „longform“ žurnalistika, do ktorej sa prednedávnom pustil denník Sme. Už názov napovedá, že ide o dlhšie textové útvary, ich pridanou hodnotou však nemá byť len vyšší počet slov. Ide o demonštráciu toho, na čo dnes novinár okrem reagovania na denné udalosti ešte môže byť dobrý. Že dokáže nastoliť tému, zobrať si dostatok času, zorganizovať ďalších kolegov a v čítavej forme predostrieť hlbší pohľad na istú vec. Výsledkom je balík monotematicky zameraných strán, ktorý sa vymyká klasickým definíciám dennej tlače.
Aby čitatelia boli schopní toto sústo „zjesť“, je aj v tomto prípade úlohou grafického dizajnéra. „Pri výrobe longform textov si treba uvedomiť, že je to pre čitateľa stále nová forma žurnalistiky. Preto je najpodstatnejšie čitateľa nevyplašiť a vizuálne pracovať s textom tak, aby sa uňho nedostavil pocit, že ‚toto predsa nemôžem nikdy prečítať‘ alebo ‚toto je článok na dovolenku pri mori‘. Ide o to, navnadiť ho, že to je vlastne v poriadku,“ hovorí art director denníka Sme Ondrej Ivánek.
Téma o panelákovom bývaní v denníku Sme. Zdroj: SME
Pri takejto forme materiálov zaniká klasická spravodajská štruktúra novinovej strany, text sa rozkladá na celé dvojstrany, a výrazne zvoľnené tempo pripomína skôr sobotné novinové magazíny. „Môžeme si teda dovoliť uvoľnenejšiu, výpravnejšiu grafiku, inak narábať s titulom, použiť výrazne väčšie fotky, ktoré majú prekvapiť, a týmto všetkým dávať pocit, že sa na týchto stranách odohráva niečo výnimočné. Základný predpoklad, aby čitateľ neutiekol, je nastaviť prijateľný pomer textu a obrazu a potom si ho udržať,“ vysvetľuje O. Ivánek.
Úloha dizajnéra pri longformoch pokračuje pri štruktúrovaní témy, aby si čitateľ v rozsiahlom materiáli našiel to, čo ho zaujíma, hoci na celok si netrúfne. Aj čiastkové malé texty v rámci témy a špeciálne vizuálne prvky bránia zahlteniu a potvrdzujú trend smerom k magazínovej grafike. Samostatná kapitola je práca s titulnou stranou, ktorá je miestom prvého kontaktu. „Titulka teraz tému promuje, ale rozmýšľali sme už aj nad celou titulnou stranou vtipne graficky riešenou, aby vystihovala podstatu článku,“ hovorí O. Ivánek. Úlohou titulky je zaujať, zároveň však môže aj vystrašiť, ak na nej nie je očakávaný politik zo včera, ale nadčasová téma. Čiže ďalšia úloha pre vizuálne vysvetľovanie.
Redizajn denníka Sme v roku 2007 a denníka Pravda o rok neskôr.
Redizajn nestačí
Dizajnéri nie sú supermani, ktorí spasia printové médiá. No môžu k tomu výrazne prispieť. Iskrivým príkladom poslednej doby je Richard Turley, ktorý v pozícii art directora zobudil trochu zaspatý magazín BusinessWeek (a po vykonanej práci aktuálne presedlal do MTV). Na oceňovanej vizáži Zeit Magazinu sa podieľa dizajnér Mirko Borsche, ktorý dokázal nemecký titul v anglickej verzii dokonca vysunúť do zahraničia. Ale aj domáce noviny vedia, že pri redizajne je dobré opýtať sa odborníkov. Na zmene vizuálu denníka Sme sa v roku 2007 podieľal dizajnér a typograf Peter Biľak, ktorý pre noviny vytvoril nový font písma. Kompletný vizuálny relaunch Pravdy v roku 2008 bol v réžii českého Studia Najbrt.
Redizajn však nie je len zmena vizáže. Ak nový náter nemá po pár mesiacoch vyblednúť, ale prinášať dlhodobejšie výsledky, dizajnér by mal byť do procesu premeny zapojený od začiatku. Dizajnom sa totiž nemení len tvár média, ale aj proces výroby, branding a marketing, čiže celý produkt. Zmena rytmu média neznamená len to, ako sa novinami listuje. Ale napríklad aj to, či majú naďalej vychádzať okrem nedele každý deň, alebo len tri či štyrikrát v týždni. Nad tým, ako takémuto občasníku dať identitu, by bolo treba začať rozmýšľať už dnes.
Zeit Magazin v réžii Mirka Borscheho a Metropoli Rodriga Sancheza.
