Manažér roka 2012: hlavná stránka | hlasovanie
Štát vynakladá desiatky až stovky miliónov eur ročne na informatizáciu. A je prirodzené, že veľké i menšie firmy z IT biznisu sa snažia na týchto projektoch podieľať. Accenture v tomto ohľade asi nie je prirodzená firma. A Peter Škodný, country managing director pre Slovensko, pri pohľade cez túto optiku tiež nie je prirodzený manažér.
Osobne necíti veľkú potrebu sebaprezentácie. Jeho prirodzený živel je riadenie firmy, ktorú „vypiplal“ z malej pobočky na významného zamestnávateľa. Bez potreby nechať si biznis financovať štátom cez rôzne stimuly. Pri rozhovore je uvoľnený a zhovorčivý, no stále cítiť, že sa radšej pochváli úspechmi spoločnosti, ako by mal robiť celebritu zo seba. A tak napríklad až z jeho kolegov TREND vymámil „pikošku“, že býval špičkový plavec a kamarátov v bazéne zdolával bez použitia rúk.
Začalo sa to omylom
Peter Škodný bol s Accenture na Slovensku od samého začiatku - ešte keď firma niesla značku Andersen Consulting. Začalo sa to omylom. Po vysokej škole nastúpil ako databázový vývojár vo výskumnom ústave Infostat. Vydržal tam tri roky a potom sa začal obzerať po niečom, čo by ho viac napĺňalo. V tlači objavil inzerát ponúkajúci miesto v Prahe. Bola to firma, o ktorej nič nevedel, a v predinternetovej ére boli pátracie možnosti obmedzené. Zistil však, že sa podieľala na istom projekte v Španielsku, ktorý súvisel aj s využívaním takzvaných neurónových sietí pri riadení dopravy.
Keďže neurónové siete boli niečím, čím sa zaoberal ako doktorand, rozhodol sa o miesto uchádzať. Zobrali ho, aby následne zistil, že Andersen Consulting sa venuje niečomu úplne inému. Prekonal prvotný úľak a vo firme sa uchytil. Nedopatrením sa tak stal jedným z prvých pracovníkov nadnárodnej konzultingovej korporácie v regióne strednej a východnej Európy. Napokon ho manželka musela spacifikovať a pripomenúť mu, že domov má na Slovensku. Už vtedy vedel, že má po boku neobyčajnú ženu, ako hovorí s úsmevom. Vzťah dostal prednosť a namiesto toho, aby si Accenture udržala jeho v Prahe, vzal si takpovediac on Accenture do Bratislavy.
Nadnárodná pôsobnosť
V roku 1992 dalo vedenie korporácie požehnanie na založenie slovenskej pobočky. Tá v začiatkoch stála na lokálnych ľuďoch spočítateľných na prstoch dvoch rúk, ktorým vypomáhali skúsení experti zo zahraničia. Konzultingový biznis sa sľubne rozbiehal napriek zúriacemu mečiarovskému kapitalizmu, ktorý stál viac na konexiách ako na schopnostiach, referenciách či silnej značke.
V roku 1999 sa P. Škodný stal jedným z dvoch partnerov vtedy pôsobiacich na Slovensku. Zároveň bol zodpovedným za všetky aktivity Accenture v krajine. Šéfom zostal aj po následnej transformácii, keď firma vstúpila na burzu a z partnera sa stal akcionár a riaditeľ.
Ku konzultačným službám a službám systémovej integrácie sa postupne, už pod značkou Accenture, pridali aj regionálne centrá zdieľaných služieb pre vývoj a údržbu IT systémov či outsourcing biznis procesov. „Pri prepočte na veľkosť krajiny či veľkosť trhu patríme v rámci korporácie medzi veľké pobočky,“ hovorí P. Škodný. Pod jeho vedením sa firma rozrástla na súčasných 1 200 zamestnancov. Na porovnanie spomína českú sesterskú spoločnosť, ktorá má len o päťsto ľudí viac, hoci pôsobí na dvakrát väčšom trhu.
Vedenie veľkej firmy s troma dosť rozdielnymi časťami sa môže zdať ako niečo, čo by človeka vedelo dostatočne vyťažiť. No čo urobí šéf jednej z tých väčších národných pobočiek Accenture? Vezme si na plecia aj šéfovanie menšej sesterskej firme v Maďarsku. Nestačí? P. Škodnému je osobne odborne najbližší sektor telekomunikácií. Tak prečo si k pracovným povinnostiam v rámci komplikovanej štruktúry Accenture nepribrať aj starostlivosť o celú stredo- a východoeurópsku divíziu služieb pre klientov z odvetvia telekomu?
Bez štátnych zákaziek
Biznis Accenture sa na Slovensku za dve desaťročia stabilne rozrastal napriek meniacim sa vládam. Dôvody naznačil P. Škodný už v pamätnom rozhovore, ktorý poskytol TRENDU pred šiestimi rokmi. Informačné technológie vtedy označil za špinavý biznis, kde prideľovanie zákaziek stojí na províziách. Preto sa jeho firma práci pre vládu roky vyhýbala. Nadmieru jej stačila jedna skúsenosť z polovice deväťdesiatych rokov, keď v normálnom tendri vyhrali zákazku pre vtedy politicky kontrolovaný Slovenský plynárenský priemysel. Nakoniec boli dotlačení do pozície subdodávateľa pre „správnu“ firmu, ktorá nič nerobila, len posielala štátu faktúry.
V onom rozhovore šéf slovenského Accenture spomínal i stretnutie s lídrami slovenského IT biznisu, kde ich vyzval na spoločný záväzok nulovej tolerancie voči podobným praktikám – a zostal s touto ambíciou sám. „Nikoho som vtedy priamo nemenoval, ale niektorí sa spoznali a potom mi vyčítali, že som tam o nich rozprával,“ hovorí dnes pobavene. Zvážnie, keď je reč o etických princípoch v biznise a o tom, ako by im ani nenapadlo obetovať hodnoty firmy kvôli potenciálne vyššiemu obratu.
P. Škodný pripúšťa, že od nástupu vlády Ivety Radičovej, ktorá okrem iného zaviedla povinné zverejňovanie zmlúv, sa situácia zlepšila. A nádeja sa, že sa bude zlepšovať i ďalej. Snaží sa o tom presvedčiť osobne. Zatiaľ má za sebou prvé kroky, ktoré mali skôr charakter gesta dobrej vôle ako biznisu. Za minulej vlády pôsobil ako externý člen rady ministra financií pre informatizáciu, kde úradníci potrebovali počuť aj racionálny hlas z praxe. Bezplatne spolupracoval aj so súčasnou vládou, keď v rámci projektu denníka Sme poskytol konzultantské kapacity Accenture na procesný a personálny audit na jednom z úradov spadajúcich pod rezort ministra vnútra Roberta Kaliňáka. „Normálnu spoluprácu si viem predstaviť vždy,“ odpovedá na otázku, či to znamená, že fatva pominula a do budúcnosti si vie predstaviť aj komerčnú spoluprácu so štátnymi orgánmi.
Uvoľnenie prísnych etických princípov však naďalej nepripúšťa. A s uspokojením hovorí, že tento pohľad na čistotu biznisu zdieľa nielen on, ale celá firma.
Normálnych osem
Pri rozprávaní o ľudských zdrojoch si P. Škodný povzdychne na tému slovenského školstva. Pripúšťa, že nájsť kvalitných ľudí do veľkej firmy nie je na Slovensku vždy ľahké. „Stretávam sa s výčitkami, že sme pri posudzovaní kvalifikácie niekomu neuznali nejakú školu. Ale čo sa dá robiť, hocikde nadobudnutý titul pre nás nemôže byť zárukou kvality,“ hovorí.
Na zamestnancov má celkovo prísne požiadavky. Nepotrebuje ľuďom merať, koľko hodín strávili v robote. Orientujú sa na výsledky. „Keď niekto pracuje na projekte, ktorý má termín ukončenia o rok, a ak medzitým nepríde, že sa vyskytla nejaká prekážka alebo problém, tak predpokladám, že na projekte robí a o rok bude výsledok.“ Jedno zlyhanie vie odpustiť. A čo ak niekto zaváha druhý raz? P. Škodný odpovedá s významným pohľadom: „Chceme pracovať s ľuďmi, ktorí sú dostatočne šikovní a bystrí – napríklad aj na to, aby sa poučili už z prvej chyby.“
Ani on sám nechce ohurovať vlastnými človekohodinami. „Nebudem vám tu rozprávať, že presedím v robote šestnásť hodín denne. To sa pri tejto práci ani nedá.“ Treba si vyčistiť hlavu – napríklad pri behaní alebo spomínanom plávaní. Svoj pracovný deň odhaduje na „normálnych“ osem až dvanásť hodín. Aj keď pripúšťa, že niekedy sa musí doma pred rodinou zavrieť do pracovne a dokončiť, čo treba. No musí rátať s tým, že o jeho pozornosť sa uchádza aj triapolročný syn. Dcéra je už samostatnejšia – je to štrnásťročná slečna.
„Ale iste, možnosti boli,“ odpovedá na otázku, či sa ako manažér neobzeral po pôsobisku v inej krajine. Trebárs niekde, kde by nebol za exota medzi manažérmi iných firiem, keď im navrhne, aby sa nepodieľali na nečestných praktikách. „No doma som tu a cítim sa tu komfortne.“
Peter Škodný (47)
vyštudoval výpočtovú techniku na Elektrotechnickej fakulte Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Po škole krátko pracoval v Infostate, kde vyvíjal aj softvér pre daňovú správu. Od roku 1991 prešiel do firmy Andersen Consulting (od roku 2001 Accenture). V roku 2009 bol vyhlásený za IT Osobnosť roka za príspevok k rozvoju IT na Slovensku. V marci 2010 na podujatí Via Bona prevzal v mene Accenture Etickú cenu za transparentnosť a odstraňovanie korupcie.
Partner projektu: Official image partner:
Foto - Maňo Štrauch
