Manažér roka 2012: hlavná stránka | hlasovanie
Armády vo svete už mnoho rokov upúšťajú od nákupov ťažkej obrannej techniky. Slovenské zbrojárske podniky majetkovo napojené na štát však tento trend nezachytili. Po rozpade Varšavskej zmluvy neboli vtedy veľké firmy schopné naskočiť na vývoj a výrobu sofistikovanej zbrojárskej techniky. Väčšinou sa udržiavali vo vyčkávacom móde a utešovali sa, že čas ich hlavňovej obrnenej techniky raz musí prísť. Neprišiel.
Vyčkávanie štátnych firiem, neustále prechádzajúcich konkurzmi a reštrukturalizáciami, paradoxne pomohlo niektorým novým ambicióznym podnikom. Jedným z nich je trenčianska spoločnosť Virtual Reality Media (VRM). Patrí do trojice najúspešnejších slovenských firiem, podnikajúcich v obrannom priemysle. V minulom roku až 94 percent svojej produkcie vyviezla do zahraničia.
Najskôr virtuálne
Spolumajiteľ a manažér spoločnosti Pavol Grman spomína, ako sa stretol so svojím spolužiakom zo strednej školy Júliusom Berithom. „Pred dvadsiatimi rokmi sme založili firmu, ktorá mala predávať kancelársku a výpočtovú techniku. No naším snom bolo dostať na trh to, čomu sa vtedy hovorilo virtuálna realita.“
Trenčania začali komunikovať s firmou Silicon Graphics. Pomohla im náhoda – vtedy, v roku 1994, vláda USA zrušila embargo na vývoz vyspelej techniky do bývalých socialistických krajín. A tak sa už v tom istom roku prihlásili na výstavu zbrojárskej techniky IDEE v Trenčíne.
„Na výstave sme mali grafické stanice. A to, čo sa spájalo s termínom virtuálna realita – trojrozmernú prilbu či rukavice. Pozreli si nás páni zo vzdušných síl. Keď sa nás ich veliteľ generál Štefan Gombík spýtal, či by sme vedeli urobiť simulátor na MiG 29, vyletelo z nás –áno,“ spomína P. Grman.
Bolo to práve v období po rozdelení federácie. Slovenskí vojaci zisťovali, čo im ostalo v kasárňach a na letiskách. A potrebovali cvičiť. Výcvik na nadzvukových stíhačkách však bol nielen mimoriadne náročný, ale aj finančne nákladný. Armáda hľadala, kde by sa dalo šetriť.
Prečo uverili?
„Aj dnes sa pýtam, prečo nám verili. Nemali sme za sebou žiadneho kmotra. Len entuziazmus a chuť presvedčiť ľudí, aby nám uverili. Začiatky sme financovali úplne sami,“ spomína P. Grman.
Firma začala naberať ľudí. Najmä takých, ktorí sa vyznali v detailoch, ako prvky v lietadlách fungujú. A vedeli komunikovať s expertmi z košickej leteckej akadémie. Len príprava dokumentov, podľa ktorých by vedeli vojakom povedať, ako má simulátor presne fungovať, koľko bude stáť a kedy ho dokážu postaviť, trvala osem mesiacov.
V súťaži vypísanej vzdušnými silami sa trenčianska firma postavila proti renomovanému kanadskému dodávateľovi simulátorov CAE. Ten v tom čase modernizoval simulátory pre stíhačky MiG-29, ktoré ostali Nemcom. No kým Kanaďania ponúkli iba zlepšenie vizualizácie na pôvodných ruských simulátoroch z osemdesiatych rokov, Trenčania pripravili kompletné technické riešenie s použitím toho, čo sa vtedy nazývalo grafickým superpočítačom. „Za rok a pol sa nám podarilo urobiť porovnateľné riešenie s ponukami svetových hráčov v oblasti simulačnej techniky. Už v roku 1996 sme získali prvé miesto na výstave obrannej techniky v Trenčíne a na obzore boli ďalšie zákazky,“ hovorí P. Grman.
Ďalší ľudia, ktorí mladej firme uverili, boli z českej armády. Objednali si trenažér pre bojové lietadlo SU-22.
Ďalej, inde
Majitelia VRM si uvedomovali, že sa neudržia iba na slovenskom a českom trhu. „Ak vyrobíme trenažér pre jeden typ techniky a predáme ho armáde, obvykle je to na dlhé roky naplnená potreba vojakov v konkrétnom štáte. Musíme ísť ďalej, inde,“ hovorí P. Grman. Firma tak dlho všetky voľné financie investovala do marketingu a obchodu.
Rýchlo sa však ukázalo, že šance predrať sa do segmentu veľkého civilného letectva sú minimálne. Veľkí producenti simulátorov sú obvykle priamo prepojení s výrobcami lietadiel. A novú konkurenciu nemajú radi.
Bez finálnych výrobcov techniky sa však simulátory konštruujú ťažko. Treba mať algoritmy, ako sa lietadlá správajú vo vzduchu v konkrétnych situáciách. Simulátor robený bez výrobcu lietadla by bol drahý a ťažko predajný.
Dieru na trhu našli pri menších dopravných lietadlách. Rakúska letecká škola Jetalliance Holding, ktorá školí pilotov pre biznisjety pre celú Európu, si objednala v Trenčíne simulátory pre lietadlá Cessna Citation CJ2. Na túto prácu spomínajú v Trenčíne ako na tvrdú školu. „Firma používa simulátory dvadsať hodín denne sedem dní v týždni. V zmluvných podmienkach máme, že pri poruche musí byť náš technik kedykoľvek k dispozícii na mieste do troch hodín. Musíme si tak dávať pozor, aby sa naše zariadenia kazili čo najme- nej.“
VRM bol aj pri ďalšom civilnom projekte. Simulátor ruského strednotraťového dopravného lietadla IL-114 by mali v Uzbekistane začať využívať na budúci rok.
K najvyššiemu štandardu
Výkladnou skriňou spoločnosti sa stali simulátory na vrtuľníky Mi-8, Mi-17 a Mi-171. Týchto ruských strojov je vo svete veľa. VRM však chce ísť aj do ďalších typov ruskej vojenskej techniky. Aj ich výrobcovia si však dokumentáciu pomerne silno strážia. „Vidíme tu perspektívu. Chceme komerčnú spoluprácu. Zarobili by sme nielen my, ale aj konkrétna ruská konštrukčná kancelária, ktorá by nám dáta poskytla, a ich ľudia, ktorí by prišli naše zariadenia certifikovať. Stále sú napríklad vo svete krajiny, ktoré priamo z Ruska zariadenia nenakúpia,“ hovorí P. Grman.
Spoluprácu na takomto základe VRM rozbieha s výrobcom vrtuľníkov Eurocopter. S francúzskou firmou sa im podarilo podpísať zmluvu o kooperácii. Stroje z portfólia Eurocopteru sú rozšírené vo svete aj v regiónoch ako Južná Amerika a presadzujú sa v Rusku a Strednej Ázii.
Vrtuľníkové simulátory z Trenčína sa podarilo dodať aj do afrických a stredoázijských krajín. No kým sa dá so strojmi riadne cvičiť, musia prejsť dlhým vývojom. Najprv matematici prepíšu správanie skutočných lietadiel do vzorcov, podľa ktorých postupujú programátori. Potom musia stroje zabehnúť skúsení letci.
Vývoj simulátora trvá približne dva roky, jeho vyladenie štyri až päť mesiacov. Výsledkom je funkčný stroj, ktorý je podstatne lacnejší ako simulátory dodávané západoeurópskymi či severoamerickými výrobcami. „Náš trh je najmä v chudobnejšej časti sveta,“ vysvetľuje P. Grman.
Firma sa postupne prepracovala k najvyššiemu štandardu simulátorov na pohyblivej plošine. „Máme výhodu, že pohyblivá plošina je náš produkt. Asi osemdesiat percent zariadenia je naše know-how vrátane elektroniky a riadiacich kariet. Nie sme teda odkázaní na milosť a nemilosť subdodávateľov.“
Spolupráca s Američanmi
Ak sa chce firma presadiť na trhu, nestačí jej postaviť len špičkový stroj. Odberateľovi musí dodať aj metódy výcviku od základného tréningu až po vyššiu techniku pilotáže. Na výslednom produkte sa podieľa aj zhruba osemdesiat firemných spolupracovníkov. Sú medzi nimi piloti a profesie ako matematickí analytici či elektrokonštruktéri.
Práve cez výcvikové zariadenia pre vrtuľníky Mi-17 sa firma dostala do kontaktu s agentúrou pre simulačnú techniku armády USA Poe Stri. Prostredníctvom nich dodávala svoje vrtuľníkové simulátory do Iraku a Afganistanu. Tento obchod ich priviedol k spolupráci so spoločnosťou Aeronautical Systems Engineering (ASE). V konzorciu už dodávali simulátory aj pre vojenské nákladné lietadlá G 222.
VRM aj jej partneri z americkej Floridy založili obchodnú firmu Synerco, registrovanú vo Švajčiarsku. Tá sa bude starať o obchod ASE aj VRM. „V súčasnosti sa snažíme s kolegami z ASE vybudovať technologické zázemie, aby sme mohli obaja zlacniť servis aj schémy dizajnu simulátorov. ASE sa rozhodlo zaviesť v USA rovnaký informačný systém, ako máme my, aby sme boli čo najviac kompatibilní,“ hovorí P. Grman.
Postupne by mali obe firmy spoločne predávať svoju produkciu práve pod značkou Synerco. Tvrdí, že zatiaľ nejde o únik VRM zo Slovenska.
Pavol Grman (49)
po skončení Elektrotechnickej fakulty SVŠT v Bratislave robil technika v bratislavskom Doprastave. V roku 1991 sa pustil do podnikania. Mal cestovnú kanceláriu, predával výpočtovú techniku. V roku 1992 pristúpil ako partner do eseročky Berith, ktorá sa neskôr premenovala na Virtual Reality Media. Spolu s partnerom Júliusom Berithom ju budujú dodnes.
Partner projektu: Official image partner:
Foto - Maňo Štrauch
