Rakúšan narodený v českých Mariánskych Lázňach, študujúci v Spojených štátoch, s pracovnými skúsenosťami z USA, ale aj z Nemecka a viacerých ázijských štátov. A zo Slovenska, kde Rainer Franz strávil posledných takmer šestnásť rokov, aby tu úplne od začiatku pomáhal vybudovať banku. Dostal ju na tretiu pozíciu – po bývalých štátnych bankách, ktoré získali začiatkom dekády zahraničných vlastníkov.
Mimo reflektorov
Ani po dlhých rokoch na Slovensku o ňom nekolujú žiadne historky, aké sa tradujú o niektorých šéfoch konkurenčných bánk. Maximum, čo o ňom prezradia jeho kolegovia, je, že vie byť veľmi tvrdohlavý.
Drží sa v úzadí, verejnosť ho nepozná. Je to jeho predstava, ako by mal vyzerať šéf v takom konzervatívnom biznise, ako je bankovníctvo? Alebo len nemá rád kamery?
- NEPREHLIADNITE:
- 76900>Všetko o projekte Manažér roka 2006, systém hlasovania a profily všetkých 10 nominovaných
Vybudovať inštitúciu nie je záležitosť jedného muža, hovorí. Samozrejme, treba mať jasnú víziu a stratégiu. Ale jeden človek banku nerobí.
„A navyše si myslím, že obzvlášť ako cudzinec by som nemal stáť v svetlách reflektorov. Radšej som vybudoval silný tím.“ Aj po vyše pätnástich rokoch si myslí, že jeho slovenskí kolegovia môžu a vedia reprezentovať banku. „A niekedy lepšie ako dlhoročný prezident,“ usmieva sa.
Otázku, či je to určitá kritika zahraničných kolegov v iných bankách, odmieta. Každý má svoj osobitný štýl. Veľký rozdiel je podľa neho aj v tom, ako sa banka buduje.
Iné je postaviť ju úplne od začiatku ako v prípade Tatra banky. A inak postupujú akcionári, ktorí kúpili podiely v bývalých štátnych podnikoch, kde potrebujú mať omnoho silnejšiu ruku. Títo manažéri musia byť schopní dôrazne meniť dávno zabehané procesy a dať vlastnú pečať privatizovaným spoločnostiam.
Anonymný zostáva R. Franz aj pre mnohých zamestnancov banky. Priznáva, že hlavne ak sa zastaví v niektorej z pobočiek mimo Bratislavy, ani ho nespoznajú.
„Ak na niečo prídem, urobím si pár poznámok. Ale nejdem sa sťažovať šéfovi pobočky, to by nebolo pekné,“ hovorí. Závažnejšie zistenia prediskutuje s kolegami, aby zistili, či ide o organizačný alebo osobný problém.
Iná cesta
Rozhodnutie rakúskych akcionárov dostať sa na Slovensko padlo hneď na začiatku 90. rokov. Dávno predtým, ako sa začala éra predaja štátnych bánk. Pre R. Franza to bola príležitosť.
A nové auto. Veľké vozidlo, na ktorom dovtedy jazdil vo Frankfurte, v decembri 1990 vymenil za malý Renault 19. Aby nedal kolegom zlý signál.
Prispôsobovanie nebolo pre manažéra, zvyknutého na iné pomery v Indonézii, na Filipínach či v Hongkongu ťažké.
- Rainer Franz (63) je zo šéfov najväčších slovenských bánk služobne najstarší. Tatra banku vedie od roku 1998, no pôsobil v nej od jej začiatkov v roku 1990. Profesionálnu kariéru začal v newyorskej Chase Bank. Pôvodne chcel v tom čase písať dizertačnú prácu o japonskom ekonomickom rozmachu, no pred teóriou dal prednosť praktickej ukážke, keď sa po troch rokoch v New Yorku dostal do Tokia. Neskôr pôsobil v pobočkách Chase Bank v Hongkongu a Manile a viedol ázijské pobočky nemeckej DG Bank v Singapure a Hongkongu. Po takmer desiatich rokoch sa vrátil do Európy, vo Frankfurte sa stal šéfom Commercial Bank of Greece.
„Mal som mnohé skúsenosti, a preto som sa vedel novej situácii prispôsobiť. Asi lepšie ako tí, ktorí nikdy neopustili západnú Európu,“ rozpráva. Najväčšie prekvapenie po príchode na Slovensko pre neho bolo, ako sa aj mnohí z takzvanej stratenej generácie, teda z ľudí vtedy vo veku 45 až 65 rokov, dokázali veľkým zmenám prispôsobiť. Niekedy lepšie ako mladí ľudia.
Prijatie Slovákmi neprišlo automaticky v prvých dňoch. Opäť zdôrazňuje, že najmä ako cudzinec na tom musel pracovať. A spolupracovať s kolegami. Aby nakoniec prišelca akceptovali a rešpektovali to, čo robí.
American style
Z čias, keď študoval a pracoval v Amerike, mu zostala nielen dobrá angličtina, ale aj príklon k americkému štýlu v riadení. Preferovanie výkonnosti pred akademickými titulmi.
„V Európe, a obzvlášť v Rakúsku, sa niekedy zdá, že akademická kvalifikácia je dôležitejšia ako čokoľvek iné. Na Slovensku máme asi niečo medzi tým. Slováci majú radi tituly skoro tak ako Rakúšania, to je asi časť spoločného dedičstva,“ hovorí s úsmevom.
Snaha prepracovať sa k orientácii na americký štýl je v Tatra banke zjavná. Zamestnáva väčšinou mladých ľudí, ktorí majú dravosť a energiu dokázať, čo zvládnu. Hoci to, že je Tatra banka taká mladá, a nielen dĺžkou svojej existencie, bola vlastne nevyhnutnosť.
V období jej rozbehu neboli na trhu v bankovníctve školení ľudia. Preto sa vedenie rozhodlo, že si pracovníkov vychová.
Koncom 90. rokov bol priemerný vek zamestnancov pod 25 rokov. Často sa stávalo, že šéf oddelenia bol len o pol roka či rok starší ako jeho zástupca. Na druhej strane sú mnohí mladí ľudia netrpezliví. A ak nemali pocit, že čoskoro postúpia, boli ľahko prístupní ponukám konkurencie.
„Nemohli sme proti tomu veľa urobiť,“ opisuje R. Franz obdobie, keď sa banka musela personálne vyrovnať s nástupom silnejúcej konkurencie v podobe privatizovaných štátnych bánk. S ich príchodom bolo tiež jasné, že rast banky sa spomalí. Konkurencia sa zostrila a nastúpil klasický trhový mechanizmus: buď zlepšíte ešte viac služby, alebo znížite ceny.
Čo vlastne znamená nižšie marže, nižšiu ziskovosť, nižší rast. Banka už nevytvárala toľko senior pozícií a mladí boli aj preto náchylnejší prejsť ku konkurentom.
Napriek tomu aj teraz v Tatra banke preferujú pri prijímaní ľudí mladých. Často absolventov škôl, hlavne ak žijú sami v Bratislave, nie u rodičov doma. Lebo sú zväčša ambicióznejší, dynamickejší. Prenos vlastných skúseností? Do určitej miery áno, pripúšťa R. Franz.
„Bol som jeden z tých privilegovaných mladých ľudí, ktorí mohli študovať na univerzite v Spojených štátoch, a kariéru som tam aj začal. Zobrať za seba tak skoro zodpovednosť je niečo, čo rýchlo akceptujete ako spôsob života.“
Korene
Banka vyrástla na firemnej klientele a prichádzajúcich zahraničných investoroch. Okrem ťažkopádnosti konkurencie jej v začiatkoch pomohla aj voľnosť v rozhodovaní, ktorú od matky, rakúskej Raiffeisen, mala.
„Nikdy nezabudnem, keď sme napríklad financovali budovanie prvých veľkých nákupných centier. Sme tam nie preto, že sme boli najlepší, ale preto, že sme boli najrýchlejší,“ spomína šéf Tatra banky.
A ako sa vyrovnali so slabou transparentnosťou podnikateľského prostredia v začiatkoch pôsobenia? Pomohlo niekoľko základných úverových pravidiel: poznaj svojho klienta, poznaj ľudí, čo sú za ním a – transparentnosť znamená aj to, že idete len po určitý bod. A ak nie je jasné, čo nasleduje, nerobte to.
Akcionár bol ochotný dať do budovania slovenskej dcéry dostatok peňazí. R. Franz pohotovo uvádza príklad rozdielneho prístupu: Ľudová banka a Tatra banka začali robiť na Slovensku biznis s rozdielom šiestich mesiacov.
Teraz je rozdiel veľmi zjavný. Urobila banka, ktorá sa odvtedy spája so sloganom „najlepší idú za nami“, aj nejakú chybu? Mali sme rásť ešte rýchlejšie, agresívnejšie. Nielen organicky, ale aj akvizíciami, myslí si teraz jej šéf.
O čo sa hrá
Teraz je to už iná hra. Veľkí konkurenti sa prebrali a všetci sa vrhli na retail a úverovanie. Do kariet im hrá nedávne rozhodnutie vlády opäť zaviesť bonifikáciu hypoúverov, aj keď len pre niektoré skupiny.
A to chcel súčasný premiér pôvodne zdaniť vraj príliš vysoké zisky sektora. R. Franz sa pri otázke, či mu neprekáža, že banky budú musieť tiež prispieť k zníženiu úroku jedným percentným bodom, len usmieva.
Do súťaže sa intenzívne zapájajú aj stredne veľkí hráči. Ak ich zahraniční vlastníci kapitálovo podporia, môže sa ktokoľvek z trojice najbližších prenasledovateľov Tatra banky stať o niekoľkých rokov silnou konkurenciou, avizuje R. Franz.
No bude to trvať dlho, kým narastú a znovu dosiahnu cieľovú návratnosť kapitálu. Lebo za tie roky budú musieť oželieť zisky – budú nútení ponúknuť vyššie sadzby na vklady či znížiť poplatky alebo úročenie úverov.
Ako šéf banky vidí, samozrejme, jej budúcnosť cez rastové čísla. Chce ju posilniť v hypotékach i spotrebných úveroch, hovorí o rozbehu v developovaní. Avizuje, že pôjde viac do investičných produktov umožňujúcich sporenie na starobu.
Na strane korporátneho financovania banku vidí ako silného poskytovateľa produktov hlavne pre stredný trh. Pre dodávateľov pre veľký priemysel, výskumné centrá.
Ale kde sa R. Franz vidí o pár rokov sám? Otázka ho nezaskočí. Pokojne odpovedá, že profesionálny život každého má, nanešťastie, koniec a v jeho prípade to bude pravdepodobne o pol druha roka, keď bude mať 65 rokov: „Uvidíme, čo bude potom. Na jednej strane sú ľudia, čo vás nechcú pustiť, a na druhej sú tu mladí, čo majú mnoho energie a môžu povedať: ten už bol v tej pozícii dosť dlho a mal by odísť.“
Foto – Miro Nôta
