Prv než sa Miroslav Trnka ponoril do sveta bitov, bajtov a integrovaných obvodov, bavila ho biológia. Svedomito sa učil naspamäť latinské názvy chrobákov, chodil do záujmových krúžkov, pripravoval sa na súťaže.
Výhybku prehodil, keď sa mu do rúk dostala kniha, ktorej autor, Janusz Wojciechowski, opisoval elektronické automaty napodobňujúce správanie biologických vzorov.
„Pomyslel som si, že živý svet je zaujímavý, ale ešte zaujímavejší je svet neživý. To, ako dať inteligenciu neživým veciam,“ spomína. Všedný príbeh? Možno. Keby sa nepísal rok 1972.
Prvý krúžok
Po Wojciechowskom narazil M. Trnka na ďalší, v tom čase rovnako vzácny zdroj informácií. Časopis Wires And Electronics, ktorý okrem iného publikoval programy pre prvé osobné počítače.
Študoval ich, snažil sa im porozumieť, hoci v praxi si ich nemal kde vyskúšať. Chýbal mu vlastný počítač. A na ten si musel počkať do prvého ročníka na univerzite.
- NEPREHLIADNITE:
- 76900>Všetko o projekte Manažér roka 2006, systém hlasovania a profily všetkých 10 nominovaných
Otec, ktorý po auguste 1968 emigroval, mu vtedy z Holandska poslal mikropočítač ZX80. Dnešným tínedžerom to nič nehovorí, no pamätníci o mašinke sira Sinclaira vedia svoje.
I keď nešlo o PC, ktoré neskôr dobylo svet, pre vtedajších nadšencov, vrátane M. Trnku, bola útlučká škatuľka školou na nezaplatenie.
Otcova emigrácia sa na jeho živote podpísala aj iným spôsobom. Pre ňu musel oželieť vysokoškolské štúdiá v Bratislave a vybrať sa z Trnavy do Košíc: „Možno by mi dali šancu, keby som bol génius, mal samé jednotky a prijímačky spravil na plný počet bodov.“
Ani v Košiciach sa dlho neohrial. Oženil sa, a pretože čakali prírastok do rodiny, zo školy odišiel. Na živobytie si zarábal vo výskumnom ústave spojov, no čoskoro ho povolala armáda.
Ani tam sa svojho hobby nevzdal. Veliteľ mu dovolil, aby si do kasární priniesol ZX80. A tak M. Trnka založil prvý počítačový krúžok vo Východnom vojenskom okruhu ČSSR.
Keď si odkrútil vojnu, zamestnal sa ako technik vo výpočtovom stredisku Trnavských automobilových závodov. Tu pracoval s veľkými podnikovými počítačmi. Aj to bola dobrá škola: „Mohol som na vlastné oči do najmenšieho detailu vidieť, ako sú počítače konštruované.“ Väčšina dnešných inžinierov podľa M. Trnku takúto skúsenosť nemá: „Pravda, ani ju nepotrebuje.“
Alfa a omega
A potom mu otec pomohol ešte raz. Z Holandska mu poslal jeho prvé PC. To, na ktorom M. Trnka naprogramoval prvú verziu antivírusového programu NOD. Prečo práve tento druh aplikácie?
„V úzkej komunite »fanatikov« sme si vymieňali programy, schádzali sa v zväzarmovských organizáciách,“ spomína M. Trnka. Takto sa mu dostal do rúk program nakazený vírusom Vienna, jedným z prvých vírusov vôbec: „Uvedomil som si, že v budúcnosti môžu počítačové vírusy znamenať veľký problém.“ A prečo NOD? Je to skratka odvodená od názvu populárneho TV seriálu – Nemocnica na okraji disku.
Začiatky podnikania, ako inak, neboli ľahké. Z tohto obdobia má M. Trnka množstvo milých spomienok. Napríklad ako vystrašil zlodeja, ktorý si myslel, že Trnkovci spia, no pán domu v obývačke potme balil diskety.
Alebo ako jeho spoločník Peter Paško namiesto záclon do obývačky kúpil do firmy počítač. „Zo začiatku platy neboli hviezdne, ľudia chodili do firmy kvôli práci, z nadšenia,“ spomína M. Trnka.
Ľudí – programátorov považuje za najdôležitejšiu devízu firmy, lebo od nich sa odvíja technologická kvalita produktu. „A to je alfa a omega biznisu,“ hovorí. Prijímanie nových zamestnancov mal roky na starosti sám: „Vždy som mal čuch na to, kto bude dobrý pracovník a kto nie.“
Keď má objasniť, v čom táto jeho danosť spočíva, krúti hlavou: „Nikdy som nad tým nepremýšľal. Je to také heuristické.“ Na vysvetlenie, heuristika je jedna z metód, akou NOD vyhľadáva počítačovú háveď – vírusy, trójske kone, červy.
- Miroslav Trnka (45) absolvoval Slovenskú technickú univerzitu v Trnave v odbore automatizované systémy riadenia. Pracoval vo výpočtovom stredisku Trnavských automobilových závodov a na Katedre informatiky Materiálovo-technologickej fakulty STU. Od roku 1987 pracuje na vývoji antivírusového systému NOD. V roku 1992 založil s Petrom Paškom a Rudolfom Hrubým spoločnosť Eset. Meno dostala po egyptskej bohyni plodnosti, materstva, života a zdravia, ktorú uznávali aj ako ochrankyňu a liečiteľku. M. Trnka je člen viacerých odborných organizácií zaoberajúcich sa problematikou počítačovej bezpečnosti, ako sú WildList Organization International či Slovenská asociácia pre informačnú bezpečnosť.
Cítia high-tech
Za kľúčovú úlohu manažéra M. Trnka považuje motiváciu zamestnancov. Vytvoriť vo firme také prostredie, aby v nej radi pracovali. A tak Eset napríklad platí zamestnancom životné poistenie, umožňuje využívať služobné autá na súkromné účely, cezpoľným pomáha s ubytovaním, poskytuje nízko úročené pôžičky.
Kým bol Eset malá firma, panoval v ňom kamarátsky prístup. Všetci sa navzájom poznali, spoločne trávili voľný čas. Ak mal niekto problém, firma mu ho pomohla riešiť. Pri narastajúcom počte zamestnancov – a v súčasnosti je ich vyše sto – už tento prístup udržať nešlo: „Preto sme aj my pri prerode na strednú firmu prešli krízou riadenia.“
Ako sa relatívne malej slovenskej firme darí udržať programátorov, keď sa o nich usilujú finančne silnejšie nadnárodné koncerny, ako je Siemens alebo Alcatel?
„Veľa ľudí mi povedalo, že radšej idú k nám, možno aj za menší plat,“ odpovedá M. Trnka. Dôvod – páči sa im, ako firma funguje. Presnejšie, to, čo počuli. Eset má medzi mladými cveng. Cítia, že vo firme sa robí high-tech.
Z donútenia
Sám sa na vývoji NOD-u podieľal do polovice 90. rokov. Potom nastúpila nová generácia programátorov, ktorí vybudovali novú verziu systému na modernejšej platforme.
A keďže M. Trnkovi pribúdali starosti s riadením biznisu, na programovanie, hoci ho stále baví, ostávalo menej a menej času. Dnes sa už cíti viac ako manažér. Bohužiaľ, dodáva úprimne. Nebráni sa označeniu manažér z donútenia.
Riadi sa heslom: „Ak chce človek niečo robiť, mal by to robiť čo najlepšie, mal by chcieť vyniknúť.“ Hovorí, že vo firme mu vyčítajú, že sa snaží vo všetkom presadzovať svoj názor.
No nemyslí si, že robí chybu: „Ak máte firmu, mali by ste sa zaujímať o všetky aspekty.“ Pripúšťa, že manažér nemusí o všetkom aj rozhodovať. No mal by určiť základné koľaje, vytýčiť smer.
Srdečný vzťah k firme si majitelia Esetu držali vždy. „Firmu sme plánovali ako cestu svojho života, nie prostriedok na rýchle zarobenie peňazí,“ spomína M. Trnka. Preto hrali na istotu.
Nikdy nebrali úvery, strašili ich príklady kolegov z brandže, ktorí skrachovali. A boli – stále sú – opatrní v úvahách o investorovi. Odrádzajú ich akvizície, ktorých účelom bolo vytunelovať z firmy ľudí a získať trh.
Platili daň
Kým o práci s ľuďmi hovorí M. Trnka s úctou, o marketingu sa vyjadruje, diplomaticky povedané, odmerane. Možno preto, že nemá za sebou univerzitu ekonomického smeru, napokon vysokoškolské štúdium absolvoval na materiálovo-technologickej fakulte v Trnave.
„Pre nás je extrémne dôležitá pravdovravnosť. No ľudia z marketingu sú schopní tvrdiť hocičo,“ konštatuje šéf Esetu. Práve na pravde však bazíruje: Predávať nástroj, ktorý má pomôcť pri počítačových infiltráciách, je obchod s dôverou. Trvá na tom, že zákazník – ale napríklad ani odborne sa tváriaci novinári – nevedia otestovať antivírusové programy rôznych výrobcov: „Tak ako nedokážu otestovať lieky.“
Nechýba potom Esetu marketingová dravosť? Na slovenskom trhu nemusia až tak bojovať. Používatelia podľa neho vedia, že sú pružnejší a spoľahlivejší ako zahraničné firmy, ktoré na Slovensku majú iba distribútorov.
No už susedné Česko je iná káva. Za riekou Moravou je Eset cudzinec, majú tam vlastných antivírusových výrobcov. V Česku jednoducho marketing robiť museli. A podľa M. Trnku úspešne: „Patríme do prvej trojky.“
Najväčšiu zásluhu na raste Esetu má medzinárodná expanzia. Firmu potiahli najmä európske krajiny. Ale NOD sa podľa M. Trnku dobre predáva i v exotickejších destináciách: „Napríklad na Novom Zélande je jeho penetrácia hádam ešte vyššia než na Slovensku.“
Za úspech v zahraničí vďačí Eset dobrému čuchu na distribútorov. I keď minimálne v prípade USA, mekke softvérových producentov, to zo začiatku nevyšlo: „Zaplatili sme daň za svoju neskúsenosť.“
Lost Clusters
Okrem programovania má M. Trnka ešte jednu evidentnú záľubu – hudbu. Na pracovnom stole mu popri klávesnici od počítača tróni špičkový digitálny mixpult, za chrbtom má zbierku gitár.
Každý rok sa predvedie na firemnej akcii spolu s priateľmi v skupine Lost Clusters. Na jednom z ročníkov výstavy Cofax mali aj ozajstné verejné vystúpenie: „Ale veľmi rýchlo sme skončili. Ľudia z okolitých stánkov sa prišli sťažovať, že robíme hluk.“ Kvôli úplnosti, Lost Cluster hrá punk-rock.
Prečo hudba? „Keď celý deň pozeráte do hexa čísiel, je to nápor na psychiku. Potrebujete sa odreagovať. A punk-rock je na to vhodný,“ vysvetľuje M. Trnka. Mimochodom, názov skupiny ilustruje zvláštny druh zábavy a humoru, ktorý vyznávajú programátori.
Pôvod treba hľadať v počítačovej terminológii. Lost clusters sú poškodené miesta na harddisku, porucha, pre ktorú používatelia prichádzajú o dáta. A starať sa o to, aby používatelia o dáta neprichádzali, sa Eset a jeho NOD snažia od začiatku.
Foto – Miro Nôta
