Spoločnosť sa v otázke štúdia na vysokej škole polarizuje. A určite nejde len o slovenský kontext získavania bezcenných titulov na nekvalitných odboroch. Prvá skupina ľudí vysokoškolské vzdelanie obhajuje ako nutnú podmienku štartu kariéry alebo získania aspoň o trošku lepšej práce. Druhá skupina dáva do pozornosti prípady úspešných startupistov a freelancerov, ktorí vhupli do cyklu reálneho života a budovania kariéry bez toho, aby sa na škole päť rokov flákali a venovali sa najmä bezstarostnému študentskému životu. A tretia skupina pripomína, že slušné živobytie sa dá vybudovať aj viac či menej tradičnými remeslami.
Kniha Excellent Sheep: The Miseducation of the American Elite and the Way to a Meaningful Life (Prvotriedna ovca: Pomýlené vzdelávanie americkej elity a cesta k zmysluplnému životu) od bývalého profesora angličtiny na Yale University Williama Deresiewicza ponúka - čo sa prvých dvoch volieb týka - kompromis.
Kniha Excellent Sheep od Williama Deresiewicza Zdroj: amazon.com
(Ne) využitý čas na škole
Na univerzity sa nepozerá ako na inštitúciu, ktorá má študentom vtĺcť vedomosti do hlavy, ktoré mu aj tak vyfučia hneď po skúške, ale ako jedinečné vákuum sebarealizácie. „Predtým, ako sa začnete učiť, musíte sa odučiť,“ píše v knihe.
Každý zo študentov prichádza na univerzitu s predsudkami, ktoré získal od svojich rodičov a priateľov z dediny, kde žil doteraz pod drobnohľadom. Na vysokej škole sa to ale mení. Vysoká škola je jedinečné miesto, kde každý mladý človek môže žiť, ako si vždy tajne prial. Spoznávať nové veci, zážitky a názory bez toho, aby sa musel každý deň spovedať svojej mame. Iste, rodičia chcú pre svoje deti len to najlepšie, ale v istej fáze života sú na príťaž.
Mladý človek okolo dvadsiatky má pubertálne výlevy za sebou a musí sa naučiť postaviť sa na vlastné nohy. Musí sa naučiť niekedy riskovať, cestovať po svete a spoznávať jeho chute a skúšať nové veci a experimenty, za ktoré by sa pred rodičmi zrejme hanbil, alebo v lepšom prípade im to ťažko vysvetľoval.
Autor knihy William Deresiewicz Zdroj: www.excellentsheep.com
W. Deresiewicz neradí, aby študenti začali užívať marihuanu, podľahli alkoholovým orgiám a striedali partnerov / partnerky ako špinavé ponožky. Len poukazuje na fakt, že mladý človek už nikdy v živote nebude mať toľko voľného času a energie ako počas vysokej školy.
Preto navrhuje, aby sa každý študent tejto jedinečnej etapy života chopil plnými dúškami. To znamená, že sa prihlási na predmety, ktoré sú evidentne ťažšie a zhoršia mu študijný priemer, ale môžu mu pomôcť v budúcnosti. Okrem klábosenia s kamarátmi nemusí chodievať každý týždeň na párty, ale môže napríklad pomáhať dobrovoľníkom so zberom odpadu, stať sa členom neziskovky alebo chodiť na kurzy vyšívania. No a čo, že vyšívanie nikdy v živote nevyužije, ale ide o aktivitu, ktorá je lepšia ako bezduché klikanie na Facebooku. Navyše spoznáva nových ľudí, získava nové zážitky či skúsenosti a socializuje sa aj s partiou ľudí, ktorých by inak nestretol.
Škola je miesto, ktoré „nie je reálnym svetom“ a práve v tom je jeho silná stránka. „Univerzita je príležitosť stáť mimo sveta niekoľko rokov. Medzi ortodoxiou vlastnej rodiny a nárokmi na kariéru. Umožňuje zamýšľať sa nad vecami z diaľky,“ píše W. Deresiewicz v knihe. Je to príležitosť prehodnocovať doterajší život, ktorý formovali doteraz rodičia.
Ovce, ktoré vedie stádo
Na výške vzniká jedinečná príležitosť vytvárať vlastné pohľady a názory na témy cez stretnutia s priateľmi alebo diskusné fóra organizované na kurzoch. „Môžeš sa naučiť rozmýšľať na strednej škole, ale tvoji rodičia ti stále dýchajú na chrbát a učitelia ťa stále skúšajú, aby si ich rešpektoval. Univerzita by mala byť iná. Je to čas slobody na začiatku dospelosti, ale je to zároveň pauza pred tým, ako sa všetká tá dospelosť začne,“ píše autor knihy.
Známky nie sú až také podstatné, pretože podľa neho nemajú nič spoločné s reálnym životom. Skúšky a testovanie považuje za „preskakovanie obručí“. Svet na univerzite je mimo reality, pretože oveľa dôležitejšie je, aby sa človek nevzdával, pozbieral odvahu a riskoval. Postavil sa na nohy aj vtedy, ak niekoľkokrát padne na dno a dokáže sa vynájsť v každej situácii.
Pri každej skúške sa pritom očakáva, aby študent podal najlepší výkon pred ostatnými. To nemá zmysel pri každom predmete. Autor knihy tvrdí, že ak študent bude obetovať celý život pre zbytočné áčko z každého predmetu, ktorý ho navyše nebaví a obetuje tomu všetok čas, na úkor športu alebo záujmovým aktivitám, skončí ako „jedinečná ovca s vyznamenaním“.
Takéto ovce počúvajú iných, boja sa vyjadriť svoj názor alebo v horšom prípade ho ani nemajú. Ideálne ľudské stroje do obrích korporácií, kde makajú, aby si ušetrili dva týždne na letnú dovolenku a o pár rokov ich nahradí mladší model z vysokej školy.
V skutočnosti takéto ovce makajú vo firme, ktorú nenávidia, doma sa hádajú s manželkou a ich zmyslom života sú deti, do ktorých vkladajú nádeje - ty budeš lekár, aby si sa mohol mať lepšie ako ja. Každá práca prináša obete, ale je potrebné nájsť si taký odbor, kde sa obete oplatí prinášať. So šéfom sa budete hádať, ale ide o bežné škriepky v práci, ktorej podstata vám sedí. Ak nepoznám svoje miesto v spoločnosti, som stratený ako obyčajná ovca, ktorá sa riadi stádom.
Len sa zamyslite. Boli vám na niečo skvelé známky na vysokej škole? Áno, pochválili ste sa rodičom a susedom, ale spolužiakom bol váš červený diplom ukradnutý a rovnako bude ukradnutý aj HR-istom na pracovnom pohovore vo firmách, ktoré rozmýšľajú rozumne. Zamestnávateľ nakoniec uprednostní tých kandidátov, ktorí nešli pri každom predmete tupo za známkami, ale robili vo voľnom čase niečo, čo ich odlíšilo. Aj taká drobnosť ako semestrálny pobyt na Erasme v Španielsku, kde sú častejšie študenti na barcelonských ožieračkách ako v škole, sa počíta. Človek spoznáva nielen inú krajinu a jej kultúru, ale hlavne spoznáva seba a získava nové podnety a rozhľad, ako svoj život posunúť do zmysluplnejšej roviny.
Neštudujte na Harvarde
V knihe kritizuje autor predovšetkým spôsob štúdia na elitných vysokých školách – ide o takzvané Ivy League školy ako Harvard, Princeton alebo Columbia (sám pôsobil dlhé roky na Yale a Columbii). Univerzity by mali podľa neho produkovať rozhľadených a hlavne zvedavých ľudí, ktorí sa vo svete nestratia. Čas, ktorý strávili na univerzite, im mal pomôcť nájsť svoje miesto v spoločnosti. V prípade ani najlepších škôl to tak nie je.
Autor na základe mailov od bývalých študentov zistil, že mnohí z nich nevedia, prečo vyštudovali najlukratívnejšie odbory: právo, ekonómiu alebo medicínu. Celé štúdium bolo pre nich drahým (úverovým) plnením snov ich rodičov, ktorí v nich videli budúcich právnikov alebo lekárov. Citlivé informácie od študentov, ktorí sa mu sťažovali, ako nevedia naložiť so životom v práci, ktorá ich nebaví, nemá problém anonymne poskytnúť čitateľom.
Jeden študent mu napríklad napísal: „Študentovi z Yale nemôžete povedať: Choď a nájdi svoje záujmy. Väčšina z nich nevie ako na to“. V knihe poukazuje na efekt, keď sa mladí ľudia venujú niečomu, čo ich absolútne nebaví, ale robia to len pre dve veci: možnosť získať prácu, kde sa točia poriadne prachy, alebo sa malomeštianskym spôsobom pochváliť, že „ja chodím na Harvard“.
Študentov na týchto školách až arogantne považuje za „úzkostlivých, nesmelých a zmätených s nevýraznou intelektuálnou zvedavosťou“. Síce zovšeobecňuje, ale v niečom môže mať pravdu. Títo študenti sú naozaj strojmi na úspech a prestížnu univerzitu berú ako liaheň, z ktorej budú vyberaní recruitermi na junior pozície do Goldman Sachs.
W. Deresiewicz svoje tvrdenia podložil aj štatistickými údajmi: 36 percent študentov Princetonu, ktorí získali diplom v roku 2011, sa zamestnali vo finančníctve. O niečo jednostrannejšie dopadol Harvard, kde sa v bankách a konzultačných firmách zamestnala až polovica absolventov. Ekonómia sa stala populárnou ako študentské večierky. Je hlavným odborom s najväčším počtom študentov na Harvarde, Princetone aj na Pennsylvánskej univerzite. Ekonómia sa stala hlavným odborom na 26 zo 40 najlepších univerzít v USA.
Problémom knihy je, že ignoruje realitu trhu práce. Mladý človek by si mal sám vybrať odbor, ktorý ho bude napĺňať a vďaka nemu bude mať „zmysluplný život“. Autor obchádza požiadavky zamestnávateľov, ktorí o ďalších politológov alebo študentov angličtiny, kde sa hlásia len tri percentá amerických študentov, nejavia záujem.
W. Deresiewicz rovnako (mylne) nepripúšťa možnosť, že zmysluplný život môže znamenať aj práca v prestížnej advokátskej kancelárii či v banke na Wall Streete. Také isté škatuľkovanie by si mohol vyslúžiť aj W. Deresiewicz od právnika alebo akéhokoľvek bankára, ktorí by mu mohli povedať: „Myslíte si, že písanie pre magazín The New Republic je o niečo zmysluplnejšie ako moja robota?“
