Neplaťte zbytočne daňovú licenciu za spiacu eseročku

Ak sa podnikateľ neaktívnej spoločnosti nezbaví do konca roka, štátu v marci odvedie 480 eur ak nie je platiteľom DPH, 960 eur platiteľ DPH s obratom do 500-tisíc eur a 2 880 eur musí dať štátu platiteľ DPH s obratom nad 500-tisíc eur.

Ako ukončiť podnikanie so s.r.o.

Spôsob ukončenia existencie firmy závisí najmä od toho, či spoločnosť má nejaký majetok a záväzky. Podnikanie s s.r.o. možno ukončiť jej zrušením bez likvidácie z úradnej moci (ex offo). Ďalšími možnosťami je likvidácia eseročky alebo jej predaj.

Ak sa podnikateľ rozhodne zrušiť neaktívnu spoločnosť ex offo, musí počítať s tým, že o tom môže súd rozhodovať aj dva roky, keďže zo zákona nie sú súdy viazané žiadnym termínom. Do úplného výmazu spoločnosti z Obchodného registra však bude musieť eseročka platiť daňovú licenciu.

Zrušenie neaktívnej s.r.o. s likvidáciou je výhodnejšie. Spoločnosť môže zmiznúť z registra do pol roka. Ďalšou výhodou sú nízke poplatky za likvidáciu ako aj skutočnosť, že firmy v likvidácii daňovú licenciu v roku 2015 neplatia. Základnou podmienkou je vstup do likvidácie ešte v tomto roku. Ak by sa však likvidácia spoločnosti natiahla do roku 2016, už by sa jej nevyhli.

Oslobodenie od odvodu minimálnej dane upravuje prechodné ustanovenie zákona o dani z príjmov. Ak spoločnosť vstúpi do likvidácie do 31. decembra, tak sa povinnosť platenia licenčných poplatkov na ňu nevzťahuje za obdobie, v ktorom je v likvidácii, ale zároveň nemusí platiť daňové licencie ani za zdaňovacie obdobie, ktoré predchádza jej vstupu do likvidácie. Ak by však vstúpila do likvidácie k 1. januáru a neskôr, tak by jej už za daný rok vznikla povinnosť platiť daňové licencie.

„Rýchlejšia, ale drahšia je fúzia. Tu však nástupnícka spoločnosť musí uhradiť alikvotnú časť daňovej licencie za zanikajúcu spoločnosť za rok 2014, a taktiež sa možno fúzovať len so spoločnosťou, ktorú podnikateľ pozná, respektíve jej majiteľa,“ vysvetľuje vedúci právneho oddelenia spoločnosti M2Business Ján Marônek.

Absolútne vylučuje a neodporúča fúziu s cudzou spoločnosťou. Podnikateľ zanikajúcej spoločnosti totiž môže byť nepriamo spájaný s podnikateľom v nástupnickej spoločnosti, hoci sa ani nemusia poznať. Jeho spoločnosť sa môže zlúčiť so spoločnosťou, v ktorej môže byť nasadený „biely kôň“.

„Ide teda viac menej o to isté ako prevod obchodného podielu na bieleho koňa alebo na inak nespôsobilú osobu, len sofistikovanejším spôsobom. Takáto nástupnícka spoločnosť mohla predtým pohltať aj iné, nekorektne podnikajúce subjekty, čo je viditeľné aj z úplného výpisu z Obchodného registra. Poctivý podnikateľ by sa tak mohol v dôsledku preferovania ľahkej cesty ocitnúť na úplnom výpise z registra medzi nimi, čo mu môže skomplikovať život.“

Najrýchlejším spôsobom zrušenia eseročky je jej predaj. Ak ide o zaujímavú firmu, podnikateľ na obchode ešte môže aj zarobiť. Aj tento spôsob má svoje riziká. Tým najväčším je predaj eseročky neserióznej firme, ktorá môže „podnikaním“ poškodiť aj vaše dobré obchodné meno.

Predaj spoločnosti je podľa J. Marôneka najlepším riešením. „Podnikateľ môže za predaj spoločnosti získať nemalé peniaze. Platí to však len v prípade, ak ide o zaujímavé spoločnosti - napríklad platiteľov DPH, so zaujímavým predmetom podnikania, so vhodnými zostatkami v účtovníctve, čiže spoločnosť musí byť niečím zaujímavá.“

Trest za nezaplatenie licencie

Čo keď licenciu podnikateľ nezaplatí? J. Marônek to neodporúča. „Voči podnikateľovi by mohlo byť aj začaté trestné stíhanie za nezaplatenie dane, ak by sa preukázalo, že spoločnosť mala v čase splatnosti dane peniaze na jej úhradu. Čiže nemusí ísť len o peňažnú sankciu uloženú v administratívnom konaní v podobe pokuty, či úroku z omeškania.“

Daňová licencia je v zákone definovaná ako minimálna daň a nie poplatok. Vďaka tomu sa podnikateľ môže dostať pod skutkovú podstatu trestného činu nezaplatenia dane. J. Marônek priložil aj príklad z praxe ak osa to môže stať.

Podnikateľ si v roku 2005 založil eseročku. V založenej spoločnosti bol sám (spoločník so 100-percentným podielom, aj konateľ). Základné imanie, ako bolo vtedy zvykom, len zaúčtoval do pokladnice, hoci ho tam reálne nevložil. Pre neho išlo len o účtovnú operáciu. Mal dohodnutý kontrakt s rakúskym odberateľom na dodávku stavebných dielcov. Po založení spoločnosti však rakúsky odberateľ odskočil od spolupráce a podnikateľovi ostala spoločnosť na krku. Snažil sa získať iné zákazky, žiaľ bez výsledku. Po čase zvažoval aj zrušenie spoločnosti, avšak keď zistil komplikovanosť a finančnú náročnosť zrušenia spoločnosti, tak sa rozhodol každoročne podávať nulové daňové priznanie k dani z príjmov. Platiteľom DPH sa nikdy nestal.

Potom sa zamestnal, na spoločnosť zabudol, vždy len do konca marca vyplnil tlačivo a odovzdal ho na daňový úrad. Jeho kamarát, ktorý je právnik mu poradil, aby licenciu neplatil. Firma predsa nemá majetok, nemá teda z čoho zaplatiť daň. Tým sa nemôže dopustiť trestného činu nezaplatenia dane. Vznikne mu síce dlh na dani, avšak jediným veriteľom bude len štát - daňový úrad a nik iný. A keďže nejde aspoň o dvoch rozdielnych veriteľov, tak nie sú splnené podmienky na konkurzné konanie, čo ho ako štatutára zbavuje tejto povinnosti.

Čo sa však v takomto prípade môže stať? Po čase môže dostať od správcu dane trestné oznámenie, nakoľko z priloženej súvahy, ktorá je súčasťou daňového priznania vyplýva, že v pokladnici je v čase splatnosti dane 5-tisíc eur, ktoré boli zložené ako vklad spoločníka do základného imania. „Ako bude príbeh pokračovať ukáže blízka budúcnosť a prax. Dúfajme, že nedôjde k trestnému stíhaniu bez toho, aby sa skúmalo, či peniaze spoločnosť reálne má. Hoci účtovne vo výkazoch sú, nemohol sa dopustiť trestného činu, nakoľko chýba úmysel.“

Ak budú formálne splnené podmienky na podanie trestného oznámenia zo strany správcu dane, možno podľa J. Marôneka očakávať i takýto postup. Štát by mal vydať usmernenia. Dlh by sa mohol teoreticky preniesť aj na majiteľa spoločnosti a to odvodeným spôsobom. Štatutár je totiž povinný podať v prípade úpadku návrh na začatie konkurzného konania. Ak tak neurobí, môže zodpovedať za škodu, respektíve skladať do konkurznej podstaty vlastný majetok za účelom úhrady dlhov. Museli by byť však splnené viaceré podmienky, ako napríklad pluralita veriteľov (teda správca dane by nebol jediný veriteľ). Túto však možno „vyrobiť“ postúpením časti pohľadávok, trovami exekúcie, vymáhania, kedy môže vzniknúť nový veriteľ na trovy.

Podľa J. Marôneka by pri daňovej licencii mal štát odlišovať živé a spiace spoločnosti. Živé spoločnosti sa snažia podnikať a majú byť postihované daňovou licenciou. Spiace spoločnosti nepodnikajú, ani sa o podnikanie nesnažia. Ich majitelia roky majú eseročky len z dôvodu, že ich zrušenie je komplikované a preto preferujú nulové podávanie daňových priznaní.

„Teda v konečnom dôsledku sú sankcionovaní za to, že vlastnia obchodný podiel v spiacej spoločnosti, hoci sa podnikaniu vôbec nevenujú. Trestný čin nezaplatenia dane, ktorý má slúžiť na riadny výber daní od tých, ktorí reálne podnikajú, dosahujú zisky a neplatia dane, by nemal slúžiť ako nátlak k tomu, aby sa neživé spoločnosti rušili a boli vymazávané z verejných registrov. Štát by teda mal namiesto takejto hrozby v prípade spiacich spoločností zvoliť cestu jednoduchého výmazu z registra.“

Seriál Vaša eseročka pripravujeme v spolupráci s JUDr. Jánom Marônekom, vedúcim právneho oddelenia spoločnosti M2 Business s.r.o., ktorá sa zaoberá zakladaním a predajom firiem, virtuálnymi sídlami, účtovníctvom ako i likvidáciami spoločností