Na začiatku bola túžba Saše Šmidákovej nájsť uši, ktoré by nosili jej "uletené náušnice" alias Naushe. Našťastie mala po boku priateľa programátora a webdizajnéra Juraja Mikláša, ktorý jej vytvoril malý internetový obchodík.
Uší rýchlo pribúdalo, ale aj šikovných rúk, ktoré chceli predávať vlastné výtvory. A tak si Saša s Jurajom povedali, že vytvoria priestor, kde by hand-made výtvory mohli nakupovať a predávať aj ďalší nadšenci. O tom, ako vznikol internetový portál SAShE.sk, ako sa kreatívnym ľuďom podniká na Slovensku a čo si myslí o byrokracii, porozprávala S. Šmidáková.
SAShE ste zakladali s cieľom predávať vlastnoručne vyrobené náušnice. Projekt sa rozrástol, stíhate ešte vôbec niečo vyrábať?
Vôbec, a veľmi mi to chýba. Rok a pol, odkedy je SAShE v hustej prevádzke, som nič nevyrobila. Vlastne prednedávnom som urobila jedny, ale to bol len darček pre kamarátku, lebo som jej potrebovala niečo dať. Na predaj už náušnice nevyrábam, nedá sa to stíhať. V októbri minulého roku som odchádzala z práce, aby som sa na plný úväzok venovala SAShE. Odvtedy sa nakopilo toľko práce, že akurát prijímame do tímu nového človeka.
Hobby projekt sa teda zmenil na biznis projekt?
Ľudia si myslia, že SAShE je strašne „cool“ práca o objednávaní a prehrabávaní sa v pekných vecičkách. V skutočnosti je to obrovské množstvo administratívy. Na portáli je zaregistrovaných 20-tisíc používateľov a vyše 2 500 predajcov. Predstava, že sme vytvorili stránku a teraz len ležíme a berieme od predajcov provízie, je veľmi smiešna. Stále je to projekt o dvoch ľuďoch, pričom môj priateľ Juraj je zamestnaný na plný úväzok. Toľko ľudí vyprodukuje každý deň množstvo otázok a požiadaviek, na ktoré sa snažíme odpovedať a vybaviť ich. Musíme sledovať, či neporušujú pravidlá webu. V rámci procesu predaja treba vybavovať storná, donedávna sme sami riešili aj fakturáciu, no našťastie sme túto agendu už prehodili na účtovníčku.
Nie sú tieto veci kreatívcom cudzie?
Naivne sme si mysleli, že keď si nájdeme účtovníčku, tak sa o administratívu nemusíme vôbec starať a nič o tom vedieť. Lenže ak chcete nájsť dobrého človeka, tak o tom niečo vedieť musíte. Pekne sme si naštudovali zákon o DPH, o dani z príjmov, kúpili sme si brožúrky a hľadali informácie na internete. Až potom sme si vybrali účtovníčku, ktorej sme zverili fakturáciu.
Považujete sa za podnikateľku?
Nie, takto sa asi nikdy nebudem titulovať. Vyzerá to tak, že mi to hrozí, ale budem sa brániť zubami-nechtami. Preto hľadám človeka, ktorý by mi pomáhal najmä s administratívou. Stále vidím skôr kreatívnu rovinu, lebo veľa z toho, čo robím v rámci SAShE, sú články, rozhovory, partnerstvá a podobne. Veci, ktoré sa týkajú najmä obsahu. Ideme stavať žurnál – akúsi stránku v stránke. Chceme dať priestor ženám vo veku 16 až 60, ktoré chodia na náš portál, kde si budú môcť aj niečo prečítať. Malo by to byť v takom SAShE štýle. Fyzická tvorba mi však veľmi chýba, lebo veci ktoré robím, sú náročné na hlavu. Potrebovali by sme už s Jurajom dovolenku. Dva roky sme si poriadne neoddýchli a je to na nás aj cítiť.
Ako vznikol nápad vytvoriť webstránku na predaj hand-made výrobkov?
Keď som začala robiť šperky, stále som mala v sebe otázku: pre koho to vlastne robím? Mám rada, keď ma niekto pochváli, keď sú moje veci nosené, chcela som spätnú väzbu. A tak mi Juraj vytvoril malý internetový obchodík. Vyrobila som jedny náušnice, predali sa, vyrobila som ďalšie, aj tie sa páčili a potom to už išlo samospádom. Zrazu tu bol obrovský dopyt, baby prahli po veciach a tlačili na mňa, že kedy vyrobím ďalšie. To bol pre mňa veľký „kopanec“, obrovská motivácia. Vtedy išlo všetko bokom. Prestali sme s Jurajom chodiť von, riešiť kamarátov, potom sme prestali pozerať televízor, postupne nám to zobralo aj súkromný život a začali sme fungovať viac ako spolupracovníci. Celé noci a víkendy som vyrábala náušnice. Nahodila som na web 20 párov a okamžite sa predali. Potom mi došlo, že na mňa ako na jednu osobu je ten dopyt zrazu priveľký. Robila som to popri zamestnaní a už som jednoducho nevládala. Povedala som si, že aj niekto iný musí podobné veci robiť a zopár takých ľudí som aj osobne spoznala. Vtedy som začala Juraja obťažovať s projektom a hustiť do neho, aby sme to niekam posunuli.
Nechal sa nahovoriť?
Strašne tomu neveril a nechal ma v tom vymágať sa. Je programátor a pragmatik, ktorý má úplne iné myslenie ako ja. Necítil za mojím nadšením žiadny koncept. Niekoľko mesiacov som sa v tom motala, ale bola som veľmi odhodlaná. Vedela som, že tomu musím nájsť nejakú podobu. Hnevalo ma, že si musím chodiť nakupovať alternatívne veci na oblečenie a šperky do zahraničia. Že v Česku aj ďalších krajinách naokolo fungujú malé obchodíky s originálnou módou a u nás sú len veľké značky, veľké kaviarne, veľké pivárne, veľkí investori, veľkí developeri.
Zvažovali ste aj otvorenie kamenného obchodu?
SAShE malo na začiatku veľa podôb. Jedna z nich bola aj kamenný obchod s alternatívnou módou. Rozprávala som sa s ľuďmi v Česku, ktorí podobný obchodík prevádzkujú, ale dostala som jasné varovanie: nerob to! Z provízií za predaj alternatívnych vecí by sa nedal utiahnuť nájom v Starom meste a keby obchod nebol v Starom meste, prišlo by tam málo ľudí. Proste začarovaný kruh. Potom som to posunula do roviny, že by to mohla byť nezisková organizácia. Priestor pre ženy, kde sa budú stretávať, vystavovať svoju tvorbu, môže tam byť kaviareň, galéria, workshopy. Opäť som sa bavila s viacerými ľuďmi, ktorí robia v treťom sektore a zase ma odrádzali. Varovali ma, že obrovské množstvo byrokracie ma zomelie a neuživí to ani seba, nie to ešte mňa.
Nakoniec z toho vyšiel webový projekt?
Za Jurajom som prišla s tým, že som vylúčila všetky možnosti, prekonzultovala to s ľuďmi a vyšiel mi z toho web. Vtedy kývol s tým, že ak sa do toho pustíme, tak naplno. Prišiel so svojou dávkou perfekcionizmu a trvalo ďalší polrok, kým sme SAShE.sk spustili. Ale pripravil veľký portál pre veľký počet užívateľov a na tomto základe fungujeme dodnes. Nemuseli sme ho prerábať, len sme šperkovali drobnosti a pridali ďalšie veci. Tušili sme, že keď portál spustíme, bude to boom, ale čo sa skutočne stalo, sme nečakali. Rátali sme s pár stovkami predajcov a teraz ich je vyše 2 500. A už vôbec sme nerátali s tým, že sa na SAShE vytvorí komunita.
Nemali ste problém zohnať financie na takýto projekt?
Na začiatku sme zvažovali viac možností. Mohli sme si vziať pôžičku od banky, prizvať investora, uchádzať sa o grant, alebo ísť do toho iba s vlastnými peniazmi a časom. Veľa sme sa o tom s Jurajom bavili. Investora sme po mojich aj jeho skúsenostiach vylúčili. Nechceli sme, aby projekt ovplyvňoval tretí človek, ktorý do neho bude zainteresovaný len finančne. Banku sme zvažovali, ale potom sme si povedali, že to skúsime sami a uvidíme, ako to pôjde. Za dva roky sme do toho naliali „peniaze“ vo forme nášho času. Ak by sme to dnes mali niekomu zaplatiť, bola by to obrovská suma.
A čo granty?
Tam rozhodol môj odpor k byrokracii. Som veľmi antisystémový človek a nemám vzťah k administratíve. Mala som skúsenosti od mamy, ktorá je riaditeľkou základnej školy s právnou subjektivitou a robí si vlastné projekty. Čerpala granty aj z eurofondov a veľmi ma odhovárala. Ak nejaké peniaze čerpali, koľko ich to potom stálo vykazovania, koľko auditov zažili a čo všetko museli riešiť. Neviem si predstaviť, že by som to musela podstúpiť. SAShE je veľmi slobodomyseľný projekt a takéto veci by ho zabíjali. Ale zase, komu by grant pomohol a vidí to ako jediný spôsob, ako sa dostať k peniazom, tak prečo nie. Treba sa zaťať.
Na Slovensku sa v poslednom období začalo hovoriť o mapovaní a podpore kreatívnych odvetví. Mal by štát podľa vás podporovať podobné projekty?
Bola som príjemne prekvapená až šokovaná, že sa tieto veci v súčasnej situácií na Slovensku začali vôbec skloňovať. Na nedávnom seminári (Prečo kreatívna ekonomika?, pozn. red.) som povedala, že ma teší, že tu s nami sedia ľudia, ktorí majú možnosť o tom rozhodovať. No podľa mňa sa v tejto krajine na podobné veci ešte dlho nedostane. Som veľký zástanca kreatívneho biznisu a vecí, ktoré tam menoval bývalý britský minister kultúry (Lord Chris Smith, pozn redakcie). Že na umeleckých školách by sa malo povinne zaviesť vyučovanie biznisu. Lebo ak raz niekto robí úžitkový dizajn, mal by ho byť schopný aj predať. Inak by v Británii nikdy nevznikli veľké módne značky, galérie a zaujímavé projekty. Stavali tam na živom systéme – niečo robíš, ukáž to a keď sa to predáva, rob, čo sa od teba chce.
Dávate podobné rady aj predajcom na SAShE?
Často sa nás pýtajú, ako zlepšiť biznis ako lepšie predávať. Hovorím im, choďte po tom, čo sa predáva, na čo ľudia majú chuť. Ak nepočúvajú zákazníka a budú produkovať len to, čo ich uspokojuje, nemôžu sa čudovať, že sa to nestretne s odozvou na trhu. To živé a komerčné je úplne zdravé, netreba sa za to hanbiť. Nemôžeme však ľudí na Slovensku lynčovať za to, že si chodia oblečenie či doplnky kupovať do nadnárodných sietí alebo k Číňanom a hľadajú to najlacnejšie. Niektorí majú problém kúpiť si chlieb a ideme im tu kázať o originálnom dizajne, pridanej hodnote originality, keď majú úplne iné starosti? Fandím debatám o kreatívnom priemysle, ale keď to pretavím do nášho prostredia, tak narazíme na úplne elementárne veci. Napríklad byrokracia. Nie je to problém peňazí, projekty fungujú. My sme vznikli, od nikoho sme nepotrebovali ani korunu a poskytujeme stovkám ľudí možnosť privyrobiť si. Existujú ateliéry v Cvernovke, ateliéry na Továrenskej v Bratislave, všetko vzniká samé bez pričinenia niekoho iného. A keď sa s tými ľuďmi stretávam, tak každý bojuje s rovnakými problémami – byrokracia. Keď si chcete niečo otvoriť, musíte riešiť hygienika, sociálnu a zdravotnú poisťovňu. Keď chcem prijať človeka, musím riešiť, kde ho prihlásim, predajcovia si musia zakladať živnosti a podobne.
Zdroj: naushe
Zdroj: naushe1
Ukážka z tvorby S. Šmidákovej
Aký systém financovania má SAShE?
Berieme si 12 percent z predaného produktu. Na portáli je všetko zadarmo, až kým človek niečo nepredá. Galériu si môže predajca zriadiť úplne zadarmo. V podstate sme umožnili 2 500 hand-made výrobcom zadarmo vytvoriť si vlastné internetové obchody. Navyše získajú návštevnosť všetkých ostatných predajcov. Niekto na SAShE príde hľadať náušnice a zapáči sa mu tričko iného predajcu.
Odišli ste zo svojho predchádzajúceho zamestnania. Znamená to, že vás portál uživí?
SAShE je zdravo komerčný projekt, za to sa nehanbíme. Ale stále je malý. Provízie od predajcov nám vyprodukujú akurát toľko, aby sme mohli zaplatiť účtovníčku, nejakú reklamu, facebookovú kampaň a základné veci súvisiace s prevádzkou portálu. Určite to nie je dosť na to, aby som dokázala zaplatiť 10-členný tím, ktorý by mi pomáhal napríklad teraz pri organizovaní Art Picnicu (bude sa konať od 25. do 27. mája v Bratislave, pozn. red). Má to svoje výhody aj nevýhody. Výhoda je, že som si mohla konečne dovoliť odísť z práce. Dlho to tak nebolo. Prvý rok som robila SAShE v plnej prevádzke popri normálnom zamestnaní v Slovenskej televízii. Pol roka som sa rozhodovala, či odísť, no v októbri som sa nakoniec odhodlala. Na môj plat SAShE zarobí, dokonca sme schopní na polovičný úväzok zamestnať ďalšieho človeka, no nedá sa povedať, že by sme ryžovali.
Časť zisku investujete späť do projektu?
S Jurajom sme si interne schválili, že by sme chceli dostať SAShE do širšieho povedomia žien a urobiť kampaň. Sme antielitárski, a to aj v rámci komunity. Mňa osobne trápi predstava, že nie všetky ženy na Slovensku vedia o takomto projekte. Pretože každá, o ktorej viem, že SAShE pozná, tak jej zlepšil život. A nemusí tam ani predávať. Chceli by sme dostať SAShE na úroveň, kde je fler.cz v Česku. Preto chceme spraviť kampaň a prizvali sme si na pomoc ľudí, ktorí sú nám sympatickí a ktorým sme sympatickí my. Oslovili sme Evu Pribylincovú, ktorá je podľa nás „správňáčka“ a Kristínu Farkašovú, ktorá u nás aj predáva. Kampaň budeme samozrejme regulovať podľa peňazí.
Robíte aktivity aj mimo internetu?
Komunita sa chce stretávať aj naživo, porozprávať sa, vymieňať si skúsenosti z tvorby, zo života. Zároveň tvorba chce byť videná. Lebo keď sme už vymenovali všetky pozitíva, tak najväčšie mínus SAShE je, že predávané veci sa nedajú ohmatať. Pritom až naživo sa dá vidieť, aké sú pekné, farebné a prepracované. Živé akcie sú potrebné, aby sa komunita stretávala a aby sa spojenie udržovalo. Aj keď pre nás to nie je až také výhodné, pretože na predajných burzách, ako sú napríklad Urban Markety, neberieme províziu. Pre nás je to aktivita, ktorá nás uplacíruje na plagátoch. Ale robíme to, lebo si neviem predstaviť, že by sme sa občas nestretli. Nedávno sme spustili aj tvorivé kurzy, ktoré som vždy túžila mať pri SAShE.
- viac článkov z rubriky Kreatívne
Kurzy robíte tiež vo vlastnej réžii?
Dlho som si na to nevedela nájsť čas, pretože s portálom bolo strašne veľa roboty. Asi by ani nikdy neboli vznikli, ale zhodou okolností ma asi pred pol rokom oslovilo päť báb z webu, že by mali chuť robiť kurzy. Techniky, ktoré predajcovia používajú pri výrobe vecičiek automaticky lákajú, aby sa človek pýtal, ako to funguje. Veľa ľudí by si techniky rado vyskúšalo. Tak som im navrhla, aby to neriešili samostatne, ale pod záštitou SAShE. Ony si to zorganizovali, my sme ich podporili a tak vznikla PoTvoRa – Poďme tvoriť radosť. Je to miesto, kde sa dá veľmi príjemne stráviť čas a vyvetrať hlava. Ja tam chodím, keď mi je ťažko.
Kde sa stretávate?
Prenajali sme si asi najmenší byt v širšom centre Bratislavy. Zvažovali sme, že si vezmeme do prenájmu nejaký presklený priestor v centre a umiestnime tam aj obchod. Ale ani za svet by nám to nevyšlo. Zase sme tam, kde sme boli. Nikto by nám nepodal pomocnú ruku. Napriek tomu, že sme už veľký projekt a že sa začalo hovoriť o kreatívnom biznise, tak sme zašití na Ferienčíkovej v jednoizbovom byte a riešime to takto. Nemám zatiaľ „gule“ priviazať sa k nejakému obrovskému priestoru v centre a platiť šialené nájomné. Možno časom a možno to ani vôbec nezrealizujeme.
Saša Šmidáková vystúpi na podujatí TEDxBratislava, ktoré sa bude konať 21. mája v bratislavskom divadle Heineken Tower Stage.
Foto - Archív S. Šmidákovej, SAShE.sk
