Mária Rišková: Hovoriť o národnom dizajne je namieste

Po prvé otázka, prečo je pri téme dizajnu stále do veľkej miery konfrontovaný so stoličkami, svietidlami či úžitkovým sklom. A to v 21. storočí, ktoré prináša nielen nové technológie a špecifické ľudské potreby, ale aj angažovanejšie nastavenie dizajnu, ktorý si trúfa riešiť vážne civilizačné výzvy.

Druhý postreh návštevníka môže byť, že veľká časť prezentovaných prác pochádza od dizajnérov či výrobcov, ktorí nepôsobia na Slovensku. Otázka teda je, na čo vlastne odkazuje prívlastok „národná“ v názve dizajnérskej ceny.

Keďže tieto veci napadli aj nám, opýtali sme sa na ne riaditeľky Slovenského centra dizajnu Márie Riškovej.

Na výstave NCD 2017. Zdroj: Adam Šakový

Viac než polovica laureátov tohtoročnej Národnej ceny za dizajn pôsobí v zahraničí. Rovnako tak obaja slovenskí členovia poroty. Dizajnom sa dnes živia „nomádi“ – ľudia, ktorí sa vyskytujú tam, kde sa môžu realizovať. Navyše, produktový dizajn je často kolektívna práca a tímy sú medzinárodné. Aký zmysel má hovoriť o „národnom“ dizajne?

Túto otázku riešim aj ja a diskutujem o nej s kolegami. Dostávame k nej podnety aj z odbornej verejnosti. V súvislosti s názvom Národná cena za dizajn nám jedna skupina ľudí hovorí, že ide o výbornú značku, a druhí zase, že hovoriť o národnej cene v čase globalizácie nie je na mieste.

Na začiatku, čiže v roku 1993, sa táto súťaž volala Dobrý dizajn. Neskôr sa názov zmenil na Národnú cenu za dizajn, čo súviselo jednak s tým, že ju vyhlasujeme spolu s Ministerstvom kultúry, a tiež s tým, že po rozdelení Česko-slovenska bolo treba zdôrazniť, že ide o cenu za slovenský dizajn.

Čiže za tým bola snaha odlíšiť sa.

Áno. Prednedávnom sme s kolegami založili múzeum dizajnu a tiež sme riešili jeho názov. Rozhodli sme sa, že ho nazveme Slovenské múzeum dizajnu a že slovenskosť zdôrazníme.

Ide totiž o niečo, s čím sme denne konfrontovaní. V 90. rokoch tu bola potreba zadefinovať sa a aj dnes si potrebujeme dodávať pocit sebavedomia na tomto našom malom území.

V múzeu píšeme dejiny dizajnu, ktorý sa tvoril a tvorí na území Slovenska, alebo ho robia ľudia, ktorí odtiaľto pochádzajú. Je to úplne namieste, pretože vo výskume dejín dizajnu existuje delenie na národné školy. Poznáme fínsky dizajn, Česi hovoria o českom dizajne a tak ďalej. Prečo by sme teda my nemali používať označenie slovenský dizajn?

Profesionálny dizajn na NCD 2017. Zdroj: Adam Šakový

Pri múzeu hovoríme o historických predmetoch, ktoré vznikali v čase, keď bola miera globalizácie zásadne nižšia. Existovali tu fabriky, ktoré produkty vyrábali, a dizajnérske know how bolo lokalizované tu. Dnes je situácia iná.

Neplatí to úplne. Už v 20. storočí dizajn prekračoval hranice viac, než si uvedomujeme. Už len keď sa pozrieme na spoluprácu v rámci východného bloku, tému kopírovania vzorov alebo úžasné medzivojnové obdobie, tam všade sú paralely s dneškom. Už vtedy globalizácia fungovala, zďaleka sa to netýka len posledných desaťročí.

Zoberme si dizajnéra Igora Didova, ktorý na Slovensku vytvoril mnoho priemyselných vzorov. Pritom pôvodom nebol Slovák, predkov mal z Ukrajiny a z Česka. Čiže už jeden z „našich“ najvýznamnejších priemyselných dizajnérov 20. storočia sa nedá jasne národnostne zaradiť. Ja to preto neoddeľujem, ide o plynulú evolúciu, pričom digitálna doba globalizáciu len zrýchlila. Dizajn bol však vždy taký.

Mária Rišková na výstave finalistov NCD 2017. Zdroj: Milan David

Jakub Pollág, jeden z tohtoročných víťazov, má úspešné štúdio v Česku. V českých médiách sa nespomína, že je Slovák, ale že je dizajnér pôsobiaci v Česku. Čo je dôležitejšie – národná príslušnosť, alebo to, že človek prácou ovplyvňuje prostredie, kde pôsobí?

Isteže je dôležitejšie, ak sa niečo tvorí tu. A ak je to v spolupráci dizajnéra a výrobcu. Čiže sa nájde firma, ktorá je manažérsky výkonná, schopná preraziť a zároveň sa nájde dizajnér, ktorý pre ňu vytvorí dobrý produkt.

Pre mňa je však dôležitý aj pôvod, pretože s tým súvisí formovanie človeka. Dizajnéri, ktorí získali národnú cenu a pôsobia v zahraničí, odtiaľto neodišli ako trojroční. Väčšinou tu chodili do školy a začali tu profesionálnu kariéru.

Platí to napríklad pre celý automobilový dizajn, v ktorom sme jednoznačne silní. Katedra transport dizajnu na VŠVU pracuje systematicky od 90. rokov, formuje mladých dizajnérov a oni sa teraz k tomu hlásia. Preto je podľa mňa správne vyťahovať týchto ľudí z medzinárodného kontextu.

Hovorme teda o domácich firmách s lokálnym prístupom, ale ukážme aj ľudí, ktorí z tohto prostredia vzišli. Nie pôvod, ale prostredie je dôležité. Je to miesto, kde sa dizajnéri pripravovali na to, aby sa zapojili do medzinárodného kontextu.

Študentský dizajn na NCD 2017. Zdroj: Adam Šakový

Keď hovoríme, že existujú „národné“ dizajny ako fínsky alebo český, tak to súvisí jednak s tým, že ich tvoria ľudia, ktorí v daných krajinách žijú. Ale tiež s tým, že si pod tým dokážeme niečo prestaviť. Napríklad škandinávsky dizajn je väčšinou z prírodných materiálov, je striedmy a s dotiahnutým detailom. Čo by mal byť slovenský dizajn?

Nie je to len otázka tvaru, ale politická vec. Nestalo sa náhodou, že sa začalo hovoriť o