Mesto zrušilo pozíciu umeleckého riaditeľa v rámci nástupníckeho manažmentu EHMK, čo možno čítať ako zabrzdenie pôvodných ambícií vytvoriť v zrekonštruovaných budovách kultúrne inštitúcie, ktoré by mohli do mesta lákať ľudí aj z vonku.
Michal Hladký Zdroj: pg
Zviditeľnenie na mape Európy však nie je jediný možný znak progresu. Zdatné mestá v doterajšej histórii EHMK si zároveň vytvorili nástroje na budovanie lokálnej kultúry zdola. Mimo svetiel reflektorov sa čosi také deje aj v Košiciach. Už počas príprav a priebehu projektu EHMK vznikli zárodky mestskej agentúry, ktorá sa dnes profiluje pod názvom Creative Industry Košice.
Pre domácich tvorcov a ľudí z kreatívnych odvetví ponúka vzdelávací servis, kontakt so zahraničím i možnosti uplatnenia. O tom, ako sa to darí a čo ostalo z pôvodných vízií, hovorí riaditeľ agentúry Michal Hladký, ktorý bol už pri zrode myšlienky EHMK v Košiciach.
Ako dnes spätne hodnotíte účasť Košíc v projekte EHMK?
Jednoznačne pozitívne. Dnes si už ani neviem predstaviť, že by to Košice neurobili. Za najdôležitejšie považujem, že išlo o nápad zdola a že sa ho podarilo zrealizovať. Veľkým prínosom je, že miestna kultúrna obec sa výrazne posunula. A to zrýchleným procesom. To, čo by inak trvalo pätnásť rokov, sa udialo za päť. Tvorcovia a organizácie z kultúrnej scény dnes majú medzinárodné siete vzťahov a spoluprác, ktoré na začiatku projektu neexistovali a je otázka, či by ich vôbec bez neho dokázali vybudovať.
Street Art Communication by mohla byť magnetom mesta. Zdroj: Palko Matia
Pôvodný projekt bol nabitý víziami o prerode industriálneho mesta prostredníctvom kultúry. Je evidentné, že sa to podarilo zrealizovať len čiastočne.
Z dnešného pohľadu projekt ambíciami predbehol realitu. Síce sme zachytili európsky diskurz o kreatívnom priemysle, prechode k postindustriálnej spoločnosti či konverznej architektúre, no v dobe formulovania projektu – čiže v rokoch 2006 až 2008 – na to mesto nebolo pripravené. Teóriu sme zvládli, ale realita rýchlo ukázala, že projekt sa musí realizovať s konkrétnymi ľuďmi a istými zdrojmi. V obdivoch prípadoch sa ukázali limity. Museli sme teda prebrodiť cestu k dnešku, kedy už máme existujúcu infraštruktúru. Sme asi v polovici alebo trištvrtine trasy, kam si projekt pôvodne rozvrhol ciele. Dostaneme sa tam, ale nebude to celé trvať dva či päť rokov, ako sa predpokladalo, ale možno desať.
Budovanie infraštruktúry bol od začiatku silný motív projektu. Do akej miery sa však myslelo na to, kto ju bude riadiť a ako sa celý projekt manažérsky zvládne?
Otázka je, či na Slovensku vôbec existujú ľudia, ktorí by projekt takéhoto formátu ideálne zvládli. A ak áno, či by ich vtedy bolo možné všetkých stiahnuť do Košíc. Ak by sme chceli nakúpiť odborníkov zo zahraničia, zrejme by zase hrozili nezhody či nedorozumenia s domácim prostredím. Neostávalo teda nič iné, len projekt personálne budovať z kapacít, ktoré prostredie ponúklo. Ľudia robili to, čo im umožňovali ich horizonty. Bolo to učenie za chodu.
Programy agentúry Creative Industry sa dejú aj vo vynovenom Kulturparku. Zdroj: pg
V zahraničí je bežné, že výsledkom roku kultúry sú aj vybudované inštitúcie, ktoré významom presahujú hranice daného mesta. Nedávnym zrušením pozície umeleckého riaditeľa sa Košice akoby definitívne vzdali takejto ambície. Z namená to, že Košice na to nemajú potenciál?
Vybudovanie takejto inštitúcie naďalej ostáva našim cieľom. Máme tu síce zástupcov vysokej kultúry ako Štátnu filharmóniu, Štátne divadlo či Východoslovenskú galériu, ale naozaj tu chýba niečo nové, nezávislé, atraktívne pre ľudí z vonku, čo by hralo minimálne európsku prvú ligu. Mohla by to byť vzdelávacia inštitúcia, rozvojový inštitút alebo hudobný klub. Košice na to iste majú. Takáto emblémová, úprimne budovaná organizácia by však mala vznikať skôr zdola. Mesto by malo pochopiť jej význam a tlačiť ju nahor. Platí to napríklad o združení Street Art Communication, ktoré by vo forme open air galérie mohlo priniesť nielen európsky, ale aj svetový charakter.
Silným motívom projektu EHMK bol rozvoj kreatívneho priemyslu v meste. Ako dnes hodnotíte pôvodný zápal pre tento sektor?
To, čo sa píše v knihách o kreatívnom priemysle, platí predovšetkým pre anglosaský priestor. Nedá sa to jednoducho skopírovať a preniesť do 250-tisícového mesta v päťmiliónovej postsocialistickej krajine. Otázka je, či tu pre kreatívny priemysel máme kritickú masu, či tu existuje systém podpory a dostatočne veľký trh. Rýchlo zistíme, že v náznakoch tu všetko máme, ale je to fragilné a malé. Kreatívny priemysel ako samostatný sektor preto nebude v našich podmienkach fungovať tak, ako sme si predstavovali. To ale neznižuje jeho dôležitosť. Keď ostatné etablované priemyselné sektory pochopia význam pridanej hodnoty kreativity vo svojej práci, tak sa otvorí priestor pre uplatnenie ľudí v kreatívnych odvetviach. Diskusia o tom, že je ťažké budovať kreatívny priemysel ako samostatný sektor, prebieha aj na európskej úrovni. Preto sú dnes v móde pojmy ako spill-over, čiže efekt kreatívneho sektora na iný segment, alebo cross-overs a cross-fertilisation, čiže medzisektorové spolupráce. Práve tam zohráva úlohu pridaná hodnota, ktorú tvoria ľudia pracujúci so symbolmi a ideami.
Košická Kunsthalle mala pôvodne ambíciu stať sa inštitúciou. Zdroj: pg
V Anglicku, ktoré koncepčne rieši kreatívny sektor, sa postupovalo tak, že sa najprv v niekoľkých vlnách mapovalo toto prostredie, aby sa spoznali jeho vlastnosti. Do akej miery ste vy na začiatku poznali potenciál Košíc v tomto smere?
Pred vznikom prihlášky Košíc o EHMK bol vypracovaný kultúrny profil mesta. Tieto údaje sa skombinovali s možnosťami urbanistickej situácie Košíc a zapojená bola aj skupina ľudí z nezávislej kultúry. Nastavenie bolo také, že sa nebude nič nové stavať, len obnovovať. Otázka je, či sa všetko musí zmeniť na kultúru. Čo sa týka Anglicka, je tu zásadný kultúrny rozdiel. Majú za sebou veľa rokov rozvoja a hlavne ide o „evidence based society“. Čokoľvek idú robiť, potrebujú na to najprv dôkaz. Na Slovensku, kde vládne dedičstvo socialistického plánovania, sa postupuje zhora. Neviem si predstaviť, že by sa pri plánovaní čohokoľvek prišlo za zodpovednou osobou s tým, že predtým než sa do toho pustíme, urobíme prieskum za pol milióna eur. Zhmotneným veciam rozumieme, ale to, že do výskumu treba investovať peniaze, aby vec bola skutočne dobrá, tak tam spoločensky ešte asi nie sme.
Ako dnes vyzerá nástupnícky manažment projektu EHMK a aká je vaša pozícia v rámci neho?
Do konca roku 2013 existovala nezisková organizácia Košice 2013, ktorá spolu s mestom zastrešovala aktivity EHMK. Podľa legislatívy operačného programu však neziskovka bola vnímaná ako tretia strana, ktorá nemôže prevádzkovať infraštruktúru vybudovanú mestom. Preto mesto zriadilo dcérsku príspevkovú organizáciu K13, do ktorej prešla väčšina ľudí. Zabezpečujú správu budov, techniku, program a finančné riadenie v Kulturparku, Kunsthalle, amfiteátri či v SPOTs. V pôvodnej neziskovke ostali ľudia, zameraní na agendu kreatívneho priemyslu – čiže jeho podporu, vzdelávanie, medzinárodnú spoluprácu a strategické plánovanie. Fungujeme stále ako Košice 2013 a pracovne sme Rozvojová agentúra v oblasti kultúry a kreatívneho priemyslu, smerom navonok však postupne chceme začať komunikovať ako Creative Industry Košice. Sme naďalej nezisková organizácia. Polovicu rozpočtu máme z mesta a polovicu z prostriedkov, ktoré získame sami.
Komunitné centrá SPOTs manažuje mestská organizácia K13. Zdroj: pg
Mestské agentúry pre kreatívny priemysel sú v zahraničí bežné, u nás to je ojedinelý jav. Ako došlo k tomu, že sa takáto jednotka pri delení aparátu EHMK udržala?
Usúdilo sa, že by bola veľká škoda, keby sa stratil ten roky budovaný kapitál – čiže projektová história, nadobudnuté skúsenosti a know how a tiež sieť medzinárodných, národných a lokálnych vzťahov. Okrem toho existujú ďalšie vízie do budúcnosti, ktoré chceme realizovať a mesto ich berie za svoje.
Čo je agendou Creative Industry Košice?
Cieľ je vzdelávať, profesionalizovať a ponúkať možnosti medzinárodnej mobility pre organizácie alebo jednotlivcov v kultúre a kreatívnom priemysle. Creative Industry investuje do ľudí, lebo to je najdôležitejšie. Vychádzame pritom z poznania reálnych potrieb prostredia a jeho potenciálu. Podľa toho nastavujeme programy.
Na čo sú zamerané?
Prvý balík sú rezidenčné programy. Vychádzame pritom z toho, že v malom meste je komunita výrazne sebareferenčná. Všetci chodia na približne rovnaké školy a stretávajú sa na približne rovnakých podujatiach. Ide teda o uzavretú skupinu, ktorá má pár desiatok či stoviek ľudí. V rámci nej fungujú vzťahy a tam sa posudzuje kvalita. Našim cieľom je ľudí odtiaľ vytiahnuť a ukázať im, že podobní ľudia sú napríklad aj v Holandsku a robia veci inak. Chceme, aby tam išli, naučili sa niečo, vrátili sa späť, pokračovali na nadobudnutej úrovni a potiahli zvyšok prostredia so sebou.
Organizátori festivalu Mazal Tov sa zúčastnili programu Escalator. Zdroj: Slavo Stankovič
Ktoré konkrétne programy to sú?
Prvý je KAIR, čo je umelecký rezidenčný program Košice Artist in Residence. Umelci môžu prísť do Košíc a naopak naši môžu ísť do partnerských organizácií vo svete. Tento program funguje od roku 2011 a už sú to desiatky umelcov, ktorí takto išli pôsobiť do zahraničia. Druhý program sú kreatívne rezidencie, čo sú mesačné pobyty pre profesionálov v kreatívnom priemysle. Týka sa to dizajnérov, architektov, tvorcov módy či kóderov a tvorcov webov. Máme viacero partnerských miest. Bol to Rotterdam, teraz riešime Eindhoven a Amsterdam, stále funguje Bristol, Manchester, Bilbao, Tel Aviv, Graz, Dortmund a ďalšie. Väčšinou ide o coworkingové centrá, pričom každé z nich má iný profil a podľa toho sa vyberajú aj ľudia. Na takejto rezidencii už tiež boli desiatky ľudí. Do rezidenčného sortimentu ešte pribudne program Erasmus for Young Entrepreneurs. Mladí začínajúci podnikatelia dostanú možnosť ísť testovať svoj nápad do veľkej firmy v zahraničí. Nejde pritom o internship. Hosťujúca firma je buď prvý veľký zákazník daného človeka, alebo mu môže pomôcť dopracovať biznis plán.
Ako pomáhate kreatívcom doma?
Začali sme napríklad robiť program Arts-based rezidencií. Znamená to, že umelci idú na tri až šesť mesiacov pôsobiť do košických firiem. Tento koncept existuje v Európe na viacerých miestach a v každej krajine funguje trochu inak. Hlavným cieľom sú netechnologické inovácie vo firmách, prostredníctvom nezaťaženého pohľadu na vec. Procesne to funguje tak, že oslovujeme firmy, vysvetlíme im náš zámer a oni sa rozhodnú, či do toho idú. Ak áno, zistíme, v ktorej oblasti by si vedeli takéto uplatnenie predstaviť. Alebo v dialógu prídeme na to, čo by mohli potrebovať. Na základe toho urobíme výzvu, na ktorú sa môžu hlásiť ľudia z domácej scény. Potom prebiehajú individuálne interview, na základe ktorých si firma nakoniec vyberie. Vzniknutý vzťah nemá formu zákazky, ale ide o dvoj- či trojstrannú diskusiu a hľadanie riešenia.
Divadlo na Peróne skúša existenciu bez grantov. Zdroj: Divadlo na Peróne
Napríklad?
Spoločnosť T-Systems išla do programu s tým, že jej noví zamestnanci majú niekedy problém s procesným manuálom. V diskusii vyšlo najavo, že je to možno príliš náročný text. Uvažovalo sa, či by procesy bolo možné vizualizovať, alebo ich preložiť do „iného“ jazyka. Firma si vybrala Jakuba Pišeka, čo je umelec pracujúci s novými médiami, ktorý urobil dekonštrukciu daných textov a cez softvér ich skladal do nových súvislostí. Výsledkom bolo zistenie, že existujú hendikepy v internej komunikácii medzi ľuďmi v rámci departmentov, čo sa môže prejaviť na úrovni manažmentu alebo medziľudských vzťahov. Kým sa nenarušila bežná prevádzka vo firme intervenciou umelca, toto nebolo zrejmé.
Iný príklad?
Košické letisko chcelo riešiť dve veci. Buď komfort cestujúcich a vnútorné prostredie, alebo branding. Vybrali si autora a aktivistu Miša Hudáka. Poukázal na chýbajúce zásuvky v príletovej hale, zle zoskupené sedenie či nedostatočné občerstvenie. Sú to elementárne funkčné veci, ktoré na prvý pohľad nemajú nič spoločné s umením. Pokračovalo sa diskusiou o možnosti umiestniť v interiéri výňatky z knihy o Košiciach KSC Code, o vytvorení detského kútika či optimalizovaní vybavovania cestujúcich. Cieľom je vychytávanie procesných chýb, pomocou pohľadu nezainteresovaného pozorovateľa. A ľudia z letiska naozaj načúvajú. Zhodnotili, že by im trvalo veľmi dlho, kým by na niektoré veci prišli sami, alebo by na ne neprišli vôbec. A už sa niektoré nápady aj realizujú. Nakúpili sa veci pre detský kútik či pre nové sedenie.
Výstava Ové Pictures v galérii Pyecka. Zdroj: Pyecka
Ako je pri týchto programoch nastavený ekonomický vzťah?
Realizácia nápadov je v réžii firmy, my platíme človeka, ktorý riešenia dodáva. Minulý rok bol pre tento projekt pilotný. Potrebujeme najprv vybudovať isté povedomie v lokálnej firemnej sfére. Našim cieľom je, aby v tomto smere vznikol dopyt.
Najväčšia firma v meste je US Steel. Tam ste neklopali?
Z US Steel nás oslovili sami. Ich pôvodná predstava bola taká, že by chceli grafického dizajnéra, ktorý by pracoval s ich webovou stránkou. Teraz si zlaďujeme predstavy o tom, či by sa to dalo poňať aj inak a čo by bola vhodná téma. Danka Bodnárová zo združenia Východné pobrežie prišla s nápadom zaznamenávať pamäť fabriky. V dohľadnej dobe totiž nastane v železiarňach generačná zmena. Priemerný vek je dnes 44 rokov. Je veľa ľudí, ktorí vo fabrike pracujú od jej začiatkov a čoskoro začnú odchádzať do dôchodku. Preto vznikla myšlienka zaznamenať dejiny fabriky. A to cez príbehy ľudí a ich denné rutiny. Čiže napríklad, ako hrajú mariáš v električke po ceste do roboty alebo kam chodia fajčiť v rámci pauzy v areáli.
Mišo Hudák rieši, ako by košické letisko mohlo fungovať lepšie. Zdroj: Mišo Hudák
Ako vyzerá profesné vzdelávanie ľudí z kreatívnej sféry, ktoré ponúkate?
Tu je dôležitý program Escalator, ktorý existuje už jedenásť rokov v organizácii Cambridge Junction v Anglicku. Šéfoval mu Paul Bogen, ktorý s nami v roku 2012 spolupracoval na masterplane pre kreatívnu ekonomiku. Jeden z nápadov, ktorý dal na stôl, bol, aby sme takýto program urobili aj v Košiciach. Padlo to na úrodnú pôdu, pretože vzdelávacie programy sme síce robili už od roku 2011, ale chýbala im adresnosť. Boli to všeobecné semináre pre všeobecných ľudí. Vedeli sme však, že ak chceme scéne pomôcť, musíme viac cieliť. V roku 2013 sme prvý krát vybrali dvanásť subjektov, pre ktoré bol počas celého roku vytvorený vzdelávací program.
Ako to funguje?
Začína sa dvojdňovým auditom. Zisťuje sa, čomu sa daný jednotlivec či kultúrna organizácia venuje, čo chce dosiahnuť, ako to robí a akých má partnerov. Potom sa navrhne, čo by sa mal vo vzdelávacom cykle naučiť, aby sa na svojej ceste posunul. V prípade Košíc to znamenalo, že sa vždy začínalo od základu. Čiže zručnosťami, ako si spísať misiu a víziu, ako navrhnúť rozpočet, urobiť si plán, nájsť partnerov v zahraničí či ako urobiť marketingovú stratégiu. Každý subjekt vstupuje do programu s existujúcim projektom a to, čo sa v teórii učí, hneď aplikuje v praxi.
Danka Bodnárová z Východného pobrežia chce spracovať pamäť železiarní. Zdroj: Slavo Stankovič
Aké sú výsledky?
Dobrý príklad je festival židovskej kultúry Mazal Tov. Jeho organizátori jednak mali možnosť vycestovať a stretnúť ľudí, o ktorých môžu obohatiť svoj program. Okrem toho majú napísanú kompletnú stratégiu, hotový program na tento rok a skladajú ďalší. Mimo hudobného festivalu majú ambíciu vytvoriť aj istý typ múzea alebo pamäte židovskej kultúry v meste. No hlavne sa úplne sprofesionalizovali. Majú jasno v tom, čo a ako chcú robiť. Robia dotazníkový prieskum na každom podujatí a sledujú si návštevnosť. Od tohto roku sa podujatím chcú živiť, biznis model majú nastavený tak, že by to malo fungovať. Veľký posun zažila napríklad aj galéria Pyecka, čo bola partia sprejerov a dnes je to organizácia, ktorej šéf Viktor Feher komunikuje s útvarom hlavného architekta o farebnej koncepcii košických sídlisk. Okrem toho sa podieľajú na budovaní networku východoeurópskych muralistických organizácií. A začali plánovať na viac rokov dopredu.
Mnohé kultúrne subjekty fungujú na báze grantových schém. Je jedným z cieľov Escalatora, aby sa od tejto praxe odpútali?
Áno. Napríklad Divadlo na Peróne minulý rok vrátilo všetky granty, ktoré dostali. A kompletne si preskladali zloženie repertoáru. Či sa im úplne podarí oslobodiť od grantov, sa uvidí. Súvisí to aj s úspešnosťou nášho ďalšieho programu arts-based tréningov. Sú určené pre lokálne firmy a to pre oblasť leadershipu, komunikačných schopností či prezentačného a kreatívneho myslenia. Ľudia z divadla pochopili, že toto môže byť pre nich istý zdroj príjmov, ktorými by vedeli pokryť časť nákladov. S tým, že svoje profesionálne skúsenosti z divadla by venovali do tréningov pre firmy. Je to existujúci funkčný model vo svete.
Prečo sa s týmito programami nezačalo v rámci EHMK vo väčšej miere už oveľa skôr? Dnes mohla byť košická kultúrna scéna oveľa ďalej.
Súvisí to s programovým nastavením a s tou turbulentnou epizódou, kedy mesto vôbec nevedelo, či bude mať na EHMK peniaze. Takže sa riešila skôr tvorba programu. Najneskôr od roku 2011 už bežali aj vzdelávacie programy a rezidencie. Ale my sme sa tiež učili. Až postupne sme zisťovali, čo robíme zle alebo čo nerobíme vôbec. Ja osobne som tiež až postupne spoznal ľudí, ktorí ma inšpirovali k veciam, ktoré teraz robíme. Nemali sme vybudované medzinárodné kontakty na takej úrovni ako máme teraz. A nemali sme tiež ambíciu suplovať vysoké školy a školský systém. Až v priebehu času sme zistili, aké schopnosti v kreatívnom sektore chýbajú. Zistili sme tiež, že školy to nemajú vo svojich plánoch. Preto sme začali ponúkať vzdelávací program a čiastočne substituovať a dopĺňať niektoré časti vzdelania. Len tak je možné dostať sa ďalej. Je to celé learning by doing a inak sa to ani nedá vyriešiť.
