Keby sa knihy mladého vydavateľstva VALAL dostali do rúk jazykovej polícii, minimálnou reakciou by bolo zdvihnuté obočie. A potom otázka, prečo tieto publikácie nie sú zaradené do oddelenia s cudzojazyčnou literatúrou.
Je pravda, že knižky VALALU hovoria na čitateľa jazykom, ktorému rozumie skôr intuitívne. Navyše šanca, že dôjde k čítaniu s porozumením, sa znižuje v priamej úmere ku rastúcej vzialenosti čitateľa od košického Dómu smerom na západ.
Prvý dojem z čítania podsúva myšlienku, že máme do činenia s umelo vytvoreným mixom rôznych východoslovenských nárečí, ktorý má privodiť nekaždodenný literárny zážitok.
Maroš Volovár, vydavateľ a predseda Východoslovenského združenia VALAL, by sa voči tomuto názoru isto ostro ohradil. A kontroval by jazykovednou prednáškou o svojom pátraní po literatúre slovenských minorít na území dnešného Srbska a Chorvátska.
Je otázne, či potenciálneho čitateľa knižiek VALALU podnieti ku kúpe pocit príspevku ku zachovaniu slovenskej jazykovej špeciality. Motívom bude skôr nevídaná živočíšnosť exotickej „slovenčiny“, kombinovaná v prípade autora Ivana Medešiho s obsahovým intelektuálnym punkom.
Ako je z nasledujúceho rozhovoru s vydavateľom M. Volovárom jasné, podnikateľský plán tu stojí skôr na bibliofilnom nadšení a nie na vagónoch predaných kníh.
Čítam z Kvaśnej kňižky Ivana Meďešiho: „Takoj potim sme śe pozabivac nadumaľi. Mi, našo oznojeni čola, šejsc očka rozžilaveni i tri chribti ľipkaci, i na koncu ja.“ Čo to znamená po slovensky?
Dovoľte reagovať veršami klasika. „Nože, braca, jak śe śvedči, po slovenski zaśpivajme, macerinskej milej reči vdzečnosc a ucťivosc dajme... Slovenska mac nas rodzila, z jej perśoch mi sladosc saľi; co nam matka previňila, že mi jej reč zaňedbaľi?“ – Alexander Pavlovič, rok 1862. V škole nám takých nespomínali a tak akokoľvek nelogická formulácia vašej otázky je dnes viac než bežná. A poďme historicky ešte hlbšie: Predslov prvého slovenského vydania Dávidovych žalmov z roku 1752 hlási: „Chvaľme zato Boha svoho, že na koncu śveta toho i mi, Slovaci, śpivame, Boha v piśňoch vichvaľame...“
V akom jazyku je tento citát? Kto a kde ho používa?
Tento variant nášho národného jazyka používa tretina Slovákov v súkromnom styku a naša dnes zhruba 20-tisícová diaspora, usadená za Márie-Terézie na území dnešného Srbska a dnes i v Chorvátsku, ju užíva vo všetkých sférach kultúrneho a verejného života, v médiách, inštitúciách i pri vzdelávaní. V multikultúrnej autonómnej oblasti Vojvodina je jedným z piatich oficiálnych parlamentných jazykov.
Myslíte si, že bežný Slovák môže tomuto „jazyku“ rozumieť?
Nacionálnou jednotvárnosťou vychovaný „bežný Slovák“ zaiste nepotrebuje chápať jedinečnosť slovenského jazyka v jeho regionálnej rozmanitosti. Veríme však, že i sem raz dospeje pani Postmoderna a že nárečia, pestované tisícročiami našich predkov, dokážeme nielen pietne archivovať, ale i naplno zamestnať. Úradnou rečou písaná krásna literatúra autorov z východného Slovenska, lokálnymi slovkami len alibisticky sem-tam „okoreňujúca“ svoju identitu a odsúdená tak na večnú periférnosť, prezrádza našu uviaznutosť v osídlach normatívnej Moderny.
Ako ste sa k tomuto jazyku (nárečiu) dostali?
Vedno so spomenutou tretinou Slovákov sme ho zdedili po svojich rodičoch.
Prečo ste sa rozhodli publikovať knihy práve v tomto jazyku (nárečí)?
Publikovať výhradne v rodnej reči sa rozhodla naša zmienená diaspora v bývalej Juhoslávii. Činí tak už vyše storočia, zhodou okolností zhruba od doby, kedy u nás takáto produkcia utíchla. Či nie je pozoruhodné, že východoslovenská literatúra absolvovala svoju modernú fázu v balkánskom exile? Ich po istú mieru kreatívna nevedomosť, podmienená izolovanosťou, zvláštne národné obrodenie, ideologizované nie jazykovo ale nábožensky, iniciované totiž grécko-katolíckou cirkvou a preto orientované východoeurópsky, zapríčinili, že píšu azbukou. Nám neostalo, než zaujímavé texty dnes prepisovať do latinky a v prípade potreby destilovať od srbských i umelých ukrajinských prímesí.
Kto sú autori, ktorých diela ste zatiaľ vydali? Máte v „zálohe“ aj ďalších?
Autormi našej prvej publikácie „Trome braca – pripovedki z Vojvodini“ sú prostí sedliaci tamojších východoslovensky hovoriacich obcí, ktoré v roku 1897 navštívil a ich slovesnú kultúru pre nás zaznamenal ukrajinský etnograf Volodymir Hnaťuk. Jeho proukrajinská interpretácia vlastných záznamov, bezprostredne napadnutá slavistami celého sveta, v samotnej Vojvodine však podnes platiaca za dogmu, zapríčinila, že jazyk satirických textov súčasného mladého autora Ivana Meďešiho v Kvaśnej kňižke – našej druhej publikácii, bolo treba už prácne redigovať. Ivan Meďeši alias Dr. Šux je doma renomovaným „udergroundovým“ autorom, mládežnícky kultúrno-politický časopis MAK z Nového Sadu pravidelne publikuje jeho eseje, fejtóny i „poradne“ a vo svojich knižných prílohách „makoff“ ho vydáva v antológiách i samostatne. Je laureátom ceny Zlatého medveďa za mladú rusínsku (!) literatúru a jeho portrét zdobí i steny Múzea rusínskej kultúry v Prešove (!!!). Naši Rusíni mu, prirodzene, rozumejú, len ak ovládajú aj východoslovenské nárečie... Medzi Hnaťukovými materiálmi a Dr. Šuxom leží storočie bohatej literárnej produkcie všetkých žánrov, s plejádou autorov, spájajúcich svoj východoslovenský jazyk s ukrajinským národným povedomím, či novšie, no nemenej absurdne, s rusínskym. V duchu pravidla „klin klinom“ preto chystáme kritické vydanie prvého hýbateľa modernej východoslovenskej literatúry a zároveň jej ukrajinskej orientácie – Gábora Kosteľnika. Plánujeme tiež antológiu písomných artefaktov našej, v časoch nedávneho vojnového konfliktu tam vystúpiacej punkovej scény.
Akým spôsobom vznikli vaše doterajšie knihy a koľko ľudí sa zúčastnilo na ich príprave?
Knihy sa rodili v početných konzultáciách s rodákmi rôznych regiónov východného Slovenska i Vojvodiny. Niekto poradil, iný privolal starých rodičov, pomohol s ilustráciami, napomohol pracovnej pohode či len povzbudil...
Prečo ste sa rozhodli pre klasické médium knihy, hoci dnes sú aj oveľa lacnejšie možnosti publikovania na internete?
Sme materialisti a virtuálny text u nás nemá váhu. Bolia z neho oči a je závislý na zásuvke. Držať v ruke knihu je jedinečný zážitok, a kto dnes také nehľadá? Na stránke nášho združenia si zato môžete prečítať krátke profily autorov, ukážky z ich tvorby i rozličné eseje, budujúce našu ideológiu.
Ako dlho trvá celý proces vydania jednej publikácie – od získania rukopisu až po distribúciu výtlačkov do predajní?
Na 300-stranovej knihe ľudových poviedok, ako prvom našom vydavateľskom počine, sme pracovali zhruba 2 roky. S redakciou 120-stranovej Kvaśnej kňižky sme sa trápili len asi pol roka a pod psychickým nátlakom autora ju vydali predčasne, dnes poznáme spektrum východoslovenských nárečí podrobnejšie a redigovali by sme ju šetrnejšie.
Akým spôsobom financujete svoju vydavateľskú činnosť?
Oslovujeme potenciálnych sponzorov.
Skúste vyjadriť v percentách: Koľko svojho (voľného) času venujete tejto aktivite – t.j. vydávaniu kníh?
Zhruba 200%.
Koľko percent vášho osobného príjmu (resp. objemu peňazí, ktorými disponujete) pochádza z vydavateľskej činnosti?
Sme neziskové občianske združenie a práca na nami vytýčených cieľoch je dobrovoľná. Na vyriešenie osobného zisku nám v mozgovej kapacite už akosi neostalo miesta.
Foto – VALAL
