Keď dizajnéri kreslia štátny rozpočet

Kreatívne (logo rubriky)

Jedno percento. Približne taký podiel má kapitola ministerstva kultúry v rámci celkového štátneho rozpočtu. Tomuto nízkemu číslu zodpovedá aj intenzita verejného záujmu o dianie vo financovaní kultúry. A to napriek tomu, že pri projektoch ako Košice – Európske hlavné mesto kultúry ide o investície v miliónoch eur.

Slabý záujem verejnosti o rozdeľovanie štátnych peňazí súvisí aj s formou dostupnosti príslušných dát. Dnes už nie je ani tak problém si dáta zohnať, ale skôr sa v nich vyznať. Na občana čaká záplava tabuliek s množstvom položiek, v ktorých nie je jednoduché sa zorientovať a vyžaduje si to veľa času a úsilia. Nehovoriac o nemožnosti vytvoriť si celkový obraz či pochopiť rôzne kontexty a súvislosti rozdeľovania peňazí.

Práve na tento problém sa sústredila skupina slovenských dizajnérov v projekte Visible Data_financing culture. Ako už názov napovedá, išlo o to, urobiť čísla z prostredia štátneho financovania kultúry „viditeľné“ pre bežného občana. Na pochopenie suchých čísiel poslúžili nástroje grafického dizajnu. Grafy z dát tak nabrali formu farebných pohorí, čiarového kódu, tlkotu srdca či Babylonskej veže.

Projekt sa rozbehol v priebehu minulého roku, momentálne sa pracuje na jeho interaktívnej internetovej verzii a pripravuje sa nový workshop, výstava a rôzne akcie. O myšlienke projektu a o spoločenských efektoch grafického dizajnu v rozhovore rozpráva jeden z dizajnérov projektu Marcel Benčík.

Ako vznikol projekt Visible Data_financing culture?

Išlo o iniciatívu slovenského združenia Open Design Studio, za ktorým stoja dizajnéri Katarína Lukić Balážiková, Martin Mistrík a Branislav Matis a srbskej organizácie NAPON - Institute for Flexible Cultures and Technologies. Títo ľudia sa zaoberajú kontextom grafického dizajnu v rámci spoločnosti, verejnosti či politiky. Projekt Visible Data_financing culture sa zameriava na vizualizáciu dát v oblasti financovania kultúry na Slovensku a v Srbsku. Výsledkom projektu je grafické spracovanie dát zo slovenských a srbských štátnych rozpočtov a špeciálne ministerstva kultúry. Organizátori oslovili viacerých grafických dizajnérov, vrátane mňa, aby sme vypracovali návrhy vizualizácie existujúcich dát. Všetky dáta pripravil a poskytol Fedor Blaščák. Tento rok sa projekt rozširuje aj do ďalších krajín.

Čo bolo hlavným cieľom projektu?

Zúčastnení dizajnéri dostali balíky informácií a dát, ktoré bolo potrebné vizuálne zorganizovať. Čiže spracovať ich tak, aby boli pochopiteľné pre verejnosť. Dôležité bolo ukázať kontrasty, ktoré existovali medzi jednotlivými finančnými položkami. Išlo o rozdiely medzi ministerstvami v rámci celého štátneho rozpočtu, o rôzne spôsoby rozdeľovania peňazí, či jednoducho o to, kam tečie financií viac a kam menej. Cieľom bolo ukázať, či sa financie rozdeľujú efektívne a v akom vzájomnom pomere. Snažili sme sa o lepšie čitateľný produkt pre občana, ktorý má väčšinou do činenia len s hŕbou nič nehovoriacich čísel.

Zdroj: nota

Prečo sa projekt venuje práve dátam z oblasti financovania kultúry?

Výber súvisí s prácou samotných realizátorov, ktorí sú činní v kultúrnej sfére a preto sú do istej miery závislí od finančných zdrojov v tejto oblasti. Zaoberali sa matériou, ktorej rozumejú a ktorú dokážu najlepšie reflektovať. Podstatné však je, že zameraním na kultúru sa projekt nevyčerpáva. Systémy, ktoré sa v projekte načrtli, sme schopní aplikovať na dáta z akejkoľvek inej sféry verejného života.

Kultúra sa nachádza skôr na okraji spoločenského záujmu, čo vytvára podmienky na netransparentné zaobchádzanie s verejnými zdrojmi. Brali ste tento fakt do úvahy pri zameraní sa na kultúru?

Iste, aj takéto riziko pri spravovaní verejných financií sme v projekte zohľadnili. Je možné predpokladať, že menej sledované odvetvia môžu byť v tejto súvislosti zraniteľnejšie. Vizualizácia dát, teda ich efektívnejšie čítanie, má za úlohu ľahšiu verejnú kontrolu a možnosť flexibilnejšiej a aktuálnejšej reakcie.

Zrejme nie je náhoda, že projekt prebiehal paralelne v dvoch postsocialistických krajinách. Čiže v štátoch, ktoré stále ešte len pracujú na nástrojoch kontroly verejných zdrojov.

Áno. Sme v situácii, keď stále neexistuje prirodzený tok informácií, o ktorých by verejnosť mala mať prehľad. V projekte Visible Data išlo o pomoc občanovi, aby bol schopný dáta lepšie dekódovať, čítať a vedel si jednoduchšie a hlavne rýchlejšie vytvárať vlastné závery. Vizualizácia dát je práve o možnostiach, ako ekonomizovať dané množstvo informácií, ktoré človek musí absorbovať, spracovať a vytvoriť si k nim nejaké stanovisko.

Zdroj: grafy

Kedysi spočíval problém v tom, aby sa človek dostal k nejakým dátam. Dnes naopak bojujeme s totálnou záplavou dátami.

Deklarovaná povinnosť vlády, štátnych orgánov a inštitúcií zverejňovať informácie, je len jedna strana mince. Dôležité je, že nikde nie je definované, akým spôsobom majú byť tieto dáta dostupné. Stanovené je v akom rozsahu a kde sa dáta zverejnia, no väčšinou ide o spôsob spracovania, s ktorým sa občan bežne nestretáva. Ak sa chce dozvedieť niečo o financovaní kultúry, tak má k dispozícii príslušný web s množstvom pdf-súborov či excelovských tabuliek, ktoré obsahujú tisícky položiek. Tieto nie je možné v normálnom čase spracovať a vyhodnotiť. Preto sa momentálne nachádzame možno v ešte komplikovanejšej situácii, ako keď bolo nutné dáta prácne zháňať. Dnes ich máme k dispozícii, ale nemáme kapacity na ich spracovanie. Preto je potrebné hľadať efektívne spôsoby, ako informácie sprostredkovať. Vizualizácia dát je práve o prezentácii dát spôsobom, ktorý zaberie prijímateľovi len toľko času, koľko je nevyhnutné na pochopenie kontextu.

V čom sa odlišuje klasická tabuľka s číslami od dizajnérsky upraveného setu dát?

Vizuálne prijímanie informácií smeruje k tomu, že ľudia „čítajú“ viac obrazovo než textovo. Dnes je módne prekresľovať veci do symbolov a obrazov, pretože je to ľahšie čitateľné pre každého človeka. Reagovať na to musia aj grafickí dizajnéri. Okrem toho sú dnes informácie v mnohých prípadoch globalizované a ich prezentácia musí byť multikultúrna. Čiže naberá formu znakov, ktoré sa dajú prečítať kdekoľvek na svete.

Za každou vizualizáciou v projekte Visual Data je konkrétny nápad. O čom je váš model Babylonskej veže? (pozri vizualizáciu)

Vychádzal som z toho, že Babylonskú či akúkoľvek vežu – s výnimkou Slovenského rozhlasu - nie je možné postaviť naopak. Isté hmoty sú závislé od seba práve tým, že nie každá môže stáť na nejakej inej. To znamená, že sa začína od najväčších balíkov smerom k najmenším. Takto celá stavba drží pokope. Je prirodzené, že existuje istá proporcia medzi rozpočtami jednotlivých rezortov. Otázka ale je, či je stavba postavená správne, či by nemalo dochádzať k istým zmenám, alebo či by poradie položiek nemalo byť iné. Okrem toho som pracoval s tým, že aj keď sa finančná „veža“ postupne zužuje, vieme na každej úrovni vytvárať ďalšie podveže. Čiže vieme detailnejšie rozdrobovať informácie, ktoré sú k dispozícií. Takto sa dá sústrediť na konkrétnu položku a jednoduchšie vyťahovať na svetlo ďalšie veci.

Zdroj: babel

Existuje spoločenský dopyt po takejto forme prezentácie dát?

Vizualizácia dát je momentálne globálnym trendom v rámci grafického dizajnu, no dopyt u nás je slabý. Ťažko môžeme očakávať spoločenskú objednávku na tento typ služieb, ak verejnosť ani nevie, že niečo také existuje. Náš projekt chce preto iniciovať diskusiu o alternatívnych spôsoboch občianskej informovanosti. Ľudia zainteresovaní do tohto projektu fungujú ako aktivisti, ktorí ponúkajú novú možnosť, na základe ktorej by mohla vzniknúť spoločenská objednávka.

Vy ste už na podobnom zadaní pre štátnu správu participovali. Ako to dopadlo?

Pre istú štátnu inštitúciu som pripravoval materiály, pri ktorých sa pracovalo s dátami, riešili sa grafy, tabuľky a mapy. O realizácii projektu rozhodoval viacúrovňový aparát. Raz sa to zabrzdilo na prvom, inokedy na treťom stupni. Snaha o inovatívne riešenie, ktoré by možno zo začiatku bolo rozpačitejšie prijaté, no určite efektívnejšie, stroskotala na argumentoch, že je potrebné robiť veci konvenčne. Bolo smutné pozorovať, že je k dispozícii adekvátny rozpočet a zaujímavo formulovaná objednávka, no klient nie je schopný využiť potenciál, ktorý mu ako dizajnér ponúkam.

Ako teda dosiahnuť aby pri podobných projektoch nešlo len o súkromnú aktivitu dizajnérov a vznikla spolupráca s inštitúciami?

Nikdy by to nemalo byť tak, že projekt ostane iba vo svojej iniciačnej uzavretej forme. Preto je dôležité, aby sa takáto vec dostala do médií a ľudia sa o tom dozvedeli. Okrem toho by médiá mohli navrhnuté vizualizačné metódy aplikovať aj v rámci svojho vlastného obsahu. A mal by tiež existovať individuálny lobing zo strany ľudí, ktorí zodpovedajú za spracovanie dát a ich sprístupňovanie verejnosti. To by mohlo fungovať len za predpokladu, že by išlo o prezieravých ľudí, ktorí sú ochotní ísť do istého rizika a zabezpečiť, aby sa takéto projekty vôbec mohli realizovať.

Bežná predstava o práci dizajnéra je o vytváraní pekných vecí. Pri projekte vizualizácie dát z oblasti verejných peňazí sa význam dizajnu zjavne posúva.

Nie nevyhnutne. Estetická rovina dizajnu je z môjho pohľadu vždy sekundárna. Je síce dôležitá a dokonca rozhodujúca, napríklad v prípade, keď si niekto kupuje časopis alebo obrázkovú knihu. Estetická rovina všeobecne funguje ako páka na to, aby sa nejaká myšlienka, postup či metodika dala „predať“. Vizualizácia dát je dobrý príklad na to, že sa pracuje s istým obsahom, ktorý je potrebné odkomunikovať. Čiže je nutné nájsť spôsob a metodiku a tú podať v takej podobe, ktorá je atraktívna. Aby človek mal chuť si ju pozrieť. No ak sa vizualizácia dát sústredí len na estetickú rovinu, tak výsledkom možno budú pekné obrázky, ich čitateľnosť a komplexnosť však zostáva na nízkej úrovni. Dizajnér má mať schopnosť určovať hierarchiu častí istého celku a pomáhať recipientovi v orientácii.

Kto je teda dizajnér?

To je otázka. Je dizajnér výtvarník? Alebo amatérsky sociológ? Psychológ či ekonóm? Myslím, že úlohu zohrávajú všetky tieto roviny, hoci nie je úplne zrejmé, ktorý diel má akú proporciu. Práca dizajnéra je o tom, že sleduje všetky oblasti života. To je dané už tým, že dostáva zákazky, ktoré môžu byť veľmi rôznorodé. Dizajnér musí pochopiť svojho zadávateľa, nastaviť sa na jeho myslenie a dať vhodnú formu tomu, čo je potrebné odkomunikovať. Myslím si, že máme aj spoločenskú zodpovednosť za to, čo robíme. A je jedno či ide o prácu pre bulvárny časopis alebo vedeckú literatúru. Keď dizajnéri pracovali pre establišment nacistického Nemecka, tak ich produkty po formálnej rovine možno boli v poriadku. Druhá vec je, či sa stotožňovali s obsahom, ktorý komunikovali a to už tým, že to robili. Tu už prichádza do hry morálny aspekt.