Ľudia ju poznajú skôr ako speváčku kapely Noisecut, ona sama sa považuje viac za výtvarníčku a šperkárku. Bety K. Majerníková sa venuje umeleckému šperku.
V zatiaľ poslednej kolekcii nazvanej WRAF kritizovala zápas súčasnej ženy s jej okolím. Neustály boj proti vráskam, celulitíde či starnutiu pokožky pretavila do šperkov v podobe zbraní.
Svoju tvorbu predstaví v sobotu na benefičnom podujatí PechaKucha Inspire Japan venovanému na pomoc zemetrasením a cunami postihnutej krajine, ktorá inšpirovala mnohé generácie dizajnérov a kde tento formát vznikol.
O tom, čo je ešte šperk, či sa dá umeleckou tvorbou na Slovensku uživiť a aká je podpora zo strany firiem a štátu, porozprávala v rozhovore pre eTREND.
Dá sa tvorbou umeleckých šperkov uživiť?
Je to na rozhodnutí konkrétneho šperkára, či začne vytvárať pekné, overené, nositeľné veci z drahých materiálov, alebo sa bude riadiť fantáziou a intuíciou. Keby mi išlo výhradne o zisk, vedela by som si nastaviť tvorbu tak, že by sa tým dalo uživiť výborne. Ja sa však venujem výtvarnému šperku, ktorý by som kľudne prirovnala k tvorbe maliara alebo sochára. Len používam inú mierku a techniky. Robím väčšie veci, objekty, skúmam materiály, techniky a technológie. Čo ešte znesú. Je to pre mňa väčšia výzva. Ani na mólach v Paríži sa nepredvádzajú bežne nositeľné veci, ale skôr vízie a fantázie. Inšpirujú, ukazujú cestu, zachytávajú nálady v spoločnosti, niekedy aj komentujú dianie v spoločnosti, udalosti v politike a podobne. Presne toto baví aj mňa. Ale musela som sa k tomu dopracovať, aby som mohla takto slobodne tvoriť.
A uživíte sa teda?
Samozrejme, musím popritom robiť aj iné veci. Napríklad učím na VŠVU, robím workshopy, prednášam doma aj v zahraničí. Väčšie výtvarné šperky sa nepredávajú tak často ako bežná produkcia, ale občas sa niečo podarí predať do galérii alebo súkromných zbierok za ceny porovnateľné s iným druhom výtvarných diel. Je to celý komplex vecí, ktorým sa venujem okolo šperku – výroba, učenie, prednášky, a s tým sa už uživím v pohode.
Pod šperkom si človek predstaví vec, ktorú si môže zavesiť alebo pripnúť na seba. Aké veľké sú objekty, ktoré robíte do galérii a na výstavy?
Robila som napríklad objekt inšpirovaný samopalom AK47 (Kalašnikov, pozn. red.) v reálnej mierke. Aj zbraň, keď si ju človek na seba zavesí, je v podstate náhrdelník. V rámci môjho výskumu riešim aj otázku, čo je vlastne ešte šperk. Niekto sa drží striktne toho, že šperk je vec, ktorá sa dá nosiť na tele. Sú však aj výtvarníci, ktorí tvrdia, že keď človek pláva v jazere a má okolo krku hladinu, tak sa celé jazero stáva náhrdelníkom. Výtvarníci by mali uvažovať inak. Ich práce a úvahy by mali inšpirovať bežných ľudí, ale aj dizajn či priemysel.
Za každou vašou kolekciou sa skrýva myšlienka alebo až filozofický koncept. Ako vzniká taká ucelená kolekcia?
Zaoberám sa vecami, ktoré sa dejú okolo mňa a ktoré zanechajú určitú stopu v podobe inšpirácie. Tieto veci sa snažím reflektovať vo svojej tvorbe – rovnako ako maliar alebo básnik. Pomocou šperkárskych techník materializujem svoje myšlienky a niekedy mi z toho vyjdú menšie nositeľné šperky, ktoré sa dobre predávajú, inokedy sú to väčšie objekty, ktoré sa dobre vystavujú.
Čo vás najviac inšpiruje?
Veci ktoré vidím a ktoré prežívam. Najčastejšie sú to témy osobné verzus verejné, lokálne verzus globálne. Začnem riešiť niečo z môjho súkromného života, nejaký impulz, smutný či veselý prežitok a potom sa mi to nejako prepojí často až s globálnou témou. Akoby môj malý svet odzrkadľoval súčasnosť celej komunity.
Viac z vašich šperkov je inšpirovaných technológiami. Fascinujú vás mobily, MP3 prehrávače, televízory?
Áno, fascinácia je to správne slovo. Televízor napríklad vnímam ako novodobý oltárik. Aranžujeme si ho ako ústredný prvok v obývačke. Pozeráme sa naň a on k nám vysiela veci, ktoré nás formujú. Hovorím to trochu ironicky, ale v princípe to sedí. Inšpirovali ma aj mobilné telefóny a digitálne fotoaparáty. Sú to novodobé schránky, do ktorých si ukladáme súkromné prežitky, intímne informácie, spomienky a iné dáta. Tieto výsostné veci si ukladáme do objektov ktoré sa vyrábajú na páse bez emócii, sú ich milióny a sú rovnaké. Niekedy sa túžby a myšlienky ukladali napríklad do amuletov, ktoré boli originálmi. Vyrobené konkrétnym zlatníkom pre konkrétneho človeka. Bolo to úplne naopak.
Chcete šperkami vyjadriť aj nesúhlas s dobou alebo nejakú negatívnu emóciu?
Nie som kritik doby, tie veci ma zaujali a mala som potrebu na ne poukázať. Pri kolekcii WRAF je to trochu viac o kritike. Impulz vyšiel z toho, že moja kamarátka má anorexiu. Rozmýšľala som veľa o tom, ako je v súčasnosti fyzická krása úzko spojená so stresom a utrpením. Armády žien sú denne vyzývané k tomu, aby bojovali proti vráskam, celulitíde, starnutiu pokožky a podobne. Šperk v podobe zbrane je v tomto prípade symbolom toho, ako nás tlak spoločnosti a túžba po dokonalosti ohrozujú.
Sériu šperkov-zbraní pod názvom WRAF ste robili už pre dvomi rokmi. Pracujete na niečom novom?
Pomaly sa to vyvíja. Kolekcia WRAF bola celkom úspešná, tak som vyrábala aj nové kusy na zákazku. Žiaľ, boli žiadané ani nie tak kvôli konceptu, ale pre vizuál. Je to úsmevné, ale tie objekty si kupovali hlavne muži. Napríklad ako objekt do kancelárie, alebo objekt ku zbierke naozajstných zbraní. Teraz postupne prechádzam k novej téme. Má pracovný názov – pozemské záhrady. Tuším sa znova dostávam k rozkolu: pozemské verzus nebeské. Riešim veci, ktoré sa dejú na zemi, napríklad konflikty, dianie okolo ropy a rôznorodé ekologické problémy dávam do súvisu s osobnými či duchovnými záležitosťami. Ale zatiaľ je to len vo fáze materiálového výskumu.
Pri šperkoch sú ľudia zvyknutí najmä na zlato, striebro, perly či drahé kamene. Vo vašich kolekciách sa vôbec neobjavujú. S akými materiálmi pracujete?
Som neortodoxný autor a robím s rôznorodými materiálmi. Nevyhýbam sa zlatu, striebru, kameňom ani perlám, ale pokojne ich skombinujem s gumou, plexisklom, plastmi, latexom, v podstate s hocičím. Teraz momentálne pracujem s linoleom, lebo sa mi páčia grafické rytiny a chcela by som ich dostať do šperkov. V pripravovanej kolekcii robím veľa aj s plátkovým zlatom a striebrom, čo sú skôr reštaurátorské techniky. Je to nádherný veľmi tenulinký materiál, ktorý keď sa na niečo nanesie, dokonale kopíruje štruktúru.
Čo letí v súčasnom šperku?
Treba rozlišovať šperky, ktoré sa robia v módnej brandži od toho, čo sa predáva v slovenských zlatníctvach a napokon od výtvarného šperku, ktorý sa vystavuje v galériách. Dalo by sa povedať, že v galériách je to úplná kríza identity. Všetci robia všetko, globalizácia je takého rozsiahleho charakteru, že Japonci robia také veci, akoby boli zo Švédska a podobne. Tým, že človek už nežije v komunitných náladách a myšlienkach, ale v globálnom google svete a všetci majú prístup k rovnakým informáciám, sa vytráca niečo typické. Jednak z remeselnej, ale aj ideovej stránky. Keď sa občas objaví výrazný autor a do roka sa zrazu podobné veci začnú objavovať po celom svete. No a v móde v súčasnosti „letia“ veľké šperky – veľké doplnky, farebné kamene.
Kto určuje, čo bude práve v kurze?
Pri móde je to celkom zaujímavé. Sú v nej veľké peniaze, módne domy si preto robia prieskumy, čo je v trende, aký je duch doby. Najímajú si skautov, ktorí chodia do undergroundových klubov a na uliciach veľkomiest si všímajú, čo sa začína nosiť a aké nálady vládnu v hudbe, filme, politike. Fotia, robia štúdie. Underground vlastne vyživuje aj vysokú módu a napokon mainstream. Niekedy to nevyjde, keďže to musia robiť aj dva-tri roky dopredu. Takto si módna značka môže poškodiť imidž a marketing aj na niekoľko sezón. Pri šperkoch ovplyvňujú trendy aj nové techniky a technológie. Teraz nedávno bol boom 3D fréz a tlačiarní. Funguje to tak, že človek si niečo namodeluje v počítači a 3D fréza mu to úplne presne vyreže. Veci, ktoré kedysi nebolo možné technologicky vyrobiť, zrazu boli možné.
V móde je vážny problém kopírovanie a napodobňovanie. Trápi aj šperkárov?
Je to veľmi aktuálny problém vo výtvarnom umení. Osobne mám pocit, akoby originalita či autorské práva už vôbec nehrali rolu. Ani študentov, ktorých učím, to veľmi netrápi. Vôbec im nevadí, keď im vytkneme že niečo podobné sme predsa už videli. Akoby momentálne bolo v kurze pravidlo: zober si, čo sa ti páči, pretrep to a použi.
Nie je to spôsobené aj tým, že vďaka internetu je príliš veľa vnemov?
Zase si pomôžem študentmi. Občas sú úplne zdeprimovaní z informácií. Napríklad dostanú zadanie, urobia si rešerš a potom zostanú sedieť, lebo nevedia, čo s toľkými informáciami. Majú pocit, že všetko už niekto vymyslel, všetko už niekto rieši. Budeme sa asi musieť naučiť spätne filtrovať to množstvo informácií, ktoré sa na nás z internetu valí. Kedysi sa informácie čerpali z kníh a boli pretriedené, zadelené a zaručene dôveryhodné. Dnes si to musí každý triediť sám.
Pri učení sa teda viac spoliehate na knihy?
To sa už dnes nedá (smiech). Rozmýšľali sme s kolegami, že jeden semester by sme vyskúšali pedagogický experiment a zadali tému, pri ktorej bude podmienka, že študenti môžu čerpať informácie iba z kníh. Druhá vec je, že v súčasnosti sú knihy pozadu päť aj šesť rokov.
Absolvovali ste študijné pobyty v Nemecku aj Británii, takže asi viete porovnať so Slovenskom. Aký je rozdiel v podmienkach pre štúdium, tvorbu a uplatnenie výtvarníkov?
Žiaľ, nemám vysokú mienku o našom školstve. Je to problém financií, ale aj systému. Školy v zahraničí, na ktorých som študovala a potom aj učila, mali naozaj ohromujúce študijné zabezpečenie, najmodernejšie technológie, veľkorysé priestory, knižnice, možnosti. Ale nejde iba o financie. Nie je to len chyba pedagógov a systému, ale napríklad aj toho, že u nás idú študenti často na vysokú školu len zo zotrvačnosti alebo preto, že nevedia, čo iné by robili. Napríklad, keď sa v Anglicku človek prihlási na štúdium šperku, presne vie, prečo to chce robiť. Vie, že ho to vzdelanie bude niečo stáť, ale potom mu otvorí možnosti. Potom, samozrejme, aj viac vyžaduje. Neexistuje, aby učiteľ vyvesil na dvere oznam, že tento týždeň hodina nebude a na ďalší týždeň na dverách visel rovnaký oznam. Študenti to proste nebudú akceptovať. U nás mnohí študenti už na škole vôbec nepočítajú s tým, že by sa mohli živiť tým, čo študujú. To je z môjho pohľadu vážny motivačný problém.
Keď niekto skočí štúdium šperku, aké má možnosti uplatnenia?
Na Slovensku je to veľmi ťažké, pretože nemáme „osvietený priemysel“. Napríklad v Nemecku skončí študent šperkársku školu a môže sa zamestnať ako dizajnér v zlatníckej firme. Tam je jednak takých firiem oveľa viac, a keď chcú mať zaujímavý tovar, ktorý obstojí na svetovom trhu, tak dizajnérov s novými nápadmi potrebujú. To sú tie firmy, ktoré určujú trendy. Zlatníctva na Slovensku trendy nasledujú. Buď kúpia veci zo zahraničných katalógov, alebo robia vzorkovníky 20, 30, 50 rokov staré. Samozrejme, odvíja sa to aj od vkusu zákazníkov.
Zlatníci na Slovensku si teda nenajímajú dizajnérov?
Žiaľ nie. Ak sa chcú slovenskí absolventi šperku venovať dizajnérskej dráhe, musia hľadať uplatnenie v zahraničnom priemysle, alebo pracovať na voľnej nohe ako šperkári či výtvarníci. Už v Česku je o niečo lepšie prepojenie dizajnu na priemysel, tam sa však na tom dlhodobo pracuje. Pritom je to škoda. Takáto spolupráca by mohla oživiť ponuku, pomôcť firmám zaujať a v konečnom dôsledku by mohla mať pozitívny vplyv aj na celé hospodárstvo. Napríklad v Holandsku je dizajn národný poklad, ich štátne programy cielene budujú jeho meno vo svete. Ikea je tiež založená na dizajnéroch a predáva pod národnými farbami. U nás je výtvarník alebo dizajnér považovaný skôr za škodnú.
V poslednej dobe sa začali čoraz častejšie konať burzy, kde sa predávajú ručne vyrobené predmety alebo dizajnérske kúsky. Pomáha to?
Áno, začínajú byť celkom rozšírené aj úspešné, lebo dopyt tu je. Mnohí dizajnéri si tak vedia celkom pekne privyrobiť a pomáha to aj popularizovať tento odbor. Aj u nás ľudia chcú originálne veci. Len je ešte trošku problém, že ľudia síce majú radi umenie, ale nevedia celkom rozlíšiť, čo je dobré umenie. Chce to veľa rozhovorov so zákazníkmi, ale zlepšuje sa to rýchlo.
Nemal by takéto aktivity podporovať aj štát?
Štát má svoje fondy a rozdáva celkom veľa peňazí na kultúrne akcie rôzneho druhu. Ale nesmieme zabúdať, že žijeme v krajine, kde sa búrajú sochy a väčšine ľudí to ani nevadí. Kultúrne povedomie je nízke a tak to vyzerá aj so štátnou podporou. Často ide na rôzne folklórne záležitosti, honoráre prestarnutým speváckym hviezdam a podobne. Samozrejme, že existuje aj grantový systém, kde sa dajú získať peniaze. Nie je to nemožné a už som takto realizovala niekoľko projektov. Druhá vec je, že umenie by nemalo byt vazalom štátu. Malo by mať svoje sebavedomie a nie prosiť o príspevky, papierovať a báť sa o existenciu v ďalšej sezóne.
Existuje nejaká podpora zo strany firiem?
Zase budem krutá (smiech). Veľké firmy majú pomerne veľké rozpočty na podporu kultúry, no nič odvážne, novátorské alebo nebodaj šokujúce väčšinou nepodporujú. Aj keď často majú pocit, že áno.
V slovenskej spoločnosti stále prevláda konzervativizmus?
Určite. Ale zase nechcem pôsobiť tak, že sa len sťažujem. Aj medzi výtvarníkmi sú šťuky, ktoré sa dokážu výborne presadiť. Napríklad Viktor Frešo má vlastnú galériu a ide mu. Fungujú aj aukčné spoločnosti, ktorým sa darí predávať už aj súčasnejšie veci. Trh tu teda je a stále rastie, len treba prísť na to, ako sa tam dostať a udržať. To by však mala byť úloha galeristov a nie výtvarníkov. Súkromné galérie, ako ich poznáme vo svete, sú u nás žiaľ stále skôr raritou než realitou.
V akých cenových reláciách sa predávajú vaše výtvory?
Mám rozdelenú tvorbu na menšie, nositeľné veci od 30 do 100 až 200 eur. Väčšie objekty a veci do galérií sa pohybujú od 500 eur vyššie. To je úplne iná robota, ale potom inšpirujú aj tú menšiu tvorbu. Keď si na väčších veciach odskúšam materiálové techniky, môžem urobiť 10 menších vecičiek na rovnakú tému, pretože už viem ako na to. A potom už nemusia byť ani také drahé. Ja mám celkom rada, keď je aspoň časť mojich vecí prístupná aj bežným ľuďom. Nie som elitár.
Kde predávate svoje šperky?
Mám svoju internetovú stránku, kde prezentujem autorskú tvorbu. No ešte nemám zatiaľ odvahu na vlastný internetový obchod, pretože niekedy veci na takýto predaj mám a niekedy nie. Všetko vyrábam v podstate ručne, sú to solitérne kusy. A necítim sa na to, že keď mi príde objednávka, tak si sadnem a vyrobím ju. Nie som veľmi na veľkovýrobu. Som však napojená na dizajnshopy, pre ktoré z času na čas vyrobím špeciálnu kolekciu. Predávam aj v galériách v Prahe a v zahraničí. Ale s tým, že niekedy veci mám a niekedy nemám. V tomto smere potrebujem voľne dýchať.
Sú už na Slovensku ľudia, ktorí majú dosť peňazí a dali by sa nahovoriť na nejaké odvážnejšie umenie?
Nahovoriť je presne to slovo. Mám pocit, že treba mať agendu, chodiť za nimi a nahovoriť ich na to. Presvedčiť ich, že toto je to správne umenie, ktoré bude mať za 20 až 50 rokov hodnotu. Toto nevie robiť každý a najmä nie výtvarníci, ktorí najradšej sedia a tvoria v ateliéri.
Bety K. Majerníková (32) študovala u profesora Karola Weisslechnera na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v ateliéri Kov a Šperk. Počas štúdia absolvovala študijné pobyty v sklárskom ateliéri na University of Sunderland vo Veľkej Británii a tiež štúdium šperku a brúsenia drahých kameňov na FH Idar Oberstein v Nemecku. Momentálne pôsobí ako asistentka v ateliéri Kov a šperk na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde získala v roku 2007 doktorát za prácu zaoberajúcu sa pôvodnosťou umeleckého diela v globálnej spoločnosti. Svoje práce v vystavuje doma, aj v zahraničí. Je držiteľkou niekoľkých cien (Kruhy na vode 2005, Designblok 2008).
Foto - Miro Nôta; šperky - Bety K. Majerníková
