Pohľad na preplnené pulty kníhkupectiev zatiaľ nenasvedčuje tomu, žeby sa knihy mali zmeniť na muzeálne artefakty. Druhý pohľad ale ukazuje, že nie každý vydavateľ má čas, ochotu, peniaze a schopnosti na výrobu graficky zaujímavých alebo aspoň oko neurážajúcich kníh.
Sú ľudia, ktorých práca na vizáži kníh baví. Grafická dizajnérka Pavlína Morháčová má už na konte niekoľko knižných projektov. Nezvyčajné riešenie zborníka súťaže Poviedka vydavateľa K.K. Bagalu, knihu filmového teoretika Martina Ciela či katalóg k výstave umelca Daniela Fischera. Pred dvomi rokmi pripravila vizuál pamätí poetky Mily Haugovej. V roku 2007 sa podieľala na knihe Bratislava - mesto na mieru od holandskej fotografky Illah van Oijen. Momentálne pracuje na pokračovaní tohto projektu, ktorým bude kniha fotografií a esejí o Košiciach.
Pavlína Morháčová sa nevenuje len knižnému dizajnu, táto oblasť má však v jej tvorbe dominantné miesto. Preto sa nasledujúci rozhovor točí výhradne okolo tejto témy.
Povedzme, že úlohou knižného dizajnu je zabaliť text do pekného obalu. Obstojí táto definícia?
Skôr by som povedala, že dizajnom sa text zhmotňuje. A to tak, aby kniha bola jedna celistvá vec, kde sa obsah a forma navzájom dopĺňajú, podporujú a neobmedzujú. Jedna vec je obálka, ktorá má potenciálnemu čitateľovi knihy na prvý pohľad našepkať, o čo v nej ide. Na druhej strane je to vnútro knihy. Tu ide o to, aby čitateľa nič nevyrušovalo a všetok obsah bol uprataný do stráviteľnej podoby. Pri sadzbe je pomerne veľa naoko neviditeľnej práce, ktorá sa stáva neviditeľnou vtedy, keď je spravená dobre. Celé je to založené na množstve drobností, ako je výber písma, vhodné riadkovanie, pohodlné okraje, vyvarovanie sa „dieram“ a typografickým chybám v texte.
Na základe čoho dizajnér vie, že text je upravený tak, že pri čítaní už nič „nevadí“?
Sú na to samozrejme aj určité pravidlá. No k vyváženému výsledku sa dá dopracovať aj na základe zdravého rozumu, skúseností a empatie k čitateľovi.
Netreba si plynulosť čítania textu nejako overiť? Stačí subjektívny úsudok?
Stačí. Samozrejme, ak ma niekto neupozorní na niečo, čo môj pohľad spochybní. Alebo sa opýtam napríklad mojej mamy a ona mi povie: „Daj to písmo prosím ťa väčšie.“
"Neviditeľná" práca má teda váhu, no obálka je predsa len to, čo čitateľa primárne oslovuje a čo má knihu pomôcť predať.
Iste. Ja si ju ale vždy nechávam na koniec. Väčšinou totiž vyplynie z celého procesu prípravy knihy.
Zdroj: haugova3
O čom všetkom rozhoduje dizajnérka knihy?
To závisí od množstva faktorov. V ideálnom prípade ovplyvňuje všetko, čo patrí k hmotnej podobe knihy. Vyberá vhodný formát, papier a väzbu. Rozhoduje, či kniha bude mať prebal, záložku alebo šnúrku. Určuje, ako bude vyzerať predsádka, akou farbou nite sa knižka zviaže, aké sa použije písmo. Po preštudovaní obsahu a jeho štruktúry vytvorí layout, v ktorom sa všetky prvky dopĺňajú. Určí kde má byť text, kde obrázky, aké majú mať popisky.
Aký súvis má grafické spracovanie knihy so samotným textom?
Je to veľmi subjektívna záležitosť, keďže je nekonečne veľa možností, ako a na čo človek môže pri dizajnovaní nadviazať a zareagovať. Ale samozrejme je tam súvis. Dizajnér predsa dáva textu a myšlienkam vizuálnu podobu. Pri niektorých knihách to však nie je iba na dizajnérovi, má do toho čo povedať aj vydavateľ a samozrejme autor. Veľmi rada mám práve komunikáciu s autormi, vždy sú to veľmi zaujímaví ľudia a spravidla sa pri tom skamarátime. Je fajn, keď je autor pri zrode fyzickej podoby svojho diela, môžme si vymieňať názory a vytvoriť niečo autentické, z čoho sa obe strany budú tešiť. A vyvarujeme sa nepríjemným prekvapeniam.
Zdroj: bratislava3
Zdroj: poviedka3
Určite treba robiť aj kompromisy.
Samozrejme, ale to k tomu patrí. Napríklad pri knihe o Bratislave sme chceli reagovať na výstavbu výškovej budovy pri Novom moste tak, že sme ho na obálke prekryli názvom knihy. Mala to byť paralela k tomu, ako v reáli nová budova koliduje s mostom. Tento nápad nám však vydavateľ neodsúhlasil. Vraj by sa kniha potom nepredávala. Čiže to neprešlo. Nechcem byť ale za každú cenu tvrdohlavá, nie každý kompromis totiž musí byť zlý.
Ako prebiehala príprava knihy pamätí od Mily Haugovej?
S Milou sme spoločne strávili niekoľko večerov pri čaji, prechádzali sme spolu jej fotografie a rozhodovali sa, ku ktorej kapitole ktorú z nich priradiť. Vždy mi k nim porozprávala rôzne príbehy, čo sa vtedy nosilo a kto bol najväčší fešák. Tieto chvíle podľa mňa dávajú knihám dušu. Aj po vizuálnej stránke. Som rada, keď je aj vo vizuále knihy niečo z jej autora. Najmä ak ide o jeho pamäti. V prípade knižky Mily Haugovej návrh prebalu navyše súvisel s tým, že kniha bola koncipovaná ako prvá v sérii novej edície vydavateľa Kaliho Bagalu. Na prebale knihy sú okrúhle otvory, ktoré odhaľujú časti fotografie na obálke pod ním. Každá ďalšia kniha edície by mala byť potiahnutá plátnom inej farby, samozrejme s inou fotografiou a podľa toho zvoleným výrezom.
Zdroj: poviedka3
Zdroj: poviedka4
Knižný zborník súťaže Poviedka je zabalený do poštovej obálky. Prečo?
Tento koncept sme vymysleli spolu s Matúšom Bencem v štúdiu Komplot. Vždy, keď Kali Bagala vyhlásil súťaž o najlepšiu poviedku, tak sa mu postupne začali hromadiť obálky s príspevkami. A my sme desať víťazných „obálok“ zabalili do ďalšej. Táto poštová obálka sa zároveň dala použiť napríklad pri posielaní knižky kúpenej cez internet, alebo v nej čitateľ mohol po prečítaní knižky poslať svoju poviedku do budúcoročnej súťaže. V roku 2007 Kali Bagala na každú obálku rukou písal názov zborníka. Na ďalší rok nás poprosil, aby sme to už vyriešili inak, lebo si ešte pamätal, ako ho bolela ruka. A tak sme použili nálepky.
Dierkovaný prebal knihy i použitie poštovej obálky pôsobia ako pokus posunúť médium knihy za štandardné hranice.
Niektorým knižkám to vie pomôcť, no pri iných netreba zbytočne vymýšľať. Vždy by to malo byť adekvátne ku konkrétnemu žánru. Aby sa podporil obsah a nestala sa z toho exhibícia dizajnéra.
Aký dôraz dnes dávajú vydavatelia na vizuálnu stránku svojich kníh?
Je to síce pre nich dôležité, ale mám pocit, že väčšie vydavateľstvá hrajú skôr na istotu. Používajú overené, zaužívané postupy, ktoré predávajú. Tieto návyky sa menia veľmi pomaly, preto je aj taká odlišná úroveň výlohy slovenského kníhkupectva od úrovne ponuky napríklad v Londýne. Hýbe sa to komótne, ale vývoj tam jednoznačne cítiť.
Zdroj: ciel5
Zdroj: ciel4
Do akej miery vie absolventka VŠVU pri dnešnej práci s knihami zužitkovať to, čo sa naučila v škole?
Závisí to samozrejme od toho, na akých ľudí človek v škole natrafí. Ja som na bratislavskej VŠVU študovala v laboratóriu typografie u Pala Bálika. Určite to bol pre mňa najhutnejší zdroj cenných informácií. Študenti tu pracujú na vlastných projektoch, veľa sa o nich diskutuje, všetko sa rozoberá z rôznych uhlov a to je dobre.
Vie si knižná dizajnérka na voľnej nohe na seba zarobiť?
Určite sa to nedá obmedziť len na dizajn kníh. Myslím že u nás neexistuje grafický dizajnér, ktorý by sa venoval výhradne knihám. Asi by to bolo aj celkom monotónne. A či sa dá na seba zarobiť? Nakoľko som pomerne čerstvo po skončení školy, tak dúfam, že áno.
Pavlína Morháčová má pred sebou perný týždeň. V stredu 16. marca bude v bratislavskom Artfóre na akcii Nové mapy mesta hovoriť o svojom projekte M_P_BA. Vo štvrtok 17. marca predstaví svoju tvorbu na bratislavskom vydaní podujatia Pecha Kucha. A v piatok si to ešte zopakuje na Pecha Kucha v Žiline.
Foto - Pavlína Morháčová
