Čile ako príklad zlyhania druhého piliera. Slovensko stavilo na lepšie nastavený systém

Čile zaviedlo druhý pilier už začiatkom osemdesiatych rokov minulého storočia. Na svoju dobu jedinečná zmena bola spočiatku považovaná za priekopnícku reformu dôchodkového systému. V priebehu rokov sa však objavili viaceré nedostatky, ktoré viedli k tomu, že systém nefungoval podľa očakávaní. Jedným z hlavných problémov boli nízke dôchodky, ktoré mnohí ľudia dostávali.

Značná časť pracovnej sily v Čile pôsobí v neformálnom sektore, kde nie je povinnosť prispievať na dôchodok. To spôsobilo, že mnohí ľudia platili do systému príliš krátky čas, čo výrazne ovplyvnilo ich konečné penzie. Okrem toho, osoby s prerušenou kariérou, napríklad ženy starajúce sa o deti, tiež nedosiahli dostatočné úspory.

Ďalším problémom boli vysoké poplatky správcovských dôchodkových spoločností (AFP). Z celkového objemu finančných aktív si správcovia brali ročne až tri percentá. Okrem toho bol účtovaný aj poplatok vo výške pätnástich percent zo všetkých ročných príspevkov sporiteľov. Po protestoch verejnosti klesol prvý poplatok na dve percentá a druhý na desať percent, stále však išlo o obrovské sumy.

Hodnotu úspor tiež ovplyvnila volatilita finančných trhov. Keďže peniaze sa investovali do akcií a dlhopisov, výkyvy na trhoch spôsobili výrazné straty, najmä počas období kríz. Pre ľudí blížiacich sa k dôchodkovému veku to znamenalo stratu značnej časti úspor práve v čase, keď ich najviac potrebovali.

Ekonómovia systém kritizovali aj za nedostatok solidarity a rovnosti. Výška dôchodku závisela výlučne od toho, koľko človek prispieval a aké výnosy dosahovali investície. Pre spomínané problémy dôvera verejnosti v súkromné dôchodkové spoločnosti časom klesala. Protesty a demonštrácie volali po reformách, pretože mnohí sporitelia mali pocit, že systém nespravodlivo zvýhodňuje finančný sektor na úkor dôchodcov. Nedostatočná transparentnosť a vysoké poplatky tieto obavy len posilnili.

Príliš málo času