- Pracovnú zmluvu so spoločnosťou XY s.r.o. som uzavrel od 1. 9. 2003 a pracovný pomer ukončil dohodou o ukončení pracovného pomeru (§ 60 Zákonníka práce) 9. 10. 2006. Po skončení pracovného pomeru som podnikal na základe živnostenského oprávnenia, v ktorom boli okrem iných uvedené podobné a aj zhodné predmety činnosti s predmetmi činnosti spoločnosti XY s.r.o. V septembri 2007 som si založil vlastnú spoločnosť AB s. r. o., v ktorej som konateľom, ktorá podniká okrem iných, v podobných a aj v zhodných predmetoch činnosti ako spoločnosť XY s.r.o. V článku 2 pracovnej zmluvy, ktorú som podpísal so spoločnosťou XY s.r.o. „Základné povinnosti zamestnanca“ je okrem iného uvedené:
-
Bod č. 5: zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach o ktorých sa dozvedel pri výkone zamestnania a ktoré v záujme zamestnávateľa nemožno oznamovať iným osobám, najmä o: o obchodoch spoločnosti a o bilančnej situácii spoločnosti, o výrobných, technických, organizačných postupoch, o mzdových podmienkach v spoločnosti, a o ďalších skutočnostiach, ktoré sú predmetom obchodného tajomstva. Mlčanlivosť o týchto skutočnostiach zachovávať i po skončení pracovného pomeru.
Bod č. 6: nevyužívať povesť spoločnosti, výrobkov alebo služieb, alebo postupovať pri svojej činnosti tak, aby získal na úkor spoločnosti pre seba alebo pre tretiu osobu prednosť alebo inú neoprávnenú výhodu a nebude s týmto cieľom prijímať akýkoľvek prospech.
Bod č. 7: počas pracovného pomeru i po jeho skončení po dobu dvoch rokov nevykonávať podnikateľskú činnosť, ktorá súvisí s predmetom činnosti zamestnávateľa.
Bod č. 8.: nevykonávať činnosť štatutárneho orgánu alebo člena štatutárneho alebo iného orgánu inej právnickej osoby s podobným alebo zhodným predmetom činnosti ako má zamestnávateľ, zúčastňovať sa na podnikaní inej obchodnej spoločnosti, alebo družstva s podobným, alebo zhodným predmetom činnosti ako má zamestnávateľ, nevykonávať v pracovnom pomere zárobkovú činnosť u inej právnickej, alebo fyzickej osoby s podobným, alebo zhodným predmetom činnosti ako má zamestnávateľ. Výnimky z tejto dohody udeľuje zamestnávateľ' písomnou dohodou so zamestnancom. A bod č. 9: nevykonávať živnosť na základe živnostenského oprávnenia bez predchádzajúceho písomného súhlasu zamestnávateľa.
Od právneho zástupcu spoločnosti XY som dostal v októbri 2008 poštou „Výzvu na zdržanie sa neoprávneného konania“ s odvolaním sa na čl. 2, bod 7 a 8 uzavretej pracovnej zmluvy aj keď pracovný pomer skončil. Aby som sa zdržal tohto neoprávneného konania, inak budú odo mňa žiadať náhradu škody.- 1. Existuje v danom prípade termín na odpoveď , resp. iné časové obmedzenie, ktorého nedodržaním by som mohol utrpieť škodu a pod. ?
2. Sú body článku 2 Pracovnej zmluvy v súlade s platnou legislatívou a sú pre mňa záväzné ?
3. Je požiadavka spoločnosti XY s.r.o. vyjadrená vo „Výzve na zdržanie sa neoprávneného konania“ v súlade so zákonom resp. je oprávnená ?
4. Ako by som mal na danú výzvu reagovať ?
1. Právny poriadok Slovenskej republiky neustanovuje žiadnu lehotu, v ktorej by bol povinný adresát reagovať na doručenú výzvu. V prípade, ak je v doručenej výzve uvedená určitá lehota, jedná sa o subjektívne rozhodnutie odosielateľa. Preto je výlučne na zvážení adresáta, či v lehote vymienenej odosielateľom bude reagovať alebo nie. Odporúčam však vyjadriť sa vecne k predmetu výzvy a tak prezentovať svoj názor na vec.
2. Zastávam názor, že bod 7. cit. článku pracovnej zmluvy je v časti, v ktorej sa zamestnanec zaväzuje po skončení pracovného pomeru po dobu dvoch rokov nevykonávať podnikateľskú činnosť, ktorá súvisí s predmetom činnosti zamestnávateľa, t. j. nekonkurovať svojmu bývalému zamestnávateľovi, neplatný. Takéto obmedzenie zamestnávateľa po skončení pracovného pomeru je v rozpore s Ústavou SR. Zdôrazňujem, že obmedzenie podnikania a výkonu inej zárobkovej činnosti môže uskutočniť len zákon. Vzdanie sa ústavného práva na podnikanie a výkon inej zárobkovej činnosti, ktoré Ústava SR považuje za základnú slobodu zo strany zamestnanca, nie je možné na zmluvnom základe. Preto, aj keď sa zamestnanec v pracovnej zmluve slobodne zaviazal nekonkurovať zamestnávateľovi po skončení pracovného pomeru, nemožno tento záväzok považovať, ako som už uviedla, za platný.
Zo samotnej dikcie poslednej vety ust. bodu 8. cit. článku pracovnej zmluvy je zrejmé, že tento záväzok bol povinný zamestnanec dodržiavať len počas trvania pracovného pomeru, a nie po jeho zániku. Tento záver potvrdzuje aj nižšie cit. odsek pracovnej zmluvy, nasledujúci po bode 10, pracovnej zmluvy, podľa ktorého „zamestnanec“ berie na vedomie, že pri porušení záväzkov v bodoch 3. až 10. cit. článku, môže byť sankcionovaný dohodnutým spôsobom. Výslovne je v texte odseku uvedený ako povinný subjekt pre prípad porušenia dohodnutých záväzkov „zamestnanec“. Podľa môjho názoru sa preto pre uplatnenie dohodnutých sankcií v tomto prípade predpokladá trvanie pracovného pomeru. Uvedené potvrdzuje aj skutočnosť, že jednou z dohodnutých sankcií je možnosť zamestnávateľa skončiť so zamestnancom pracovný pomer okamžite. Preto nemožno prijať záver prezentovaný bývalým zamestnávateľom, že tieto sankcie boli dohodnuté účastníkmi pracovnej zmluvy aj na čas po skončení pracovného pomeru.
Bod 9. cit. článku pracovnej zmluvy nie je podľa môjho názoru platným ustanovením pre rozpor s ústavným právom na podnikanie a výkon inej zárobkovej činnosti. Z výkladu ustanovenia paragrafu 83 Zákonníka práce totiž vyplýva, že zamestnanci môžu vykonávať zárobkovú činnosť, ktorá sa nezhoduje alebo nie je obdobná s predmetom činnosti zamestnávateľa, bez obmedzenia.
Bývalý zamestnanec je viazaný len bodmi 5. a 6. cit. článku pracovnej zmluvy, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že pracovný pomer zanikol takmer pred viac ako dvoma rokmi.
V prípade, ak by ktokoľvek konal v rozsahu vymedzenom v bode 6. cit. článku pracovnej zmluvy, a to nielen bývalý zamestnanec, dopustil by sa podľa ustanovenia paragrafu 48 Obchodného zákonníka nekalosúťažného konania voči dotknutému subjektu, t. j. naplnil by skutkovú podstatu parazitovania na povesti. Obchodný zákonník ustanovuje v paragrafe 53 právne prostriedky ochrany pred nekalosúťažným konaním, ktorými sa možno domáhať ochrany práv, ktoré boli porušené alebo ohrozené nekalosúťažným konaním (nárok na zdržanie sa nekalosúťažného konania, nárok na odstránenie závadného stavu, nárok na primerané zadosťučinenie, nárok na náhradu škody a nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia).
3. Z poskytnutých údajov mám za to, že výzva bývalého zamestnávateľa nemá oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky.
4. Jednoznačne odporúčam v odpovedi uviesť, že výzva je bezpredmetná, nemajúca oporu v platnej legislatíve Slovenskej republiky. Bývalý zamestnanec by mal poukázať, že počas trvania pracovného pomeru a ani po jeho zániku, neporušil žiadne platné dojednania pracovnej zmluvy. Je možné, že bývalý zamestnávateľ nemá vedomosť o tom, že niektoré z ustanovení obsiahnutých v pracovnej zmluve, sú neplatné. Preto je potrebné poukázať v odpovedi na výzvu aj na túto skutočnosť. Ak i napriek tomu uplatní bývalý zamestnávateľ svoje údajné nároky súdnou cestou, dovoľujem si vysloviť názor, že v tomto konaní nebude úspešný.
Autorka je advokátka.
Foto na titulke – Flickr.com
