Hádam to ešte nie je všetko, podpichol napäté publikum licitátor. Aukčná spoločnosť Sotheby’s dražila začiatkom mája v New Yorku obraz Edvarda Muncha Výkrik a v dusnej atmosfére sa cena zastavila na osemdesiatich miliónoch dolárov. Po slovnej intervencii licitátora sa súťaž opäť rozbehla a kladivko padlo až pri sume 107 miliónov. Spolu s províziou pre aukčný dom vo výške takmer trinásť miliónov sa tak dosiahla historicky najvyššia suma za umelecké dielo vo verejnej aukcii − 119,9 milióna dolárov.
Andrea Jungmannová pracuje v aukčnej spoločnosti Sotheby’s už vyše dvadsať rokov a ako šéfka jej rakúskej pobočky sa podieľala na predaji množstva významných diel. Dlhoročnou praxou v tejto oblasti nadobudla nielen komplexné znalosti o trhu s umením, ale aj zručnosti v psychológii aukčného predaja. Z jej bratislavskej prednášky na tému Umenie ako investícia si jednoduché odporúčanie mohli odniesť aj laici: ak máte radi umenie, kupujte to, čo sa vám páči.
Nachádzame sa na výstave finalistov Ceny Oskára Čepana, najvýznamnejšieho ocenenia pre mladých umelcov na Slovensku. Pri vystavených dielach ide hlavne o objekty, inštalácie, video či konceptuálnu tvorbu. Je to druh umenia, o ktorý je záujem aj na trhu?
Určite. Ak sa pozriete napríklad len na tohtoročný jesenný veľtrh s umením Viennafair vo Viedni, tak tam bolo možné vidieť v ponuke galérií veľmi veľa inštalácií, konceptuálneho umenia či videoartu.
Predávajú takúto tvorbu aj aukčné domy?
Aj my máme takéto diela v ponuke, no je komplikovanejšie ich predať. Súvisí to s tým, že tieto práce sú náročnejšie na prezentáciu. Predávame napríklad videoart, no v rámci jednej aukcie neponúkame veľa takýchto diel, pretože by sme pre ne museli vytvoriť samostatné kóje a to je už z praktických dôvodov problematické.
Hlavnú časť aukcií tvoria teda stále klasické obrazy.
Áno. Tam sa pohybujú tie vysoké ceny. Diela videoartu majú nižšie ceny aj preto, že často existujú v sériách. Nie je veľa zberateľov, ktorí chcú mať dielo existujúce v piatich exemplároch. Maľovaný obraz je vždy len jeden.
Koncentruje sa záujem kupcov na konkrétne obdobia?
Záujem sa zameriava na dve oblasti. Jednou sú impresionisti a klasická moderna, čiže mená ako Picasso, Renoir, Klimt či Schiele. Druhá oblasť je contemporary art, čiže súčasné umenie, pod ktorým v Sotheby’s rozumieme umenie od polovice minulého storočia vyššie. Čiže autorov ako Warhol, Basquiat, Rothko alebo Pollock. Tu sú tie vysoké ceny. Existuje určité top ten umeleckých mien, ktoré fungujú ako značky a sú v centre záujmu.
Na trhu s umením sa pohybujete od roku 1989, čo je zároveň obdobie politických zmien vo východnej Európe. Ako sa otváral umelecký trh smerom na východ?
Po otvorení hraníc bol veľký záujem o to, čo sa u vás deje. Trvalo však veľmi dlho, kým sa umenie z Východu akceptovalo. Aj dnes je do veľkej miery nedocenené a stále je čo objavovať. Celkovo však platí, že oba svety sa prepojili. Práve Viedeň so svojím veľtrhom Viennafair funguje ako dobrý spojovací bod a ako možnosť prezentácie umenia z Východu. Aj na tohtoročnom veľtrhu bolo vidieť, že ponuka východoeurópskych galérií v ničom nezaostáva za západnými.
Čo považujete za najzásadnejšiu zmenu v aukčnom biznise za uplynulých dvadsať rokov?
Pred dvadsiatimi rokmi nebol trh s umením veľmi regulovaný. Bol to biznis, v ktorom nebolo veľa pravidiel. Dnes je to, naopak, obchod s obrovským množstvom pravidiel. Na jednej strane to síce znižuje flexibilitu, no zároveň je to aj dobré, pretože sa tak zamedzí negatívam, ktoré sa diali v minulosti. Ako napríklad tajné dohovory pri aukciách alebo to, že majitelia pri aukciách umelo zvyšovali ceny pri vlastných obrazoch. Toto už dnes nie je možné. Napriek tomu tá zlá povesť čiastočne pretrváva.
Výkrik (detail) od Edvarda Muncha bol vydražený za rekordnú aukčnú sumu 119,9 milióna dolárov.
Je už dnes kríza na trhu s umením prekonaná?
Nie, stále ju cítiť. Určite neplatí rozšafné „anything goes“, ako to bolo v roku 2007. Je nutné pristupovať k veciam obozretne. Hľadáme preto vhodné ponuky a priechodné ceny. Aj v krízových časoch sa síce predávajú aj veľmi drahé diela, no kupci sú oveľa opatrnejší a nereagujú, ak je vyvolávacia cena príliš vysoká. V minulosti sa predalo takmer všetko, dnes je veľmi dôležitá správna príprava aukcie.
Ako vnímate vzťah súkromných galérií a aukčných domov? Zatiaľ čo na Slovensku prebieha ich biznis paralelne, na západe tvoria galérie primárny trh a až po nich nastupujú aukčné spoločnosti.
Práca galérie je dôležitá. Aukčný dom nevycestuje s umelcom na svetový veľtrh do Miami alebo do Bazileja. To je práca galérií. Ich úlohou je tiež hovoriť s oficiálnymi galériami a presadiť v nich výstavy nimi zastupovaných umelcov. Toto aukčný dom nerobí. On len predáva. Preto je dôležité, že s mladým umelcom najprv pracuje galéria. A keď sa uchytí, potom jeho diela prídu k nám.
Akým spôsobom sa umelecké dielo dostane do aukcie Sotheby’s?
O tom, čo sa ponúkne v aukcii, rozhodujeme my. Jediné kritérium pri výbere je, či sa dané dielo dobre predá. Zvonku sa k nám dostane nejaká ponuka a keď vieme, že daný umelec sa dobre predáva, tak jeho diela zoberieme do aukcie. Ak vieme, že nemáme pre daného umelca kupca, nie je dôvod do toho ísť.
Viete teda presne, čo môžete predať?
Veľmi presne.
Ako sa do aukcie dostane niečo nové a neosvedčené?
Pri nových perspektívnych autoroch vždy najprv rozmýšľame nad tým, ktorému kupcovi by sa dané diela mohli páčiť. Tu zohráva zásadnú úlohu to, že našich klientov veľmi dobre poznáme.
Na základe čoho sa stanovuje vyvolávacia cena pri aukciách?
Pokúšame sa nájsť podobné objekty, ktoré sa už niekedy v aukcii predali. Pri známych autoroch ako napríklad Picasso sa postupuje tak, že ak ide trebárs o portrét, tak sa porovnajú predaje iných jeho portrétov, zohľadní sa veľkosť, obdobie a ďalšie vlastnosti. Na základe porovnania sa stanoví vyvolávacia cena. V prípade menej známych autorov či diel sa porovnáva s inými prácami z danej doby či umelcom podobného rangu a na základe toho sa vyskúša cena.
Môžu majitelia ponúkaných diel ovplyvňovať výšku ich vyvolávacej ceny?
Nie. Niektorí sa o to síce pokúšajú, ale my to nijako nezohľadňujeme.
Aký vplyv má na priebeh aukcie licitátor?
Veľmi výrazný. Ide o to, aby si licitátor počas aukcie vytvoril k prítomným kupcom blízky vzťah. Musí vedieť rozoznať, kto sú potenciálni záujemcovia, a okamžite reagovať na ich prejavy. Keď sa ponuky rozbehnú, dôležitý je očný kontakt licitátora s kupcami, ktorý funguje ako stimulujúci nástroj. Mnohí ľudia v aukciách nakoniec ponúkajú viac, než pôvodne chceli. Niektorí preto nechodia na aukcie osobne, ale dávajú ponuky cez telefón. Majú strach, že v tej atmosfére by to prestrelili. Rozhodujúce je napätie v sále a vzniknutá konkurencia medzi kupcami. Túto musí licitátor správne koordinovať a dať jej vhodný časový rámec. Nesmie tlačiť na rýchle rozhodovanie. Uvedie aktuálnu ponuku a potom čaká. A vytvára napätie.
Ešte nejaký licitátorský trik, ktorý sa používa?
Dobre funguje aj ignorovanie. Licitátor sa zameria na jedného záujemcu s ponukou a hoci vie, že aktívny je aj ďalší, nevšíma si ho. Až keď tento znervóznie, licitátor ho „oslobodí“ možnosťou zvýšiť cenu. Aukcia je vždy hra s ľuďmi.
Do akej miery viete vopred odhadnúť výslednú cenu diel v aukciách?
Zoberme napríklad Rubensa. V roku 2002 sme v Londýne dražili jeho dovtedy neznáme dielo Vraždenie neviniatok. Odhadovaná cena bola štyri až päť miliónov libier. Netušili sme, čo sa v aukcii stane. Bola som tam a v sále vládlo úplné ticho. Začalo sa pri troch miliónoch, pomaly sa stúpalo ku šiestim a potom sa už len prihadzovali milióny. Pri dvadsiatich ľudia začali vzdychať. Nakoniec sa obraz predal za 49,5 milióna libier. Súťažili totiž viacerí odhodlaní kupci a konečná cena bola výsledkom ich súboja.
Sotheby’s a Christie’s sú konkurenčná dvojka podobne ako Coca-Cola a Pepsi alebo Adidas a Puma. V čom navzájom súťažíte?
Existuje medzi nami jeden zásadný rozdiel. Sotheby’s je na burze a Christie’s je v privátnych rukách. Čiže konáme na základe iných motivácií. Tam ide o profit pre jedného majiteľa a u nás ide o akcionárske podiely. Obsahovo medzi nami rozdiel nie je, ponúkame to isté. Zákazníkov máme tiež tých istých, čiže najväčšia konkurencia medzi nami je v boji o klienta.
Obraz Vraždenie neviniatok od Petra Paula Rubensa bol vydražený za 49,5 milióna libier.
Andrea Jungmannová od roku 1989 pracuje v aukčnej spoločnosti Sotheby’s. V roku 2001 sa stala šéfkou rakúskej pobočky Sotheby’s a od roku 2004 pracuje aj ako Senior director pre Sotheby’s v Londýne. Špecializuje sa na trh s dielami klasickej moderny a súčasného umenia. Podieľala sa na predaji významných diel napríklad od Gustava Klimta a Egona Schieleho.
Foto - Karol Hrebíček
Prečítajte si ďalšie články z rubriky Kreatívne.
Rozhovor vyšiel v aktuálnom vydaní týždenníka TREND 45/2012.
Tlačený TREND na webe, kniha ako darček a ďalšie: Deväť dôvodov, prečo si predplatiť časopis TREND.
