Do súťaže na návrh pamätníka obetiam 11. septembra v New Yorku sa prihlásilo vyše 5200 architektov. Porota z nich do finále vybrala najlepších osem. Bol medzi nimi aj návrh Matthiasa Neumanna a jeho kolegu Bradleya Campbella. Nevyhrali. No pre dva roky existujúci architektonický ateliér Normaldesign išlo aj tak o slušný výsledok.
Do veľkého zadania na Ground Zero išiel M. Neumann s rovnakým presvedčením, ako pri všetkých ostatných svojich projektoch. A síce, že architektúra musí vždy mať verejný dosah. Nie len pri pamätníkoch, ale aj pri úžitkových budovách či bytových a rodinných domoch.
S týmto manifestom vo vrecku M. Neumann momentálne reziduje v Bratislave. Zastávku tu má jeho putovný projekt s názvom Verejný úrad pre architektúru. Realizuje ho v kooperácii s Galériou HIT, kde do 15. októbra prijíma a vystavuje architektonické zadania od občanov. Návrhy a profesionálne poradenstvo poskytuje zadarmo. S jedinou podmienkou. Akou, to vysvetľuje v nasledujúcom rozhovore.
Prečo ste sa rozhodli zúčastniť súťaže na pamätník obetiam 11. septembra?
Mal som na to viac dôvodov. Jednak v tom bol osobný motív, pretože som 11. september v New Yorku zažil a bola to udalosť, ktorá ma vtedy veľmi silno zasiahla. Druhým hlavným dôvodom bol môj záujem o verejný priestor. A v tomto prípade išlo o skutočne významný projekt a teda veľkú výzvu.
Čo bola základná myšlienka vášho návrhu?
Našim východiskom bolo to, že sme celkom nesúhlasili so samotným zadaním. Výzva bola príliš zameraná na emocionálnu stránku, s predstavou veľkého memoriálu. To bolo vzhľadom na rozsah nešťastia samozrejme pochopiteľné. Napriek tomu sme sa pokúsili navrhnúť pozitívnu alternatívu. Išlo nám o vytvorenie priestoru, ktorý by ponúkal miesto pre smútok a emócie, ale zároveň aj sféru pre pochopenie súvislostí, ktorá by mala formu múzea. Múzeum sa dnes skutočne aj realizuje, hoci pôvodne v zadaní súťaže nebolo. Pri našom návrhu sme zohľadnili hlavne to, že pri danej lokalite ide o mestský priestor, do ktorého by mal byť pamätník zasadený a komunikovať s ním. Na miesto severnej veže sme umiestnili zo zeme vystupujúci monolit a južnú vežu reprezentoval negatívny, do zeme vstupujúci priestor. Obidva fundamenty dvojičiek pritom boli zasadené do zvažujúcej sa povrchovej plochy, ktorá mala formu parku. Jeho horná časť na úrovni ulice plynulo nadväzovala na mestské okolie a zvažujúca sa časť otvárala emocionálny priestor.
Ako hodnotíte realizáciu pamätníka, ktorá dnes na mieste vyrastá?
Návrh architekta Michaela Arada, ktorý vyhral súťaž, bol veľmi dobrý. Samozrejme, že aj ja by som bol rád zvíťazil, ale tých posledných sedem rokov od vyhlásenia výsledkov nebolo pre Arada žiadne lízanie smotany. Realizácia projektu má síce veľmi dobrú mediálnu odozvu a zdá sa, že to bude „fungovať“. Medzi pôvodným návrhom a dnešnou realizáciou sú však zásadné rozdiely a je fakt, že Arad počas procesu prípravy prehral takmer všetky rozhodujúce architektonické rozhodnutia a boje. Považujem to za veľkú škodu, pretože jeho návrh bol oveľa silnejší, než to, čo sa dnes stavia.
V Nemecku predchádzala stavbe pamätníka obetiam holokaustu v Berlíne rozsiahla, často až únavná a nedôstojná diskusia, ktorá takmer zatienila celý projekt. Ako to prebiehalo v USA?
Bolo to podobné a diskusia bola možno ešte intenzívnejšia. Je to pochopiteľné, pretože Dolný Manhattan je jeden z najdôležitejších mestských areálov v USA, ak nie na celom svete. Pôsobí a žije tu veľa vplyvných ľudí, ktorí majú na vec svoj názor. Udialo sa viacero malých súbojov, ktorým sa dostalo publicity. Diskutovala sa napríklad požiadavka požiarnikov, aby mená ich príslušníkov boli na pamätníku uvedené spoločne, zatiaľ čo v Aradovom návrhu boli mená obetí rozmiestnené náhodne, zodpovedajúc tomu, ako tí ľudia v skutočnosti zomreli. Výrazná diskusia sa ale rozbehla ešte pred vyhlásením samotnej súťaže. Išlo totiž o jednu z mála skutočných súťaží v európskom zmysle.
Návrh na WTC Memorial
Fungujú verejné zadania a súťaže v USA inak?
Systém architektonických súťaží je v Amerike iný ako v Európe. Je výrazne nevyvinutý, pretože tu neexistuje právny základ, ktorý by určoval, že verejné stavby musia byť realizované na základe súťaží. Znamená to, že skutočne anonymné súťaže sa konajú veľmi zriedka.
Kto teda v konečnom dôsledku rozhoduje?
Poviem príklad. Výzva k riešeniu „Master Planu“, čiže urbanistickej revitalizácie celého územia Svetového obchodného centra, bola formálne komunikovaná ako súťaž. Agentúra Lower Manhattan Development Corporation, ktorá bola založená pre manažovanie celého procesu, zostavila dvanásťčlennú porotu. Tá najprv vybrala dvoch finalistov – Daniela Libeskinda a zoskupenie architektov THINK Team, do ktorého patrili aj Rafael Vinoly a Shigeru Ban. Porota sa vo finále všetkými hlasmi rozhodla pre THINK Team a Vinoly po internom telefonáte už nechal v kancelárii strieľať šampanské. Na druhý deň sa z novín dozvedel, že víťazom je Libeskind. Vtedajší guvernér New Yorku George Pataki jednoducho rozhodol, že on chce Libeskinda. Bol to taký malý škandál, ktorý sa skutočným škandálom nikdy nestal, hoci je to všeobecne známe. Súvisí to práve s tým, že súťažná infraštruktúra v USA neexistuje a o podstate súťaženia sa len začína diskutovať.
Na Slovensku sa zase diskutuje o verejnom priestore. Je to téma, ktorá v minulom režime neexistovala a až teraz sa postupne otvára. Vidíte rozdiel medzi tým, ako ľudia vnímajú verejný priestor v USA a v iných, napríklad východoeurópskych krajinách?
Môj aktuálny projekt má putovný charakter práve preto, aby som si mohol všímať tieto veci na rôznych miestach. Naposledy som strávil dlhší čas v Estónsku, kde som sa pohyboval skôr vo vidieckom prostredí. Spoločné a verejné priestory tam ľudia využívali bezprostredne a intenzívne, čo bolo veľmi príjemné. Tu v Bratislave sa pohybujem v mestskom prostredí a hlavne v centre. Mesto má v tejto časti skôr turisticky udržiavaný tón a veľmi necítiť, že priestory sú prirodzene využívané ľuďmi. V USA či priamo New Yorku je povedomie o verejnom priestore silne rozvinuté, pretože má dlhoročnú tradíciu, navyše od 60- a 70-tych rokov výrazne ovplyvnenú umeleckou scénou. Je ale zásadný rozdiel v tom, či sa bavíme len o víkendovom využívaní verejných priestranstiev na šport, oddych či umelecké aktivity, alebo o aktívnom a angažovanom hľadaní riešení pre zlepšenie života v meste. Tam ani USA nie sú nejakou výkladnou skriňou, hoci zaujímavé projekty isto existujú.
Napríklad?
Veľmi dobrý je projekt High Line v New Yorku. Ide o nový park, ktorý sa ťahá popri tridsiatich blokoch Manhattanu. Pôvodne to bola nadzemná železnica, ktorá sa nepoužívala už od začiatku 80-tych rokov a mala byť odstránená. Obyvatelia sa ale silno angažovali za to, aby bola zachovaná. Na začiatku to bola iniciatíva dvoch ľudí, ktorí založili občianske združenie ako reakciu na to, že vlastníci chceli stavbu odstrániť, s čím súhlasilo aj mesto. Skupina nadšencov však prostredníctvom svojho združenia a veľmi dobrým marketingom dokázala obrátiť verejnú mienku o 180 stupňov. Bola vypísaná súťaž, ktorú vyhrali architekti Diller Scofidio a železnica bola prestavaná na park, ktorý veľmi dobre funguje a bol prijatý všetkými vrstvami obyvateľstva.
Rozšírenie Metropolitan Museum of Art smerom do Central Parku
Iniciatívy zdola existujú aj na Slovensku, rozhodujúci vplyv na tvarovanie verejného priestoru ale majú politici a finančne silné firmy.
Občianske iniciatívy to ani v USA nemajú ľahké. Aj tu majú zásadné rozhodnutia v rukách finančné a politické elity. Na rozdiel od Európy, kde sú projekty často odkázané na štát, v USA výrazne vstupuje do kultúry privátny sektor a súkromné nadácie. Občianske, sociálne i kultúrne iniciatívy preto často závisia od toho, či majú za sebou politicky alebo finančne vplyvnú organizáciu alebo osobu.
Prejdime k vášmu projektu, ktorý realizujete v Bratislave. O čo ide?
Projekt „Verejný úrad pre architektúru“ skúma a ukazuje, v akom vzťahu sú v architektonickom biznise súkromné a verejné záujmy. Pýta sa na pozíciu verejného v privátnom obchodnom vzťahu medzi architektom a zákazníkom. Projekt nemá stále sídlo, ale cestuje po svete. Predošlou zastávkou bolo Estónsko, teraz som mesiac tu a nasledovať bude Krems v Rakúsku. V zásade ide o štúdio, ktoré je otvorené pre verejnosť. Ktokoľvek môže prísť s architektonickými otázkami a zadaniami. Tieto dopyty a zakázky ja ako architekt profesionálne spracujem. Prácu odvádzam zadarmo.
Teraz príde nejaké ale.
Mojou podmienkou je, že pri každom projekte pridám k zadaniu klienta nejaký dodatočný element, ktorý má dopad na verejnosť. Klient teda „platí“ svojou ochotou zaoberať sa mojim rozšíreným návrhom a súhlasom s jeho realizáciou. Nejde mi teda o ponúkanie architektonických riešení zadarmo. Mojim cieľom je vypracovanie prípadových štúdií, ktoré reflektujú verejnú pozíciu architekta pri jeho práci. Pri 90 percentách architektonickej práce ide o privátny servis pre zákazníka. Klient určí, čo chce stavať a architektovi za návrh zaplatí. Neplatí ho za to, aby rozmýšľal aj nad susedmi alebo okolím stavby. Čiže ide o uzavretý ekonomický vzťah, ktorý má v konečnom dôsledku vplyv aj na myslenie a činnosť architekta. Môj projekt kladie otázku, či to má takto byť.
Čiže ide o všeobecnú otázku o úlohe architekta.
Áno. Ide o úplne zásadnú otázku, či je úlohou architektúry len servisná služba vo forme súkromného ekonomického vzťahu.
Aká je odozva verejnosti?
V Estónsku sa rozbehlo niekoľko zadaní, mám aj dopyty tu v Bratislave. Práve pracujem na návrhu pre tunajšiu galériu HIT. Týka sa zapojenia priestoru dvora, cez ktorý sa do galérie vchádza. Tu je už rozbehnutý dialóg medzi hosťujúcimi galeristami, VŠVU a priľahlou reštauráciou na Hviezdoslavovom námestí.
Aký príspevok k verejnému priestoru si mám predstaviť, ak idem prerábať byt na desiatom poschodí v paneláku?
V Estónsku som riešil prípad bytu vo viacposchodovom dome z 20. rokov minulého storočia. Majitelia ho chceli renovovať. Čiže úplne bežná architektonická úloha, ktorá na prvý pohľad nevyzerá veľmi napínavo. Išlo o jednoizbový byt s veľmi jednoduchým vybavením, v ktorom chýbala poriadna kúpeľňa so sprchou. Práve tú majitelia chceli doplniť. Tvrdili, že pre vybudovanie sprchy musí byť do bytu zavedené nové vedenie čistej a odpadovej vody. Mne sa podarilo zistiť, že v ostatných vertikálne susediacich bytoch vedenie existuje a že by sa relatívne jednoduchým spôsobom dalo infraštruktúru upraviť pre potreby všetkých. Navrhol som klientom, aby si so susedmi sadli za stôl a túto možnosť prediskutovali. Pozerali na mňa veľkými očami a tvrdili, že toto by im zrejme nikdy nenapadlo.
Foto – Patrik Garaj, vizualizácie – Matthias Neumann / normaldesign
Prečítajte si ďalšie články z rubriky Kreatívne.
