Kto nemá nápad, nech ani nevychádza z domu. Tak by mohlo znieť heslo človeka 21. storočia. Z produkcie ideí, riešení a inovácií sa stal spoločenský imperatív, ktorý zaznieva naprieč všetkými sférami pracovného života. Slogan „Budúcnosť je o nápadoch“ sa dostal už aj do prejavov politikov. No práve tam hrozí, že z inovačnej rétoriky ostanú len bezobsažné floskuly. Je pritom vôbec zrejmé, ako niečo nové vzniká?
Najúčinnejší nástroj na vyhnutie sa frázam je ísť sa pozrieť do praxe. TREND sa preto stretol so štyrmi ľuďmi, pre ktorých sú nápady a ich produkcia súčasťou každodennej práce. Cieľom bolo zistiť, ako dôjde k tomu, že sa vymyslí niečo unikátne. Rovnako dôležitá bola otázka, čo podporuje a čo, naopak, brzdí realizáciu nápadu a jeho uvedenie do života.
Lenka Czereová
Osvietený dizajn
„Keď niečo vymyslím, tak najprv rešeršujem, či niečo také už náhodou neexistuje. Ak áno, tak ma nápad prestane zaujímať, pretože to pre mňa stratí význam.“ Takto načrtáva proces svojej tvorby dizajnérka Lenka Czereová. A zdôrazňuje, že jej základným princípom je originalita, lebo inak by ju práca na dizajne vôbec nebavila. Platí to aj o jej najnovšom projekte svietidla s názvom Illusions lamp. Nejde pri tom o formu klasickej lampy ako predmetu, ktorý generuje svetlo. Nápad spočíva vo vyvolaní ilúzie, že svetlo vzniká odlúpením povrchovej vrstvy nejakého objektu, pod ktorou je skrytý zdroj lúčov.
„Zaujíma ma svetlo ako téma, s tým súvisiaci vývin technológií a tiež otázky ekológie a úspornosti,“ hovorí dizajnérka. Tým je daný raster jej rozmýšľania. Keď sa objavila inovácia v podobe OLED displejov, hneď v ňom rozpoznala výzvu pre svetelný dizajn. Jednak išlo o posun od technológie LED diód, s ktorými pracovala na predchádzajúcom projekte svietidla Solar lamp s formovateľnými ramenami. OLED dispeleje priniesli nové možnosti, pretože tu ako zdroj svetla funguje súvislá a dnes už i ohybná tenká plocha.
Nápad hry so svetelnou ilúziou však nepodnietil iba posun v technológii. Je výsledkom dlhodobého koncepčného uvažovania. L. Czereová sa cielene odpútava od lampy ako predmetu a snaží sa zakomponovať svetlo do plôch, stien a povrchov, ktoré tvoria životný priestor. Nadväzuje tým na svoje predchádzajúce riešenia interiérov a nábytku, v ktorých minimalizovala priestorovú náročnosť či dokonca nechala predmety zmiznúť.
Ospalé Slovensko. Web Designboom je jednou z najdôležitejších brán do sveta aktuálneho dizajnu a architektúry. Komu sa sem podarí dostať so svojím nápadom či produktom, má záruku svetovej publicity. To je aj prípad aktuálneho projektu svietidla L. Czereovej. Zverejnením projektu na referenčnej stránke sa fotografie zvláštneho svietidla bleskovo rozšírili po internete. Na základe virálneho efektu sa začali ozývať ďalšie médiá, ktoré chceli nápad publikovať, a tiež firmy, ktoré prejavili záujem svietidlo predávať. Pointa spočíva v tom, že zatiaľ čo svet už niekoľko týždňov diskutuje o zaujímavom nápade, na Slovensku vládne úplné ticho.
Tento scenár nie je žiadna výnimka. Ak produktový dizajnér nepracuje vo výrobnej firme, ale tvorí ako freelancer, cesta od projektu k produktu je veľmi komplikovaná. Medzi tvorcami nápadov a výrobou visí obrovské vákuum. A to preto, že obe strany o sebe nevedia. V okolitých krajinách – hlavne smerom na západ – si tento problém už uvedomili. Aby sa zabránilo ukladaniu nápadov do zásuviek, vznikajú iniciatívy a inštitúcie, ktoré podporujú kontakty kreatívneho sektora s výrobnou sférou.
Realizáciu nápadov brzdí aj fakt, že mnoho firiem stále nepovažuje dizajnérsky vstup za strategicky dôležitú položku a osobu dizajnéra za niekoho, kto môže produkt posunúť ďalej. Tvorcovia potom logicky hľadajú cestu k realizácii cez globálny zásah internetu. „Už dávnejšie som sa rozhodla, že budem oslovovať skôr zahraničie. Súvisí to s mojimi zlými skúsenosťami s firmami pri tvorbe predchádzajúceho prototypu,“ hovorí L. Czereová. Návrh na spoluprácu bol väčšinou prijatý veľmi vlažne, čo prácu na projekte veľmi natiahlo a diódová „svätojánska muška“ ostala iba vo fáze prototypu.
Daniel Hevier
Umenie nápadu
Ateliér spisovateľa Daniela Heviera je plný kníh, obrazov, farieb a všetkého možného, čo podporuje tvorivosť. Otvoriť tému nápadov preto nie je žiadny problém. „Pod nápadmi si väčšinou predstavujeme nejakú oslnivú myšlienku, ako napríklad navrhnutie nového prístroja či napísanie symfónie. Pritom náš celý život, počnúc ranným zobudením, je neustálym vrstvením nápadov. Keď si človek uvedomí tento mechanizmus, tak môže dosiahnuť isté know-how, ako nápady vyvolať,“ tvrdí D. Hevier.
Práve na podporu tvorby nápadov a kreatívneho myslenia sa zameriavajú jeho kurzy, ktoré ponúka aj firmám. Momentálne spolupracuje aj so slovenskou pobočkou firmy Google. Účastníkov kurzu najprv zaskočili umelecké cvičenia, ktoré si spisovateľ na nich pripravil. Pri ďalších stretnutiach, na ktorých sa už riešili reálne zadania z prostredia firmy, účastníci sami na sebe pozorovali uvoľnenejší prístup a nazeranie na veci nerutinným spôsobom. „Nápad sa dá vyvolať rôznymi technikami, napríklad zintenzívnením mozgovej činnosti alebo tým, že robíme niečo, čo nám nie je vlastné. Podstatné je, aby proti zabehaným spôsobom myslenia pôsobila iná sila, ktorá ich spochybňuje a otvára nové možnosti,“ vysvetľuje D. Hevier.
Inovatívne myslenie je podľa neho výsledkom aktívneho prístupu, a preto mu nesedí predstava o nápade ako náhlom osvietení. „Na metaforu o nápade ako blesku z jasného neba by meteorológovia povedali, že aj ten blesk sa veľmi systematicky pripravuje ako súbeh fyzikálnych javov,“ hovorí. Pri tvorbe nápadu preto podľa neho väčšinou ide o dlhodobejší proces, ktorý je zavŕšením predchádzajúceho uvažovania alebo ideí, ktoré vyprodukovali iní ľudia.
Koniec je začiatok. Samostatná kapitola je realizácia myšlienky. „Bežný postup je taký, že kreatívec niečo vymyslí a keď to má hotové, tak to ponúka potenciálnym odberateľom. Ja volím opačný postup. Najprv počúvam, čo kto žiada, a až potom začínam rozmýšľať nad riešením,“ hovorí spisovateľ.
Ako príklad uvádza aktuálny projekt pre Slovenské národné divadlo, ktorým má byť nedeľné predstavenie pre celú rodinu. Realizácia pritom neprebieha tak, že autor niečo napíše a potom to dá na schválenie vedeniu divadla. „Išiel som na to opačne. Opýtal som sa, čo by potrebovali. A oni, že súčasnú fantasy hru, ktorá zaplní divadlo. Koľko tam je miest? Šesťsto. Tak ja idem do tej sály a predstavím si, že tam sedí tých šesťsto ľudí, ktorí ani nedýchajú a hodinu a pol pozerajú na niečo, čo napíšem, hoci ešte vôbec neviem, čo to bude. Až potom začnem rozmýšľať nad riešením, ktoré má tých ľudí zaujať,“ vysvetľuje autor.
Podobnú metódu používa D. Hevier aj pri písaní kníh. Ak má v pláne tučný román, tak si kúpi knihu, ktorá veľkosťou zodpovedá plánovanému dielu. Pri písaní má potom túto knihu pred očami, robí si do nej skice, poznámky a vizuálne návrhy. A v počítači vzniká text, ktorý už existujúci zhmotnený nápad postupne vyplní.
Realizovanie nápadu pritom D. Hevier nevníma ako konečnú fázu. Kreatívny človek podľa neho musí byť schopný aj kreatívne zaobchádzať so svojím talentom. Súčasťou nápadu musí byť aj plán, ako ho uplatniť a predať. „Ak tvorivý človek túto schopnosť nemá, musí ísť do aliancie s niekým, kto to vie,“ tvrdí spisovateľ.
Ivan Štefunko
Invenčné start-upy
Hovoria plynulou angličtinou, vedia, čo je biznis plán, a majú prehľad o trhu. Na slovenských vysokých školách sa objavuje nová generácia študentov, pre ktorých nočný život neznamená zábavu v kluboch, ale prácu na nápadoch. Adrenalín tu spočíva v tom, že kus dobre napísaného kódu v podobe aplikácie či online služby môže na webe súťažiť o globálne publikum. Mnoho takzvaných start-upov prechádza rukami Ivana Štefunka. Šéfuje totiž spoločnosti Neulogy, ktorá sa zaoberá tým, že pre mladé projekty hľadá investície a trhy.
„Nápady a inovácie môžu byť úspešné len vtedy, ak vychádzajú z reálnej potreby. Netreba inovovať niečo, čo nemá trh,“ hovorí I. Štefunko. Najúspešnejšie inovácie sú podľa neho tie, pri ktorých niekto rieši svoj vlastný problém. Ako príklad uvádza príbeh Jacka Smitha, ktorý vymyslel e-mailovú službu Hotmail. J. Smith spolu s priateľmi rozmýšľal nad biznisovým projektom a nápady si chceli posielať vnútrofiremným e-mailom. Mali však strach, že šéfovia by mohli ich komunikáciu sledovať. Tak vznikla myšlienka anonymného webového riešenia, ktorý by poštu sprístupňoval z ľubovoľného miesta. V roku 1997 kúpil Microsoft Hotmail za štyristo miliónov dolárov.
Kto chce zabodovať s nápadom, musí vedieť nielen vyriešiť existujúci problém, ale i predvídať možný dopyt. Fázy inovácií prichádzajú vo vlnách, ktoré reagujú na technologické možnosti. Momentálne je pre investorov v kurze téma „veľkých dát“. K dispozícii sú obrovské množstvá údajov v štruktúrovanej forme a hľadajú sa nápady, ktoré dátovú hmotu dokážu vytriediť a pretvoriť ju na produkty.
Prečo meškáme. Otázka je, či slovenskí inovátori dokážu držať krok so svetovými trendmi. „Riešenia domácich start-upov prichádzajú s jedno- až trojročným oneskorením, napríklad za Amerikou,“ hovorí I. Štefunko.
Nie je to však preto, že by to ľuďom na Slovensku napadalo neskôr. Súvisí to s tým, že nutné podmienky sa u nás presadzujú s časovým posunom.
Napríklad digitalizácia verejných služieb prebieha na Slovensku v porovnaní s inými vyspelými krajinami oneskorene. Preto sa neskôr adaptuje trend inovácií, ktoré sa týkajú lokálneho prostredia. „Čo sa týka paradigmatických zmien, tak tam držíme krok so svetom,“ tvrdí I. Štefunko. No zároveň zdôrazňuje, že na globálne inovácie sa orientuje len desať až pätnásť percent slovenských start-upovských projektov.
Na otázku, či je na Slovensku priaznivé prostredie pre nápady, odpovedá šéf spoločnosti Neulogy citátom. „Mark Twain povedal, že klasická literatúra je tá, ktorú by chcel mať každý prečítanú, ale nikto ju nečíta. A s inováciami je to podobné. Nápady sú v slovníku každého politika, no s ich podporou je to slabé. Všetci si myslia, že sa to vytvára akosi samo,“ hovorí I. Štefunko.
Cesta selfmanažmentu však môže byť zároveň výzvou, ako sa vyhnúť spomalenému domácemu prostrediu. Ak sa mladému podnikateľovi s nápadom podarí získať zákazku v zahraničí, tak práve pri tom sa naučí veľa podstatných vecí a zároveň sa dostane do iných kontaktných sietí. A sebestačnosť mimo oficiálnej infraštruktúry už start-upisti preukázali aj tým, že sa sformovali do fungujúcej komunity.
Rado Ondřejíček
Myslenie reklamy
Reklama je stroj, ktorého palivom sú nápady. Pohybujú sa v nej ľudia, ktorých úlohou je produkovať idey na počkanie a unikátne riešenia do niekoľkých dní. Vyše desaťročnú skúsenosť s tým má Rado Ondřejíček, ktorý prešiel pozíciami copywritera, kreatívneho riaditeľa a momentálne šéfa stratégie v agentúre Jandl. Vyznačuje sa tým, že vlastný pretlak nápadov okrem práce filtruje aj v politickej satire Cynická obluda.
Tento formát korešponduje s jeho definíciou invenčnosti. „Generovanie nápadov je proces, ktorý je podmienený istým druhom myslenia. Sám si uvedomujem, že i bežné informácie z médií spracovávam inak, než to možno robí väčšina ľudí. Výsledkom takéhoto myslenia sú neobvyklé závery, čo považujem za istú formu talentu,“ hovorí R. Ondřejíček.
Schopnosť myslieť inak je zároveň podmienkou vstupu do sveta reklamy. Pri výbere ľudí do agentúr často nezohráva úlohu formálne vzdelanie v odbore, ale schopnosť uvažovať mimo zabehaných mantinelov. „Invenčnosť sa dá do istej miery vytrénovať, čiže naučiť mozog na určité druhy procesov. Tým sa však človek nestane kreatívny. To je skôr umelá produkcia ideí, ktoré sa po určitom čase stanú predvídateľné. A to znamená koniec,“ tvrdí R. Ondřejíček. Človek s talentom si preto reklamné abc môže postupne doštudovať. Opačne to nefunguje.
Zadarmo nie. „Vznik nápadu je často o tom, že sa len spoja dve existujúce veci a vznikne niečo nové, pričom ide o spojenie, ktoré predtým nikomu nenapadlo. Množstvo kreatívnych nápadov v reklame vzniká tak, že sa prekvapivým spôsobom spájajú rôzne stereotypy,“ vysvetľuje R. Onřejíček. Čím väčší má človek prehľad o stereotypoch v spoločnosti či popkultúre, tým ľahšie mu napadajú ich kombinácie.
„Keď som pracoval ako copywriter, veľmi mi pri tom pomáhalo, že som mal formálne vzdelanie technické i filozofické. Pri tvorbe nápadov je totiž nevyhnutné čo najväčšie penzum znalostí a skúseností. Kreatívci sú ľudia, ktorí fungujú ako prachovky na podnety. Kontinuálne ich zhromažďujú, aby ich mohli jedného dňa zužitkovať,“ vysvetľuje.
S tým súvisí aj téma nákladov na kreatívne myslenie. Nebezpečne sa totiž rozširuje predstava o tom, že práca na kreatívnych riešeniach je beznákladová činnosť, ktorá si nevyžaduje vstupné investície. To sa prejavilo pri návrhu daňovo-odvodovej reformy v roku 2011, ktorej súčasťou malo byť obmedzenie paušálných výdavkov. Obec tvorcov nápadov sa vtedy ozvala s tým, že generovanie riešení je do veľkej miery založené na podnetoch a ich zbieranie rozhodne nie je zadarmo. S tým súvisí aj problém pofidérneho ohodnocovania nápadov. „Cena nápadu sa nemôže merať podľa toho, za aký čas vznikne. Jeho hodnota by mala súvisieť s tým, na aký účel sa použije,“ hovorí.
