Peter Biľak je zakladateľ a šéf úspešného dizajnérskeho štúdia Typotheque. Jeho firma sa špecializuje na vývin nových druhov písma. Vydáva tiež knihy a v portfóliu má aj sériu známok pre Kráľovskú holandskú poštu.
Tanečník a choreograf Lukáš Timulák tiež dlhodobo pôsobí v Holandsku. Jeho domicilom bol donedávna slávny tanečný ansámbel Nederlands Dans Theater.
Dizajn a tanec na prvý pohľad nemajú veľa spoločného. Pre P. Biľaka a L. Timuláka to však neplatí. Už roky spolu v autorskom tandeme dizajnéra a choreografa vytvárajú tanečné predstavenia. Naposledy pre operu vo švédskom Göteborgu. Predstavenie Eroica na hudbu z Beethovenovej Symfónie č. 3 malo premiéru v decembri.
Príprava posledného spoločného diela, ale i kontext práce oboch autorov, boli podkladom pre nasledujúci rozhovor.
Máte za sebou už viac spoločných projektov pre Nederlands Dans Theater (NDT) či Slovenské národné divadlo. Ako ste sa dostali ku realizácií choreografie na Göteborskej opere?
Peter Biľak: Lukáš nedávno ukončil svoje desaťročné angažmán v NDT a rozhodol sa sústrediť na choreografickú tvorbu. Ponuka projektu pre Göteborskú operu prišla ešte počas jeho pôsobenia v NDT. S Lukášom už spolupracujem sedem rokov a pri nových projektoch väčšinou spoločne pripravujeme koncepty predstavení.
Aká je konkurencia na tomto poli a čo je rozhodujúce pri získavaní zákaziek či angažmán?
Lukáš Timulák: Konkurencia je dosť veľká a choreografov stále pribúda. Osobne som mal veľké šťastie pracovať s významnými choreografmi a tanečníkmi počas môjho pôsobenia v NDT. Nadobudol som veľa priamych kontaktov, čo je tiež výrazná pomoc. Veľmi dôležitá je tiež dostupnosť a preto som sa nedávno rozhodol skončiť s tancovaním na každodennej báze a venovať sa viac choreografii.
Zdroj: bilak3
Ako dlho trvala celková príprava tohto tanečného vystúpenia? Ako hodnotíte pracovné podmienky, ktoré vám boli poskytnuté?
PB: Tento projekt bol netradične dlhý, prvé stretnutia a prezentácie boli viac než rok pred predstavením. Pred premiérou som strávil vo Švédsku len pár týždňov, zatiaľ čo Lukáš oveľa dlhšie. Išlo o pomerne komplikované predstavenie, s dĺžkou vyše 50 minút, so živým 50-členným orchestrom, veľkým tímom technikov a asistentov. Göteborská opera je veľmi profesionálne vedená, takže osobne som bol veľmi spokojný so spoluprácou, profesionalitou ľudí a ponúknutými podmienkami.
LT: Podmienky boli výborné a to napriek tomu, že bolo potrebné dodať veľa materiálu už rok dopredu. To je bežná prax vo veľkých divadlách, kde sa pod jednou strechou tvoria nové opery, balety, činohra a muzikály. Na mieste som s tanečníkmi strávil dva mesiace. Išlo o inú skúsenosť a spôsob práce, na aký som bol doteraz zvyknutý.
Ako konkrétne funguje vo vašom prípade spolupráca medzi choreografom a scénografom?
PB: Keď Lukáš dostane ponuku na predstavenie, berieme to vždy ako šancu urobiť niečo úplne nové. V prvej fáze je treba určiť parametre predstavenia - dĺžku, počet tanečníkov, hudbu, svetlo atď. Na začiatku je dôležité prísť s pevným konceptom, na ktorom sa dá stavať. Tu je mojou úlohou priniesť nápady, ktoré analyzujeme a rozhodneme o spôsobe realizácie. Lukáš ako choreograf je intenzívne zapojený do procesu celej tvorby, ja hlavne na úplnom začiatku a na konci. Môj odstup je aj výhodou, pretože môžem dať Lukášovi feedback o tom, ako predstavenie funguje pre obecenstvo. Lukáš pracuje týždne i mesiace samostatne s každým tanečníkom. Spolu komunikujeme so svetelným dizajnérom, kostymérmi, technikmi a manažérmi.
Z čoho sa skladá pódiový návrh pre göteborskú Eroicu a ako korešponduje s choreografiou?
PB: Keďže ide o dosť dlhé predstavenie, ktoré si vyžadovalo variabilitu na scéne, musel som hľadať riešenie, ktoré dovoľuje zmeniť scénu bez náročnej prestavby. Logické riešenie bola práca so svetlom, ktoré dovoľuje dynamicky meniť scénu v zlomku sekundy. Navrhol som postaviť svetelnú štruktúru zloženú z 2 x 2 x 2 kociek, širokú osem metrov, pričom každá strana štvorca sa kontroluje samostatne cez interný interface divadla. Ide asi o 140 svetelných častí. Táto štruktúra dovolila rozdeliť predstavenie do celkov, s ktorými Lukáš pracoval a navrhol ďalšie možnosti práce so svetlom. Naša spolupráca je dosť úzka, a ide oboma smermi, občas sa kvôli tancu musí zmeniť scéna, občas scéna určí možnosti choreografie.
Zdroj: bilak4
Písmo „leží“ na papieri, tanečníci sa pohybujú a hudba plynie v čase. Myslí dizajnér inak pri vývine písma ako pri návrhu scény pre tanec?
PB: Písmo existuje iba v reprodukovanej podobe, nemá svoju prirodzenú podobu ako jazyk alebo tanec. Tanec však veľmi ťažko znáša akúkoľvek reprodukciu (či už vo forme videa alebo fotografie), takže treba brať do úvahy rozdiely vo finálnej prezentácii. Vo všeobecnosti je však moja práca na knihe či tanečnom predstavení takmer rovnaká. Vždy musím uvažovať nad publikom, dostupným badžetom a technickými limitáciami.
V bežnom ponímaní je divadelná scéna len kulisou a hlavný dôraz nesú účinkujúci. Vo vašich projektoch však pódiové návrhy prekračujú účel dekorácie a sú aktívnym prvkom. Napríklad v predstavení Due a Due umožňuje projekcia siluet tanečníkov na plátno, aby tancovali duetá „sami so sebou“. Ide o otváranie nových dimenzií pre tanec?
PB: Nie som študovaný scénograf, a preto asi rozmýšľam inak nad tým, čo sa má v divadle diať. Moju úlohu vnímam ako vytváranie podmienok na to, aby Lukáš mohol urobiť svoju prácu optimálne. Pri 'Due a Due' bol nápad jednoduchý: rozvinúť detskú hru s tieňom na niečo nečakané, vytvoriť podmienky pre jedného tanečníka, aby mohol tancovať duet so svojim tieňom. Tanečník sa tak stáva zároveň kulisou aj objektom tanca.
Vzájomné prepájanie tanečného pohybu a typografie či printového dizajnu je výrazne prítomné aj v prácach Dancewriter a Dance for print. Z čoho pramení váš záujem o prelínanie týchto dvoch svetov?
PB: Tanec je jedna z najstarších a najpriamejších foriem umenia. A dovoľuje to, čo v iných formách umenia nejde. Zaujíma ma práca s rôznymi formami expresie, či ide o živý pohyb, text, video alebo vizuálne obrazy. Dôležité je rozpoznať limity každej z disciplín. Kedysi spočívala moja práca dizajnéra v tom, že som čakal na zákazku, a potom na ňu reagoval. Dnes je väčšina mojej práce vytváraná mnou samotným, bez klientov, a spláca sa dlhodobo. V štúdiu Typotheque vydávame knihy, tvoríme nové fonty, ktoré priamo predávame a iniciujeme nove projekty. Tento mix ma veľmi zaujíma a pomáha mi posúvať sa ďalej.
Zdroj: bilak5
Dnes sa veľká časť kreatívnych činností odohráva v digitálnom prostredí, kde vládne zákon neobmedzenej kopírovateľnosti. Tanečná choreografia a dizajn scény sú naopak jedinečné, nedajú sa „ukradnúť“ a ponúkajú autentický zážitok. Na druhej strane však žijú iba v čase konkrétneho predstavenia. Do akej miery vnímate tieto okolnosti?
PB: Keďže robím v obidvoch prostrediach, vnímam to samozrejme veľmi intenzívne. Je to možno aj jeden z dôvodov, prečo rád robím s tancom. Po dlhých hodinách za počítačom môžem stráviť čas v divadle s niečím veľmi fyzickým, kde sa ľudia potia pri tom, keď niečo vytvárajú.
Pôsobíte v zahraničí. Do akej miery je pre vás dôležité miesto, kde pracujete?
PB: V zásade to nie je dôležité, pretože podnety na prácu prichádzajú z celého sveta. Na druhej strane však to, že sídlime v Holandsku, je možno dôvod, prečo klienti zo zahraničia za nami tak radi chodia. Holandský dizajn a kreativita má v zahraničí veľmi dobré meno. Myslím, že aj pre Lukáša je Den Haag veľmi dobrou bázou, ponúka potrebné zázemie na prácu a zároveň sa cítime prepojení so širším svetom.
Hovorí sa, že žijeme v dobe rastúcej sily kreatívneho priemyslu. Myslíte si, že vaša kreativita je dostatočne ohodnotená?
PB: Je len na nás, aby sme ponúkali prácu, ktorá bude patrične ohodnotená. Ak nie je, tak je to možno tým, že nekomunikuje. Ak práca komunikuje, tak vždy vedie k ďalším projektom a možnostiam.
Zdroj: bilak6
Zdroj: bilak7
Foto – Peter Biľak
