Prešovský ateliér Zerozero minulý rok vyhral dve súťaže na architektonické riešenia. Najprv zabodoval v európskej súťaži o revitalizáciu centra maďarského mesta Ajka. Druhé víťazstvo si odniesol zo súťaže o prestavbu bývalých košických Kasární kapitána Jaroša na kultúrne centrum.
Zatiaľ čo realizácia maďarského návrhu je zatiaľ v nedohľadne, prerábka kasární by sa mala stihnúť do roku 2013. Vtedy totiž Košice prevezmú štatút Európskeho hlavného mesta kultúry. Oživenie areálu bývalých vojenských priestorov má byť stelesnením projektu, s ktorým sa mesto uchádzalo v súťaži o európsky titul. A ten znel: Vytvoriť podmienky pre rozvoj kreatívneho priemyslu, ktorý by oživil imidž železiarenskej metropoly.
Revitalizácia nevyužívaných industriálnych či iných priestorov na kultúrne účely má v západnom zahraničí dlhodobú tradíciu. Na Slovensku je „konverzná“ architektúra stále relatívne mladá, resp. marginálna téma.
Šéf prešovského ateliéru Zerozero Irakli Eristavi v rozhovore vysvetľuje, ako jeho tím riešil zmenu funkčného využitia bývalých kasárenských priestorov na miesto prezentácie kultúry a kreatívnej tvorby.
Prestavba kasární kapitána Jaroša na kultúrne centrum nie je prvý vojenský priestor, ktorému ste sa v Košiciach venovali. Už v roku 2005 ste navrhli revitalizáciu kasární na Bačíkovej ulici. O čo v tomto projekte išlo a ako dopadla realizácia?
Bola to verejná urbanistická súťaž, ktorej sme sa zúčastnili. Išlo tiež o bývalé kasárne, nachádzajúce sa v severnej časti centra mesta. Investorom bol Košický samosprávany kraj, ktorý mal predstavu komplexu s kongresovými priestormi. V našom návrhu išlo o využitie lokality na priestory pre obchody, služby a tiež kancelárske priestory a ubytovacie kapacity. Na naše prekvapenie sme súťaž vyhrali a začali sme jednať s krajskou administratívou. Celé to však prebiehalo v čase po voľbách a nová garnitúra o projekt nemala záujem. Preto prestavba vyšumela do stratena a pokiaľ viem, tie kasárne tam stoja nedotknuté doteraz.
Zdroj: fleischer
Mohli ste pri aktuálnom projekte Kulturparku nadviazať na starší projekt?
Každý architekt pracuje tak, že zúžitkováva svoje know-how v danom období a vracia sa aj k predchádzajúcim projektom. V oboch týchto prípadoch sme riešili urbanistický problém. Tieto vojenské areály sú súčasťou užšieho alebo širšieho centra mesta. Išlo teda o to, ako sa správať v organizme mesta a ako reagovať na konkrétnu urbanistickú situáciu. Podobné v obidvoch prípadoch bolo to, že sme rešpektovali existujúcu blokovú štruktúru a určitým spôsobom sme ju dotvorili.
Ako ste sa pri aktuálnom projekte architektonicky vysporiadali s tým, že areál pôvodne slúžil na vojenské účely?
V prvom rade treba povedať, že komplex na Kukučínovej ulici nikdy nefungoval ako klasické kasárne s posádkou. Išlo o zásobovacie kasárne. Budovy boli postavené po rakúsko-uhorskom vyrovnaní a slúžili ako skladové priestory pre proviant a pre vybavenie rakúsko-uhorskej posádky v Košiciach. Bola tam tiež pekáreň, ktorá zásobovala vojsko pečivom a buchtami. Samotné stavby majú veľmi striktný systém. To je výhoda pre možné transformácie a pre vytváranie nových funkcií. Sú to veľmi racionálne skelety s veľmi presnou modulovou osnovou. V skladoch, ktoré sú na západnom okraji areálu, majú podľa projektu prevažovať kancelárske funkcie. Tieto priestory majú inú logiku ako centrálna budova, v ktorej majú vzniknúť dve polyfunkčné sály, výstavné priestory a administratívne zázemie.
Priestory Kulturparku majú slúžiť na prezentáciu umenia, ale aj na kreatívnu tvorbu v najširšom zmysle slova. Ako ste pri návrhu revitalizácie zohľadnili tento účel využitia budov?
Už vo fáze súťažného návrhu sme vyhodnocovali funkčné využitie jednotlivých objektov. Objemovo najväčší sklad by sa mal premeniť na „kreatívny inkubátor“. Tento objekt sme vyhodnotili ako ideálny na tento účel, pretože je tam možnosť členenia na väčšie a menšie celky. Pri menšom sklade bola požiadavka galerijných priestorov. Tento objekt síce nie je veľký, ale ponúka takmer tisíc metrov štvorcových výstavných plôch. Z hľadiska trvalých zbierok to nie je veľa, pretože tam chýbajú depozitné priestory. Ale z hľadiska živej inštitúcie, často meniacej svoje expozície podľa modelu Kunsthalle, sa nám to javí ako vhodné. V centrálnej budove sme pôvodne neuvažovali o zásadných zásahoch a viacero funkcií, ktoré požadoval objednávateľ, sme prenášali na pozemok, ktorý je na východnom okraji. Tam mal byť polyfunkčný objekt s hotelom, kongresovým centrom a väčšou sálou. Potom sa ukázalo, že táto časť pozemku bola predaná a to značným spôsobom zmenilo koncepciu celého komplexu. Viaceré funkcie sme museli umiestniť do pôvodných objektov.
Aké formy zásahu do pôvodných budov boli pri zadaní povolené a aký prístup ste zvolili vy?
Stavebná kultúra týchto objektov je na vysokej úrovni. Ide o presne modulované oceľové skelety, na ktorých sú umiestnené drevené trámové stropy. Toto všetko sme vyhodnotili a pokúsili sa v maximálnej možnej miere zachovať. Už v súťažnom návrhu sme zastávali pozíciu čo najminimálnejších zásahov do objektov. A to napriek tomu, že sa nejedná o pamiatky. K zásadnejším zásahom má dôjsť v centrálnej budove, kde sú stĺpy, ktoré bránia vo výhľade a komplikujú využiteľnosť navrhnutých sál. Okrem toho sme boli do značnej miery vystavení tlaku zo strany investora minimalizovať prevádzkové náklady. Je tu snaha o zateplenie objektov, z čoho vôbec nemáme radosť. Na druhej strane, prevádzkovanie takéhoto komplexu bez snahy o zníženie prevádzkových nákladov by v dlhodobom časovom horizonte mohlo naraziť na problém udržateľnosti. Našli sme taký spôsob riešenia, ktorý by objektom nemal zásadne ublížiť. Závisí to však od viacerých faktorov. Jednak od výšky investícií a od schopnosti dodávateľa vedieť reagovať na členenia fasád tak, aby sa zachoval charakter objektov.
Čiže celkovo nejde o žiadne veľké architektonické experimenty.
Počnúc súťažným návrhom a aj v ďalších fázach sme sa v areáli správali konceptuálne a architektonicky veľmi civilne. Nie sú tam žiadne teatrálne gestá. Ide o funkčné vyriešenie troch rekonštruovaných objektov, ich doplnenie sériou drobných pavilónovitých stavieb a vyriešenie infraštruktúry. To, čím tento projekt môže byť zaujímavý z hľadiska európskeho mesta kultúry, nie je nejaká gestická či ikonická architektúra. Zaujíma nás skôr práca s verejným priestorom. Aj preto navrhujeme vytvorenie kompletne nového námestia.
To znie honosne.
Môžeme to volať námestie, urbánna plocha alebo interface. My sme to volali dokonca display. Samozrejme, je tu veľmi ťažké hovoriť o klasickom námestí, ktoré poznáme z centier historických miest, ako čosi vymedzené a komorné. Pre nás ide skôr o verejnú plochu, cez ktorú má areál komunikovať s verejnosťou a okolitým mestom.
Má toto námestie potenciál sa zaplniť?
Pôvodne sa myšlienka námestia zrodila ani nie z hľadiska vonkajších vzťahov objektu, ale skôr zvnútra tohto areálu. Kedysi to boli uzavreté kasárne, čiže introvertný komplex obohnaný múrom, kam nikto nemal prístup. Nová funkcia využitia, čiže stretávanie sa ľudí a kultúrno-spoločenské aktivity zásadne menia náplň toho priestoru. Ako dôležitú vec sme vyhodnotili vnútorný park, ktorý má veľký potenciál z hľadiska pobytových aktivít alebo expanzie jednotlivých budov do parku. Na druhej strane sme si uvedomovali, že areál s množstvom kreatívnych ľudí a podujatí si vyžaduje aj istý priestor, cez ktorý by komunikoval s okolitým mestom. Pri skúmaní sme si uvedomili, že v bezprostrednej blízkosti je Námestie osloboditeľov, ktoré predstavovalo potenciálnu voľnú plochu na podujatia, hoci tam chýbala schéma intenzívneho využitia a urbanizácie tohoto priestoru. Výstavbou Auparku košičania o túto plochu prišli.V tej chvíli sa naša zvnútra rodiaca sa idea verejného priestoru v rámci areálu Kulturparku spojila s potrebou verejnej plochy, o ktorú mesto prišlo.
Do akej miery ste pri návrhu brali do úvahy kontext a okolie areálu?
Samozrejme, že umiestenie Kulturparku uprostred zástavby nesie so sebou riziko potenciálnych problémov s obyvateľmi okolitých domov. No v centrách miest prirodzene dochádza k názorovým stretom. Pohodlie bývania v centre verzus kultúra - to je téma, ktorá rezonuje a je to vec vykomunikovania si v rámci zdravej občianskej spoločnosti. Určite bude treba nájsť vhodný režim počas vonkajších podujatí, aby neutrpela kvalita života obyvateľov. My sme to šalamúnsky vyriešili tak, že zatiaľ čo väčšina bytoviek je na východnej strane námestia, potenciálne aktivity sa majú konať na jeho západnej strane. Dokonca sme vytvorili v rámci parkoviska otvor, ktorý umožňuje presunutie niektorých podujatí do podzemnej garáže.
Podzemná garáž je zásadný prvok vášho architektonického návrhu.
Určite. Pri prvých úvahách mesto nepočítalo s tým, že areál bude potrebovať adekvátnu infraštruktúru. Čiže minimálne parkovaciu garáž. My sme už v súťažnom návrhu deklarovali, že je nemysliteľné, aby sa takýto projekt v danom urbanistickom kontexte spúšťal bez príslušnej infraštruktúry. Pri prvých návrhoch však na strane investora absentovala úvaha investovať do podzemnej garáže. Ide pritom o tak cenné územie v centre mesta, že parkovanie na povrchu neprichádza pri daných kapacitách do úvahy. Ak sa majú Košice profilovať ako moderná európska metropola, tak v tomto projekte to nemôže ísť bez podzemných garáží.
Aký je váš všeobecný postoj k využívaniu starých industriálnych či vojenských budov?
Takéto ucelené komplexy určite patria do kultúrneho dedičstva. Sú svedectvom istej doby. A to v zmysle spoločenskom, architektonickom i kultúrnom. Som absolútne presvedčený o tom, že vyspelá spoločnosť nemôže ignorantsky pristupovať k takýmto objektom. Jednoznačne treba ísť cestou konverzie, čiže hľadania nových funkcií. Najlepšie zrejme v kombinácii verejného a súkromného investovania, hľadania rovnováhy funkcií, ktoré by zabezpečili ekonomickú udržateľnosť a tiež život takýmto areálom. Štát ako investor by si mal byť vedomý potreby zachovania takejto architektúry. A súkromný sektor vie takéto lokality využiť na svoje aktivity. Ideálnym modelom je kombinácia bývania, umeleckých ateliérov a kultúrnych aktivít, čo v západných krajinách v mnohých prípadoch funguje.
Foto - Ivan Fleischer, vizualizácie - Zerozero
