Ani hraný, ani klasicky animovaný. Nový český film Alois Nebel je niečo medzi tým. Komorná snímka nakrútená podľa úspešného komiksu síce stavia na hercoch, špeciálnou technikou ich ale mení na kreslené figúry v animovanom prostredí. Zaujímavá atmosféra filmu a nevídaná grafika posunuli snímku do boja o filmového Oscara. A to hneď v dvoch kategóriách. Vizuálna stránka filmu je dielom slovenského štúdia Tobogang. Šéfuje mu Noro Držiak, ktorý na filme pracoval ako supervízor animácie a vizualizácie. Začiatkom novembra prišiel snímku predstaviť na slovenskú festivalovú premiéru. Do širšej slovenskej distribúcie by sa film mal dostať na prelome januára a februára.
Pri filme Alois Nebel bola použitá technika rotoskopie. O čo ide?
Ide o filmovú techniku zo začiatku 20. storočia, ktorú vymyslel a patentoval Max Fleischer. Vznikla preto, aby sa uľahčila práca animátorom. Išlo hlavne o to, aby pohyb nakreslenej postavy pôsobil realisticky. Pri riešení tohto problému sa prišlo na to, že je možné najprv nakrútiť živého herca a potom ho obkresliť. Filmový pás sa skladá z okienok a tieto sa pri rotoskopii postupne prekresľujú. Je to dosť prácne. Túto techniku používal vo svojich filmoch najmä Walt Disney. K najznámejším rotoskopovaným postavám patrí Snehulienka, ktorá bola nakreslená podľa živej herečky.
Za sto rokov sa táto technika zrejme niekam posunula.
Samozrejme. Dnes sa už pri rotoskopii používajú digitálne metódy. Princíp ale zostáva rovnaký – podkladom je nakrútená herecká akcia, ktorá sa za pomoci softvéru prekresľuje. Posun je v tom, že dnes už nie je nutné na seba vrstviť jednotlivé obrázky, kedy vzniká charakteristické chvenie, ale je možné v existujúcej digitálnej kresbe posúvať krivky do požadovanej podoby. Takto vznikol aj film Alois Nebel. Nepoužili sme pri ňom žiadny špeciálny softvér, ale len bežne dostupné ilustrátorské a postprodukčné programy.
Do akej miery sa rotoskopia doteraz používala v českej a slovenskej kinematografii?
Rotoskopia sa doteraz využívala hlavne pri postprodukcii menších formátov. Napríklad pri hudobných videoklipoch či televíznych zvučkách. Alois Nebel je prvý celovečerný film urobený touto metódou v rámci Čiech a Slovenska. V Čechách síce existujú veľké postprodukčné štúdiá, ale neorientujú sa na komplexnú výrobu celovečerných animovaných filmov. A už vôbec nie rotoskopovaných. My sme to skúsili.
Inšpirovali ste sa pri práci zahraničnými filmami, pri ktorých bola použitá podobná technika?
Najznámejšie v tejto kategórii sú zrejme filmy Valčík s Bašírom či Scanner Darkly. Samozrejme sme si ich všetky pozreli. Je dôležité vedieť, ako pracujú iní. Napríklad Valčík s Bašírom bol urobený ako flashová animácia, čo je jednoduchšia metóda. Celý film je hlavne v dialógových scénach pomalší a figúry nie sú až také pohyblivé ako v našom Nebelovi. Kontaktovali sme aj tvorcov filmu Scanner Darkly, ktorý bol tiež urobený rotoskopiou. K výmene informácií síce nedošlo, ale vieme, že autori filmu si na animáciu vyvinuli vlastný softvér.
V čom bolo natáčanie hercov vo vašom prípade iné, než keď sa robí klasický film?
Na začiatku sme si mysleli, že hercov nakrútime v štúdiu na zelenom pozadí, použijeme nejaké filtre a prípadne sa do pozadia niečo dokreslí. Výsledok ale vyzeral príliš reálne a strácala sa grafika pôvodného komiksu, ktorá je výrazne tvrdá a ostro rezaná. Filtre sme preto zavrhli a režisér Tomáš Luňák sa rozhodol nakrútiť ako predlohu hraný film a následne použiť rotoskopiu . S tým, že ak bude v obraze niečo chýbať, tak to budeme môcť dokresliť. Špecifické bolo to, že herci mali zvýraznené vrásky a boli nalíčení tak, aby im vynikol kontrast v tvári. Bola to pomôcka pre animátorov, ktorí takto mohli lepšie rozoznať a zachytiť ich črty. Pre zvukárov a kameramana bolo výhodou to, že pri snímaní nevadili mikrofóny a iné nežiaduce objekty v obraze. Vo výslednom animovanom zábere sa jednoducho vynechali.
Ako prebiehal prechod zo statického komiksu do pohyblivého média filmu?
To bola vec, s ktorou scenárista Jaroslav Rudiš a autor komiksu Jaromír Švejdík zápasili od začiatku. Pôvodný komiks má totiž veľmi široký obsahový záber. Sú tam rôzne dejové línie, ktoré sa prelínajú s predstavami a spomienkami hlavnej postavy. V komikse pritom stačí obrázok s troškou textu a čitateľ si sám vytvorí dej v hlave. Ak niečomu nerozumie, môže si zalistovať naspäť. Toto film nedovoľuje. Film sa rúti v čase a ak divák niečo nestihne zachytiť alebo mu to tvorca zreteľne nepredloží, tak to pri porozumení súvislostí chýba. Tvorcovia predlohy si to čoraz viac uvedomovali a scenár výrazne osekali. Výsledný film je preto oveľa intímnejší než komiksová predloha.
Film vznikal takmer päť rokov. Prečo tak dlho?
Celé to začalo tým, že nás oslovil producent Pavel Strnad, ktorý sa rozhodol film nakrútiť, no nevedel, kto by ho mohol vyrobiť. Doporučil nás kameraman Jan Baset Střítežský, s ktorým sa poznáme zo štúdií a ktorý pozná našu prácu.Vtedy už existoval prvý scenár, ktorý vychádzal z pôvodného komiksu. V roku 2007 sa nakrútil prvý štyridsaťsekundový test, s ktorým sa začali obchádzať potenciálni investori. Tento test bol paradoxne dlho považovaný za trailer k filmu, na základe čoho si mnohí ľudia mysleli, že v roku 2008 už bude film v kinách. My sme pritom okrem testu nemali v rukách vôbec nič. Samotné natáčanie začalo až v roku 2009. V dobe medzi tým sa zháňali peniaze a tvorcovia prepisovali scenár do finálnej podoby.
Koľko času si vyžiadala animácia filmu?
Keď bol scenár hotový, začal sa kresliť storyboard, čo trvalo asi pol roka. Počas tejto doby sme zháňali animátorov a kompozítorov obrazu. Keďže je naše štúdio malé, museli sme na projekt najať externých ľudí. Urobili sme konkurz a animovať sa začalo v septembri 2009. Práca bola naplánovaná na pätnásť mesiacov. Ako to už býva, film sa prestrihával, niečo sa muselo dokrúcať, takže sa to celé natiahlo a animácia napokon trvala dvadsaťdva mesiacov.
Koľko animátorov na filme pracovalo?
Okrem nášho štúdia, ktoré zaisťovalo animáciu, kompozíciu a celú postprodukciu, sa na projekte podieľalo ešte jedno štúdio z Drážďan a vo finále pomáhalo ešte jedno české štúdio. Dokopy na filme pracovalo dvadsaťdeväť animátorov, tri výtvarníčky pozadia a jedenásť kompozítorov, ktorí robili atmosféry a skladali dokopy všetky komponenty. Autor komiksu Jaromír Švejdík bol hlavným výtvarníkom, ja som mal na starosti supervíziu animácie a vizualizácie a kolektív uzatváral postprodukčný technologický supervízor.
Ako ste zvládali koordináciu celého štábu a výrobu na rôznych miestach?
Všetci animátori si museli najprv zvyknúť na štýl kresby predlohy. Museli si to nacvičiť a mať to v ruke. Raz mesačne som chodil do kooperujúceho štúdia v Drážďanoch. Väčšina komunikácie prebiehala mailami, v ktorých sme si posielali krátke sekvencie. Priamo do nich som označoval miesta, ktoré boli problematické. Keď sme si neboli istí, tak bol prizvaný výtvarník komiksu, ktorý pre orientáciu rýchlo nakreslil potrebné skice. Samozrejme, že ideálnejšie by to bolo vyrábať na jednom mieste.
Náklady na film sa vyšplhali na 80 miliónov českých korún, čo je viac než rozpočet výpravného historického filmu Lidice. Prečo?
Úplne mylný je názor, že keď sa niečo robí v štúdiu alebo animuje, tak to musí byť automaticky lacnejšie než hraný film s veľkým štábom, drahými hercami a množstvom komparzistov. Nákladnosť animovaného filmu súvisí s dĺžkou a náročnosťou jeho výroby. V hranom filme sa jednotlivé zábery natáčajú v reálnom čase, pri animácii naopak vznikajú aj niekoľko dní. Napríklad sedemsekundová animácia záberu, v ktorom Alois Nebel len stojí a do ruky dostane buchtu, vznikal asi 15 hodín. A to je jeden z tých jednoduchších záberov. Rozpočet pri Nebelovi narástol aj preto, lebo jeho základ sa točil ako klasický hraný film. Dalo by sa to urobiť aj lacnou kameru kdesi v parku, no tvorcovia chceli mať reálne prostredie a exteriéry s vlakmi a atmosférou železnice . Celkovo ten film ale nie je drahý. Možno na slovenské či české pomery. V zahraničí by sa však pri tej sume len zasmiali.
Koľko peňazí z rozpočtu išlo na animáciu?
Zhruba polovica.
Film získal 15 miliónov korún od českého štátu. V čase udelenia išlo o rekordný príspevok na filmovú tvorbu. Čo podľa vás zapôsobilo na takúto výraznú podporu?
Zapracovalo niekoľko faktorov. Samotný komiks sa stal v Čechách určitým spôsobom kultový, čiže už samotná predloha mala silnú odozvu. Plusom bolo, že do projektu sa púšťala produkčná firma Negativ, ktorá má na konte viacero úspešných filmov. A v neposlednom rade ide pri Nebelovi o film, aký tu doteraz nebol a u ktorého sa predpokladá, že môže mať medzinárodný dosah.
Aká je šanca návratnosti investícií?
To závisí od úspechu vo svete. Film sa zatiaľ premieta v Čechách, je predaný do Francúzska, distribuovať sa bude na Slovensku a v Poľsku. Zahraničnú distribúciu má na starosti spoločnosť Match Factory, ktorá distribuovala aj žánrovo príbuzný film Valčík s Bašírom a má teda v tejto oblasti skúsenosti.
V posledných rokoch sa do kín dostala technológia 3D. Ako vnímate tento trend?
Pozitívne. Niektorým filmom to pomáha. Kinematografia je vizuálne umenie a nové výrazové prostriedky sú vždy podnetné. Na druhej strane nejde pri 3D o nič zásadné, na čom by mali tvorcovia stavať. Keď sa film skončí, tak divák aj tak rieši hlavne to, čo sa v ňom dialo. To, či ho oslovili postavy vystupujúce do priestoru, je vec individuálneho vkusu. Navyše 3D nie je žiadna novinka. Táto technika tu bola už v 50-tych rokoch, hoci fungovala na inom princípe. Ide teda o istý návrat. Momentálne je tento trend už ale na ústupe. Divák sa toho už trochu prejedol.
Prichádzala technika 3D do úvahy aj pri vašom filme?
Nie. Vôbec sme nad tým neuvažovali. Celá vec by sa tým len veľmi skomplikovala. Súvisí to aj s tým, že komiksová predloha je dvojrozmerná a 3D by jej nesvedčilo. Zbytočne by sme si len prirobili vrásky. A film by tým nebol lepší.
Alois Nebel bol vybraný ako zástupca Českej republiky v súťaži o Oscara. Myslíte, že má šancu?
Konkurencia v hranej sekcii zahraničných filmov je veľmi silná. Sú tam snímky od známych režisérov ako Nikita Michalkov či Wim Wenders. V tejto kategórii bude problém už to, že Alois Nebel je animovaný film. Na animované filmy sa vždy pozerá trochu s dešpektom. Ak sa dostane do nominácii medzi päť najlepších, tak to bude najväčší úspech, aký tento film môže dosiahnuť. V kategórii animovanej tvorby je tiež ťažké tipovať, lebo tam súťažia filmy ako Tintinove dobrodružstvá či Autá 2 od Pixaru, ktoré sú určené pre mainstreamové publikum. Na druhej strane sa tam Alois Nebel práve preto vyníma dosť zvláštne. Takže možno motyka vystrelí.
Noro Držiak (37) študoval animáciu na Filmovej škole v Zlíne a pod vedením Břetislava Pojara na katedre animovanej tvorby FAMU v Prahe. Spoluzakladal štúdio Eallin animation. V roku 2004 založil animačné a postprodukčné štúdio Tobogang, kde pracuje ako výtvarník, animátor a režisér. Zaoberá sa grafikou, tvorbou videoklipov, zvučiek, reklám a krátkych filmov. Výtvarne spolupracoval na filme Martina Šulíka Klíč k určování trpaslíků, na titulkách k filmu J. Jakubiska Bathory a je výtvarníkom postáv k českému večerníčkovému seriálu Krysáci.
Foto – Miro Nôta, filmové zábery - Tobogang
Prečítajte si ďalšie články z rubriky Kreatívne.
