Zaplatiť zamestnancovi 2-tisíc eur v hrubom, alebo mu 2-tisíc eur fakturovať ako živnostníkovi, je veľký rozdiel pre zamestnanca aj zamestnávateľa. Zamestnanec takto získa v čistom 1 492 eur, no živnostník až 1867 eur. Zamestnávateľ má celkový náklad na zamestnanca 2 724 eur, no na živnostníka iba 2 000 eur.
To je bez sociálnych odvodov. So sociálnymi odvodmi by ten čistý príjem bol 1 684 eur (16-percentná efektívna sadzba). Ak by bola suma na faktúre 2 724 eur (+- rovnaký náklad pre „zamestnávateľa“), tak ten čistý príjem aj so sociálnymi odvodmi by bol 2 331 eur (14-percentná efektívna sadzba). A to je o cca 850 eur viac ako čistá mzda „zamestnanca“, ak by bol zamestnaný.
Tieto čísla sú fenoménom slovenského podnikateľského prostredia. Bojovať proti tomu nechcela len nezrealizovaná „Matovičová daňová reforma“, ale aj druhá Ficová vláda. Tá však aj úspešne presadila zníženie paušálnych výdavkov u SZČO na 40 percent do maximálnej sumy 12-tisíc. Aby ich potom tretia Ficova vláda zvýšila na 60 percent do maximálnej sumy 20-tisíc eur.
Tieto čísla sú však len časťou komplexnej debaty. Tá totiž zahŕňa aj:
🔹 Porovnanie s ďalším konkurentom - jednoosobovou SRO;
🔹 Identifikáciu hranice (kedy môže byť živnostník a kedy nie);
🔹 Rozdielnosť v právach a povinnostiach pri oboch režimoch;
🔹 Potenciálne sankcie zo strany kontrolných orgánov pri zneužívaní;
🔹 Dopady na dôchodok, materské a iné dávky zo sociálneho poistenia.
Viac a detailnejšie však až na našej konferencii dedikovanej iba tejto téme.
