Vyhodenie štátnych úradníkov ani stopka korupcii rozpočet nezachránia, myslí si ekonóm

TREND sa rozprával s ekonómom Prognostického ústavu Slovenskej akadémie vied Vladimírom Balážom o navrhovaných zmenách v odvodoch, daniach a rodinnej politike z dielne Ministerstva financií SR.

Súčasná vláda si naštartovanie ekonomiky sľubuje od zmeny daňového mixu. Spor o jeho nastavenie vypukol potom, ako Richard Sulík povedal, že Igor Matovič navrhuje zvýšiť sadzbu DPH zo súčasných 20 na 25 percent. Ako vnímate tieto úvahy?

Nechcem sa vyjadrovať k tomu, čo kto povedal alebo nepovedal. To sú politické spory a samotný nápad prudko zvýšiť sadzbu DPH považujem z čisto ekonomického hľadiska za zlý. Spôsobí totiž zdražovanie všetkých tovarov aj služieb a na to najviac doplatia chudobní ľudia. Práve oni väčšinu svojho príjmu minú na spotrebu.

Na druhej strane Európska komisia nás bude tlačiť do konsolidácie verejného dlhu a to sa bez zvýšenia daní nebude dať spraviť. Tu vidím ako najschodnejšiu cestu zvýšenie nízkych daní z nehnuteľností.

Vo veľkých rodinných domoch žije aj veľa dôchodcov. Tí nebudú mať každý rok niekoľko tisíc eur na zaplatenie dane z nehnuteľnosti. Prečo táto zmena nespôsobí nízkopríjmovým skupinám obyvateľstva ešte väčšie škody ako DPH?

Tento problém z časti eliminuje zavedenie cenových máp. Na ich základe bude výška zaplatenej dane závisieť od reálnej ceny nehnuteľnosti. Veľký rodinný dom má v Sobranciach oveľa menšiu hodnotu ako v Bratislave. Preto zvýšenie daní z nehnuteľností najviac zasiahne lepšie zarábajúcich ľudí bývajúcich v priemyselne rozvinutých častiach krajiny.

Samozrejme, na začiatku budú mnohé problémy. Jedným z nich sú vysoké ceny nehnuteľností v hlavnom meste Slovenska. Staršie štvorizbové byty sa v Bratislave bežne predávajú za sumy pohybujúce sa okolo 200-tisíc eur. Lenže ich majitelia k nim prišli ešte v časoch, keď ceny neboli také vysoké. Nejde len o penzistov, ale napríklad aj o učiteľov, ktorí bez ohľadu na to kde žijú, dostávajú rovnaký tabuľkový plat.

Vyššie zdanenie nehnuteľností považujem za najlepšie riešenie hlavne kvôli snahe viac zdaniť bohatých ľudí. Dobre zarábajúci robotník v bratislavskom Volkswagene zvládne oveľa ľahšie zaplatiť viac ako jeho kolega montujúci za minimálnu mzdu káblové zväzky niekde na východe Slovenska.

Nie je lepším riešením namiesto zvýšenia daní znížiť výdavky štátu?

To sú také populistické reči na úrovni, že stačí nekradnúť a peňazí bude dosť. Nebude, lebo čísla nepustia a ak sú verejné zákazky predražené o desať percent, tak pri pohľade na objem vynaložených zdrojov môže odstránenie korupcie priniesť maximálne stovky miliónov eur za rok. To sú síce obrovské peniaze, ale na konsolidáciu verejných financií nestačia.

Do štátnej kasy môže až dve miliardy každý rok priniesť zlepšenie výberu DPH.

Nikde na svete nedokážu na 100 percent vybrať DPH. Aj v tomto prípade môže úspešný boj s podvodníkmi priniesť maximálne stovky miliónov eur za rok. To sú pri pohľade na vývoj verejných financií stále malé zdroje a zvyšovaniu daní sa nevyhne. Vysoký deficit nemôžeme mať večne a po skončení pandémie nás aj Európska komisia začne tlačiť do jeho znižovania.

Richard Sulík vidí riešenie v zavedení daňovej brzdy a následnom razantnom osekaní výdavkov.

Daňová brzda je čisto ideologický koncept odtrhnutý od reality. Už dnes sa celkové daňovo-odvodové zaťaženie pohybuje okolo úrovne 42 percent. Liberáli ho navrhujú znížiť tuším na 30 percent a ja naozaj nevidím žiadny prínos v okresaní výdavkov na školstvo, zdravotníctvo a dôchodky. Lebo o tom v skutočnosti je daňová brzda.

Navyše, aký význam má dramaticky osekať štátne výdavky a potom nechať firmy vyviesť ešte viac peňazí do zahraničia? Za čo potom chceme zlepšiť vzdelanie mladých ľudí a vytvoriť firmám priestor na rozbehnutie vedy aj výskumu? Mimochodom doteraz sme nestihli vybudovať ani diaľničné spojenie medzi Bratislavou a Košicami a na to tiež treba peniaze.

Pri pohľade na súčasné politické spory časť ľudí verí, že všetko nakoniec dopadne zachovaním status quo. Nebol by to najlepší vývoj situácie?

Nečakaný príchod pandémie minulý rok prudko zvýšil deficit aj verejný dlh. Nebola to chyba súčasnej vlády a obrovské peniaze sa minuli v snahe tlmiť dopady prírodnej katastrofy. Kvôli tomu si vláda požičala miliardy eur a svoje záväzky musíme splatiť.

Ak tak nespravíme, tak v budúcnosti nám nikto nepožičia tak lacno ako dnes a potom budeme nútený do naozaj radikálnej konsolidácie. Dobrým príkladom sú Gréci, ktorí pre vysoké dlhy museli zvyšovať dane, znižovať dôchodky a privatizovať štátny majetok.

Inými slovami nezodpovedné míňanie raz skončí obrovskou katastrofou. Kvôli snahe sa jej vyhnúť diskutujeme o optimálnom nastavení daňovo odvodového mixu.

Napriek tomu nie je lepšie zamerať sa na úspory, ako zvyšovať dane a prepustiť napríklad zbytočných štátnych úradníkov?

Predstavy o tom, že nás zachráni prepustenie úradníkov, sú rovnako mimo, ako reči, že stačí len nekradnúť. Výdavky na penzie sú už dnes okolo 9 miliárd eur za rok. Takúto sumu neušetríte osekaním ľudí pracujúcich pre štát.

Mimochodom s prepustením desať percent nadbytočných úradníkov začala súčasná vláda už minulý rok. Verejný dlh napriek tomu narástol na rekordnú úroveň 60,6 percenta HDP a ako som už spomínal, môže za to prírodná katastrofa.

Aj z tohto uhla pohľadu zavedenie daňovej brzdy spôsobí v budúcnosti obrovské
problémy. Nečakané katastrofy sa zvyknú opakovať. Preto je dobré mať priestor aj na rýchle zvýšenie výdavkov a túto možnosť daňová brzda výrazne obmedzí. Jej zavedením sa dobrovoľne vzdáme možnosti splatiť svoje záväzky zvýšením daní a zbytočne si skomplikujeme možnosť požičať peniaze na finančných trhoch.

Nech sa na daňovú brzdu pozriem z akéhokoľvek uhla pohľadu, nie je to dobrý nápad. A to pritom nie som proti úsporám. Len od nich treba mať reálne očakávania.

Čo tak rozhodnúť sa pre zvýšenie firemných daní?

Je to jedna z možností. Len si treba uvedomiť, že najpodstatnejšiu časť príjmov tvorí zopár podnikov a tí si so štátom vedia dohodnúť individuálne podmienky. Navyše firmy môžu využiť rôzne formy optimalizácie a služby daňových rajov. Z pohľadu štátu je rozumné zamerať sa na zvýšenie tých daní, ktorých plateniu sa dá veľmi ťažko vyhnúť.

Potom je výber obmedzený na zvýšenie odvodov, daní z príjmu fyzických osôb, DPH, daní z nehnuteľností, či zrušenie nezdaniteľného základu dane, alebo zavedenie špeciálneho odvodu pre banky a podniky s dominantným postavením na trhu.

Hospodársky rast spomaľuje vyššie zaťaženie práce. Preto je rozumné nechať na pokoji odvody aj daň z príjmu fyzických osôb. Zamerať sa treba hlavne na spotrebu a ako som už spomínal, za najlepšie riešenie považujem zvýšenie daní z nehnuteľností.

Čo nám hrozí ak pre súčasné koaličné spory nakoniec k zvyšovaniu daní vôbec nepríde?

V súčasnosti nie je problém lacno si požičať. Môže za to kvantitatívne uvoľňovanie Európskej centrálnej baky (ECB). Vďaka tomu politici dnes nie sú nútený prijímať nepopulárne riešenia a v časoch recesie sme si mohli dovoliť vyplatiť napríklad 13. dôchodky.

Lenže raz kvantitatívne uvoľňovanie skončí a potom skončíme ako Portugalci. Tí majú obrovské dlhy a to napriek tomu, že neboli ani zďaleka taký rozšafní ako Gréci. V podstate doplatili na neschopnosť transformovať sa z výrobnej ekonomiky na hospodárstvo postavené na vede a inováciách.

Investori profitujúci z lacnej pracovnej sily od nich začali odchádzať pro rozšírení Európskej únie do krajín strednej a východnej Európy. Výsledkom je, že dnes majú obrovský problém udržať aj svoj nie veľmi štedrý sociálny systém a niečo podobné hrozí aj Slovensku.

Inými slovami – nadávame na to, že sme len výrobnou dielňou Európskej únie a raz možno budeme na toto obdobie spomínať ako na historicky najlepšie časy. Zásadné zlepšenie životnej úrovne môžu priniesť len masívne investície do podpory vedy a výskumu na Slovensku. Inak skončíme zle a stále budeme patriť k chudobnejším národom Európskej únie.