Slovensko nemohlo zažiť lepší štart do nového milénia. Túžba po zmene a dobehnutí Západu priniesli najsilnejší ekonomický rast v histórii krajiny. A to všetko v čase, keď vláda šetrila, čo je výnimočná kombinácia. Šetrenie totiž automaticky znižuje ekonomický rast. Naopak, zadlžovanie ekonomickému rastu výrazne pomáha.
Ignorovanie dlhu je najväčším neduhom ekonómie. Väčšina odborníkov mu neprikladá veľkú dôležitosť. Napríklad v súčasnosti Spojené štáty rastú omnoho rýchlejšie ako ostatné krajiny sveta, z čoho sa všetci tešia. Hlavným dôvodom je však vládny dlh, ktorý v poslednom fiškálom roku vzrástol o šesť percent HDP.
Niektorí ekonómovia sa preto pozerajú aj na ekonomický rast očistený od dlhu. Tempo rastu ekonomiky mínus tempo rastu dlhu dáva reálnejší obraz o sile domáceho hospodárstva. Pokiaľ je rast dlhu vyšší, krajina v realite stagnuje.
Prvých osem rokov Slovenska v novom miléniu bolo úžasných. Ekonomika prudko rástla, keď sa v reálnom vyjadrení od roku 2000 do globálnej finančnej krízy zväčšila o 37 percent. Niektoré východoeurópske štáty rástli rýchlejšie, no na rozdiel od Slovenska sa zadlžovali.
Naopak, tu prebiehala fiškálna konsolidácia a vládny deficit pravicová vláda znížila z 50 percent HDP na začiatku milénia na 29 percent v roku 2008. Dlh domácností síce začal rásť, no z minimálnych úrovní.
Znie to nepredstaviteľne, no v roku 2000 slovenské domácnosti mali dlh iba štyri percentá HDP, v roku 2008 už 21 percent. No spoločný dlh vlády aj domácností klesal. Ekonomika rástla rýchlo pre prudký nárast produktivity práce a masívny rast zamestnanosti. V roku 2000 bola nezamestnanosť takmer 18 percent, o osem rokov neskôr bola len osem.
Katastrofy prichádzajú
Slováci prežívali ekonomický sen. Platy sa zvyšovali a mohli si dovoliť začať sa zadlžovať, čo im umožnilo masívne investovať do nehnuteľností. Uverili, že Slovensko je skutočný ekonomický tiger. No práve v časoch najväčšieho optimizmu prišli tri veľké rany.
Prvou bola globálna finančná kríza, ktorá zastavila a neskôr výrazne zmiernila globálne investície. Investori sa stali obozretnejší a začali si vyberať, do akej krajiny svoje peniaze vložia.
Onedlho kontinent zasiahla aj európska dlhová kríza. Slovensko sa mohlo tešiť, že je v eurozóne, čo mu v najhorších časoch poskytovalo krytie. Ostalo však zakliesnené v zlatej klietke. Kým Maďarsko a Poľsko postupne svoje meny devalvovali, Slovensko ostalo ukotvené v relatívne drahých výrobných nákladoch. Na rozdiel od nich sa nemohlo pomocou lacnejšej meny stať konkurencieschopnejšie.
Na to, aby dokázalo okolitým krajinám mimo eurozóny konkurovať, potrebovalo prejsť internou devalváciou – relatívnym znižovaním platov. Nastal však pravý opak a k moci sa dostali populisti, ktorí dlhou sériou krokov zameraných proti podnikaniu a právnym istotám ďalej výrazne znížili konkurencieschopnosť krajiny. Čím viac sa prepadala, tým menej do ekonomiky investovali domáce aj zahraničné subjekty a nastala bludná špirála ekonomickej stagnácie.
Na prvý pohľad však nebola zrejmá. Bola totižto maskovaná extrémnym rastom dlhu. Nielen vládneho, ale aj súkromného. Od roku 2008 do roku 2022 sa dlh domácnosti viac ako zdvojnásobil z 21 na 47 percent HDP. Z východoeurópskych krajín EÚ dosiahol suverénne najvyššiu úroveň. Priemer ostatných štátov východnej Európy je iba polovičný. Čo je horšie, dlh domácností žiadnej krajiny Európskej únie nevzrástol tak výrazne ako dlh Slovenska.
V prípade vládneho dlhu nebola relatívna situácia až taká zlá. Vláda za 15 rokov zadlžila krajinu o 29 percentuálnych bodov na takmer 60 percent HDP. Európske štáty, ktoré si prešli dlhovou krízou sa však zadlžili ešte viac.
Celkovo, čo sa týka dlhu domácnosti a vlády zároveň, Slováci dosiahli nárast dlhu o 55 percentuálnych bodov HDP. Predbehlo ich iba Francúzsko a Grécko. Pritom priemerný rast celkového dlhu ostatných východoeurópskych krajín Únie bol len osem percentuálnych bodov HDP.
Továrne nestačia
Zjednodušene povedané, slovenské domácnosti aj vláda za posledných 15 rokov naliali do ekonomiky vyše 50 percent HDP nových peňazí, čo pomáhalo zvyšovať ekonomický rast krajiny. Napriek tomu za toto obdobie ekonomika v reálnom vyjadrení vzrástla len o 32 percent. Ekonomický rast očistený od dlhu bol za toto obdobie hlboko záporný. Keby sa krajina masívne nezadlžovala, obyvatelia by pocítili veľký úpadok životnej úrovne.
Oproti Slovákom ale stáli krajiny ako Estónsko alebo Poľsko, ktoré dosahovali silný ekonomický rast napriek tomu, že celkový dlh krajiny sa nezmenil. Šokujúce je najmä porovnanie Slovenska s Poľskom, ktorého ekonomika rástla dvojnásobne rýchlejšie, až o 60 percent, no celkový dlh krajiny je už 15 rokov na tej istej úrovni.
Následkom týchto trendov trpí reálna životná úroveň obyvateľstva, keď čistý finančný majetok Slováka najnižší z celej Únie. Navyše jeho čistý príjem viac ako dekádu stagnuje.
Slovenský národ zasiahla stratená dekáda a hrozí, že bude pokračovať. Na to, aby vyspelejšia ekonomika v 21. storočí rástla, nestačí stavať továrne. V nich typicky pracujú zamestnanci s nízkou pridanou hodnotou a postupne ich nahrádzajú stroje či výroba v lacnejších krajinách.
Slovensko však už nie je lacné a tak jedinou možnosťou reálneho rastu ich miezd a ekonomiky je rast produktivity. Tá sa dá dosiahnuť iba pomocou inovácií – keď sa nová produkcia dá zabezpečiť s menším počtom zdrojov.
Dosiahnuť väčšiu inovatívnu schopnosť ekonomiky nie je jednoduché. Vyžaduje si dostupný a lacný kapitál, jeho nasmerovanie do vedy a výskumu, či otvorený a mobilný trh práce. Slovensko však nemá ani jedno. Výsledkom je, že v Global Innovation Index 2024 sa krajina prepadla na 46. miesto sveta. Jediný štát EÚ, ktorý je za Slovenskom, je Rumunsko.
Jedným z najväčších problémov Slovenska v rebríčku sú slabé inštitúcie. Pritom najnovší nositelia Nobelovej ceny za ekonómiu ukázali, ako kľúčovú rolu hrajú v raste ekonomík. Nie je až také dôležité, či je človek vzdelaný a pracovitý, o jeho ekonomickom osude omnoho viac rozhoduje kultúra a prostredie, v ktorom žije.
