Pred 50 rokmi sa akcie prepadli a zažili stratenú dekádu. História sa môže opakovať

Začiatkom 70. rokov v USA pociťovali problém s čoraz vyššou infláciou. Situácia nebola spočiatku dramatická, úrokové sadzby sa zvyšovali postupne a existovala viera, že všetko sa dá do poriadku.

Prezident Richard Nixon chcel veci dostať pod kontrolu. Myslel to, samozrejme, dobre. Voličom sľúbil lepšie pracovné miesta, zníženie životných nákladov a ochranu dolára pred zahraničnými menovými špekuláciami.

V skutočnosti to znamenalo zrušenie zlatého štandardu a nariadenia, ktoré mali tlmiť rast miezd a cien v ekonomike. Spočiatku sa zdalo, že to bude fungovať, hoci to spôsobovalo komplikácie. V roku 1972 boli úrokové sadzby o niečo nižšie ako rok predtým, inflácia klesla k trom percentám a ekonomický rast bol rýchlejší.

Situácia sa začala komplikovať koncom roka 1972, keď inflácia začala opäť zrýchľovať. Prezident Nixon ohlásil „fázu 3“ ekonomického programu proti inflácii, čomu firmy tak úplne nerozumeli, ale vítali iniciatívu a vysvetľovali si ju po svojom. Firmy to videli ako možnosť dvíhať ceny, ako uznajú za vhodné, odborári zase ako možnosť vyhrotiť svoje mzdové požiadavky.

Ani jeden tábor nemal pravdu, čo viedlo k tomu, že sa o rok a pol neskôr úplne zmrazili ceny a mzdy a zaviedla brutálna regulácia spojená s povolením ich postupného zvyšovania. Vtedy však nastal úplný vrchol zúfalstva a úplné dno paniky na finančnom trhu. Cesta k tomuto dnu však bola dlhá a frustrujúca.

Ešte dlhšia bola nakoniec cesta nahor, trvala celú dekádu. Ponaučenie plynúce z tejto lekcie je však nadčasové a relevantné aj dnes. Stačí sa pozrieť na okolnosti, počas ktorých sa panika spustila.