Posledný uhoľný mohykán Európy: príbeh zelenej (ne)transformácie Poľska

V záverečných mesiacoch minulého roka sme boli svedkami intenzívnych rokovaní na európskej pôde. Predstavitelia štátov Únie hľadali konsenzus ohľadom jednej z najťažších politických dilem 21. storočia – zmeny klímy. Takmer všetci prítomní, okrem hŕstky štátov, súhlasili s úvodným stanoviskom žiadajúcim dosiahnuť uhlíkovú neutralitu do roku 2050.

Jedná krajina sa však odmietla zaviazať k naplneniu ambiciózneho cieľa. Napriek obrovskému znečisteniu ovzdušia a mnohým kontroverziám, Poľsko naďalej ostáva poslednou uhoľnou mocnosťou Európskej únie.

Dominantné uhlie

Náš severný sused sa vo svete aktuálnych energetických trendov nachádza vo veľmi neprívetivej situácii. Vlani pochádzalo viac ako 74 percent výroby poľskej energie zo spaľovania čierneho a hnedého uhlia. Aj keď toto číslo v porovnaní s 91 percentami v roku 2009 vyzerá ako priaznivý vývoj, Poľsko je naďalej existenciálne závisle na čiernej surovine. Situácií nepomáha ani fakt, že poľský uhoľný priemysel musí aktuálne čeliť niekoľkým životným hrozbám.

Mnohé vlády sa snažili udržať konkurencieschopnosť domáceho uhlia, ale napriek tomu veľká časť uhlia potrebného pre chod elektrárni v konečnom dôsledku prichádza zo Spojených štátov, Kolumbie, Južnej Afriky alebo Ruska. Domáca produkcia pritom často končí na obrovských skládkach. Jej cena je príliš vysoká, aby prilákala elektrárne alebo súkromných spotrebiteľov.

Zaujímavou tendenciou, ktorá spája všetky poľské vládne kabinety, je istého druhu „hurá optimizmus“ ohľadom zachraňovania a revitalizácie baníctva v krajine. Každá nová vláda prinášala prognózy, ktoré predpovedali stabilizáciu, ba aj mierny rast ťažby „čierneho zlata“.

Realita je však úplne iná. Namiesto predpokladov z roku 2004, ktoré predvídali v roku 2019 ťažbu na úrovni 82 miliónov ton, vyťažilo sa iba 62 miliónov ton uhlia. V porovnaní s rokom 1980, kedy ťažba dosiahla rekordnú úroveň 193 miliónov ton, ide o dramatický rozdiel.

Odpor všemocných odborov

Paradoxom zostáva, že posledný klinec do truhly poľského uhlia zatĺkajú ľudia, ktorým na jeho prežití záleží najviac – banícke odbory. Na prvý pohľad môžu poľské bane vyzerať ako prosperujúce odvetvie, opak je však pravdou. Vysoké platy a odmeny, špeciálne prídavky a 14. plat neodrážajú rentabilitu baní, ale silu miestnych odborov.

Veľmi často keď konkrétna uhoľná baňa už dosiahne nejaký zisk, jeho veľká časť idedo zamestnaneckých výhod a bonusov, namiesto nevyhnutných investícií zvyšujúcich efektivitu a znižujúcich náklady ťažby.

Práve odbory koncentrované okolo legendárnej Solidarity od čias svojho vzniku dokázali svojou súdržnosťou a organizovanosťou vyvíjať najväčší politický tlak zo všetkých zamestnaneckých skupín v Poľsku. Zo sliezskych uhoľných baní sa stala povinná zastávka každej politickej kampane. Spoločenský a mediálny vplyv baníkov dokázal zmierniť názory aj najväčších ekologických reformistov z odnože poľskej ľavice.

Pandémia koronavírusu opätovne potvrdila silu odborárov Solidarity. Práve sliezske uhoľné bane sa stali jedným z hlavných ohnísk pandémie s viac ako 5-tisíc prípadmi nákazy. Vláda preto dočasne uzavrela štátom vlastnené bane. Baníci si však vybojovali obrovský ústupok – 100-percentnú kompenzáciu platu počas prerušenia činnosti.

Bolestivá transformácia

Otázkou nie je to, či Poľsko bude musieť transformovať energetiku, ale kedy to nastane. Jediné odvetvie ťažby, ktoré je naďalej schopné konkurovať zahraničiu, je hutnícke uhlie. V mnohých baniach treba zájsť až kilometer pod povrch, aby sa dalo dostať k ložiskám čierneho uhlia. Najhoršie je na tom ťažba hnedého uhlia, ktorého zásoby sa majú vyčerpať v priebehu najbližších 15 rokov.

Poľská konzervatívna vláda sa pod nátlakom európskych inštitúcii, zhoršujúcej sa kvality ovzdušia a nízkej konkurencieschopnosti sektora rozhodla vypracovať stratégiu energetickej transformácie. Jedná vec je však istá – nebude to ani rýchla, ani definitívna transformácia.

Novým energetickým mixom Poľska v roku 2040 má byť kombinácia uhlia, jadra, fotovoltiky, plynu a vetra. Výstavba novej uhoľnej elektrárne v Ostrołęce bola kvôli pandémií a nátlaku zo strany európskych inštitúcií zrušená. Na zavretie iných uhoľných elektrárni však bude nutné čakať mnohé roky.

Najväčšou neznámou naďalej ostáva plán výstavby jadrovej elektrárne, o ktorej sa diskutuje už viac ako 15 rokov. Nikto však nevidel plány ani dodávateľa, ktorý sa podujme na jej výstavbu.

Možným akcelerátorom zmien k zelenšiemu energetickému mixu môžu byť klesajúce náklady výroby fotovoltických panelov a veterných turbín. K dnešnému dňu, aj keby Poľsko chcelo urýchlene transformovať svoju energetiku, nemá ani plány, ani dostatočné kapacity na zvládnutie úspešnej transformácie.

Neistá budúcnosť

Budúcnosť poľského uhlia a energetiky je naďalej obrovskou neznámou. Napriek tomu, že ceny poľského uhlia sú až o tretinu vyššie ako burzové ceny a 36 z 50 najviac znečistených miest v EÚ sa nachádza v Poľsku (!), politická vôľa pre akúkoľvek zmenu takmer vôbec neexistuje.

Vládna strana Právo a spravodlivosť vyhrala kľúčové parlamentné voľby v roku 2015 aj vďaka sľubom nápravy škandálov a korupcie v poľskom baníctve. Horné Sliezsko je zároveň jednou z volebných bášt vládnej strany. Vzhľadom na aktuálnu politickú situáciu si vládni politici nemôžu dovoliť stratu najľudnatejšieho regiónu Poľska v prospech opozície.

Naopak, najväčšia opozičná strana Občianska platforma naďalej prežíva traumu spojenú s baníckymi odbormi. Jej predošlá vláda musela čeliť obvineniam z neefektívneho riadenia baní a korupcie, ktorá bola pliagou poľského baníctva a priviedla ho na hranu úplného kolapsu.

Dokonca aj proreformní politici poľskej ľavice veľmi rýchlo zmenili svoj názor o expresnej transformácií po niekoľkých volebných stretnutiach v banských regiónoch.

Uhlie teda naďalej ostáva gordickým uzlom poľskej politiky. Otázkou je, či budúce vládne kabinety zvládnu snahy úspešne transformovať energetiku a banícke oblasti v prosperujúce regióny, alebo nechajú tento sektor napospas voľnému pádu a ekonomickej recesii.

Poľsko roku 2020 nemá ani víziu, ani kapacitu, ani odvahu na energetickú transformáciu, zabezpečenie revitalizácie baníckych regiónov a definitívnu rozlúčku s uhlím.