Slovensko predbehlo dobu. Nie v raste ekonomiky, kvalite života ani technologickom pokroku, ale v ukotvení vysokých štandardov sociálneho štátu. Nebolo to len 15 rokov politiky ľavicových vlád, aj nedávna „pravicová“ vláda nemala s tradičnou pravicovou politikou nič spoločné.
Roky takejto politiky spôsobili, že krajina nedobehla Západ v raste životnej úrovne, ale v množstve regulácií a výdobytkov sociálnej politiky. Ide o legitímnu voľbu každého štátu. No každou voľbou sa niečo získava a niečo iné stráca.
Až doteraz sa zdalo, že negatívne následky zavádzania vysokých sociálnych štandardov sú minimálne. Posledný rok však ekonómovia aj politici prichádzajú k vytriezveniu a objavujú sa evidentné známky konca sociálneho boomu na Slovensku.
Istoty verzus flexibilta
Politika istôt totiž prináša istoty pre vybrané skupiny populácie, no zároveň neistoty pre iné skupiny. Politici sa prirodzene sústredia na čo najpočetnejšiu skupinu a dlhé roky ignorujú obavy menšej, no kľúčovej časti spoločnosti. Vzniká tak stav, kedy napríklad zamestnanci získavajú premrštený objem výhod a na druhej strane sú podnikatelia tlačení k čoraz vyšším nákladom.
V konečnom dôsledku ide o večný boj istôt a flexibility v dynamickom a neistom svete. Jedným z najlepších príkladov je príchod covidu do dvoch vyspelých ekonomík, ktoré sú na opačnom spektre flexibility. Prvou sú Spojené štáty. Ktoré majú najotvorenejší trh práce na svete – prijať a vypovedať zamestnanca je možné okamžite. Na druhej strane je Francúzsko, ktoré je z krajín OECD na úplnom dne z pohľadu pružnosti trhu práce.
Keď prišiel covid, americké firmy sa zľakli potenciálu silnej recesie a miera nezamestnanosti v krajine sa v priebehu dvoch mesiacov zvýšila z 3,5 percenta na 14,9 percenta, čo predstavuje zmenu o takmer 11,5 percentuálneho bodu. Vo Francúzsku mohli firmy reagovať na nepriaznivú situáciu iba v omnoho obmedzenejšej miere a nezamestnanosť vzrástla zo 7,1 percenta na deväť percent - o menej ako dva percentuálne body.
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ide o výhodu pre Francúzsko, no v skutočnosti americká ekonomika získala viac. Firmy razantne osekali neproduktívne činnosti a zamestnanci nakoniec tiež získali, keď jednak dostali vysokú štátnu podporu, no najmä si väčšina z nich našla nové a dokonca lepšie platené pozície. Do dvoch rokov v oboch krajinách nezamestnanosť klesla na nové historické minimá.
Vo Francúzsku však ostala štrukturálne vyššia. Kým po globálnej finančnej kríze ich miera nezamestnanosti bola rovnaká, tá americkú prudko klesala s rastom ekonomiky. Flexibilita trhu práce sa aj v týchto dvoch prípadoch ukázala ako kľúčová premenných pre ekonomický rast.
Porovnanie Spojených štátov a Francúzska ukazuje, že kým americká ekonomika medzi rokmi 2019 a 2023 vzrástla o 27 percent, francúzska vzrástla iba o 11 percent. Nie je to náhoda - prílišné obmedzenia trhu práce obmedzujú aj ekonomický rast. Potvrdzujú to mnohé štúdie, ktoré našli silný pozitívny vzťah medzi dereguláciou trhu práce a rastom produktivity.
Slovenská neflexibilita
Kým Francúzsko leží na dne rebríčka pružnosti pracovného trhu, Slovensko nie je ďaleko od neho. V analýze „Index flexibility zamestnanosti 2020“ prišiel Lithuania Free Market Institute s porovnaním krajín na základe pružnosti trhu práce krajín OECD najmä vzhľadom na legislatívne opatrenia obmedzujúce slobodnú voľbu zamestnancov aj zamestnávateľov.
Najväčšiu pružnosť zaznamenal americký a japonský trh, nie ďaleko od nich je aj Dánsko alebo Švajčiarsko. Z východoeurópskych krajín rebríčku dominovalo Česko, nasledované Bulharskom či Maďarskom. Zo všetkých krajín východnej Európy najhoršie skončilo Slovensko, ktoré bolo ohodnotené takmer iba polovičnou flexibilitou voči Spojeným štátom.
Následky sa dotýkajú každého. Pre podnikateľov je drahé a náročné prijímať zamestnancov. A keď ich už príjmu, je ťažšie od nich požadovať vyššiu produktivitu práce. Po čase sa prepustiť prakticky nedajú, je jedno, aký vzťah k práci majú.
Vzniká tak situácia, keď ekonomika rastie pod svojim dlhodobým potenciálom. Následkom je nižší ekonomický rast. Až na posledné dva roky, kedy slovenské HDP ťahali nadmerné vládne výdavky, za posledných 15 rokov je kumulatívny ekonomický rast Slovenska najslabší v celom východoeurópskom regióne. Kým sa napríklad rumunské HDP na hlavu zvýšilo od roku 2014 raz toľko, slovenské o menej ako 40 percent. A to aj napriek najvyššiemu rastu celkového zadlženia v regióne.
Následkom nie je iba nižšia ziskovosť firiem, ale v konečnom dôsledku aj nižší príjem pracovníkov. Kým sa od roku 2014 čisté ročné príjmy Litovčana či Rumuna zvýšili o 150 percent, u Slovákov to bolo iba 50 percent. Len málokto si však dá do súvislosti rigidný trh práce s nízkym ekonomickým rastom, následne nízkymi ziskami a rovnako nízkym rastom miezd.
