Najbližšia finančná kríza spôsobí nebezpečnú anomáliu – lacné peniaze v časoch vysokej inflácie

Bohaté krajiny v honbe za blahobytom rozohrali nebezpečnú hru. Ekonomický rast čoraz viac závisí od masívnych štátnych stimulov. Na rozdiel od minulosti oveľa menej záleží na šikovnosti samotných podnikateľov. Kvantitatívne uvoľňovanie pomohlo krajinám bez veľkých sociálnych nepokojov prekonať finančnú krízu aj pandémiu.

Štáty používajúce euro mali pred šestnástimi rokmi verejný dlh na úrovni 66 percent HDP. Pri zavádzaní spoločnej meny sa zaviazali plniť Maastrichtské kritériá. Na základe týchto dobrovoľne akceptovaných pravidiel verejný dlh nemal prekročiť hodnotu 60 percent HDP. V roku 2007 najviac menové pravidlá ignorovali Gréci a Taliani. V prvej krajine bol v roku 2007 verejný dlh 103 percent HDP a druhej 104 percent.

Po vypuknutí finančnej krízy čelila oveľa väčším problémom vláda v Aténach ako Ríme. Taliansko stále patrí medzi sedem najrozvinutejších ekonomík sveta, označovaných skratkou G7. Krajina s obrovskými zásobami zlata je príliš veľká na bankrot. Prípadný taliansky krach by takmer určite spôsobil koniec eura a obrovské hospodárske problémy. Vážne problémy nakoniec zažehnala Európska centrálna banka. Nákupom cenných papierov jednotlivých členov eurozóny umelo stlačila úroky ich dlhopisov na extrémne nízke hodnoty.

Návrat finančnej krízy

Cenou za to je prudký nárast verejného dlhu. Od roku 2007 do roku 2021 stúpol v eurozóne zo 66 na 95 percent HDP. Atény stále bojujú s manažovaním vyššieho dlhu ako pred vypuknutím finančnej krízy. Grécke záväzky stúpli zo 103 na 194 percent HDP, talianske zo 104 na 150 percent a slovenské z 30 na 62 percent HDP. Spomedzi všetkých krajín platiacich eurom klesol verejný dlh len na Malte. A mimo eurozónu len v jednom štáte Európskej únie, a to vo Švédsku z 39 na 36 percent HDP.