Muzikářová: Fiškálna politika vlád ostane podporná, len bude cielenejšia a selektívnejšia

V rozhovore sa dočítate:

V rozhovore sa dočítate o

• očakávanom hospodárskom vývoji EÚ po pandémii
• možných zmenách fiškálnej a menovej politiky
• rizikách inflácie, jej príčinách a potenciálnej stabilizácii
• zelenej obnove

Soňa Muzikářová pracuje na pozícii hlavného ekonóma Programu Economic Growth & Sustainability v neziskovej organizácií Globsec Policy Institute.

EÚ má za sebou dva roky pandémie, deficity a štátne dlhy rastú. Bude sa podľa vás situácia v nadchádzajúcich rokoch stabilizovať?

Uzdravenie ekonomiky po pandémii bude ešte sprevádzané ďalšími deficitnými výdavkami, kým dôjde ku konsolidácii. Veľkou lekciou z finančnej krízy v rokoch 2008 až 2009 je, že pri fiškálnej konsolidácii na načasovaní záleží. Príliš rýchle uťahovanie môže narušiť oživenie, preto naň treba ísť citlivo. To nás privádza k súčasnému fiškálnemu rámcu EÚ.

Pravidlá pre stropy dlhu a deficitu boli vypnuté po nástupe pandémie, čo umožnilo vládam sanovať pracovníkov, firmy, banky, podporiť zdravotné systémy. Výsledkom je, že južanské krajiny, ktoré šli do pandémie už zadlžené, majú dnes dlh na úrovni niekoľkonásobku stanoveného limitu. Otázka za milión je, ako dostať tieto čísla pod kontrolu do roku 2023, nezmariť zotavenie a zároveň  udržať výdavky v oblasti klimatických opatrení.

Nemci majú za sebou voľby, ktoré ovplyvnia ďalší vývoj v EÚ. Na dôležitom poste ministra financií bude predseda FDP Christian Lindner, ktorý nedávno v prejavil otvorenosť k reformovaniu fiškálnych pravidiel eurozóny. Francúzsky prezident Emmanuel Macron chce reformovať kritériá zadlženia krajín eurozóny. Aký máte pohlaď na aktuálne nastavenie fiškálnych pravidiel v eurozóne a je podľa vás správny čas ich sprísňovať?

Nový nemecký kancelár Olaf Scholz opakovane nazval súčasné pravidlá pre dlh a deficit ako „dostatočne flexibilné“. Reformu rámca určite treba. To, že ich treba „vypnúť“, keď udrie šok, hovorí ostatne samo za seba. Ale bez politického kapitálu Nemcov vidím nízku pravdepodobnosť hĺbkovej reformy.

Z hľadiska stabilizácie by rámec nemal nútiť k úspornému režimu v časoch krízy. Páči sa mi nápad povýšiť Fond obnovy na permanentný fiškálny proticyklicky nástroj aktivovaný v ťažkých časoch. Zároveň by mohol byť využitý kontinuálne na financovanie environmentálnych cieľov EÚ.

Zdroj: Soňa Muzikářová, Globsec

Inflácia v eurozóne presahuje štyri percentá, čo je najviac od jej vzniku. V kontexte pokračujúcej politiky ECB, kvantitatívneho uvoľňovania, kedy sa podľa vás inflácia v eurozóne zastabilizuje a začne klesať na úroveň cieľa ECB?

Áno, za posledné tri mesiace je miera inflácie vysoko nad cieľom ECB. Tá komunikuje jasne a konzistentne, že nominálny vývoj v eurozóne je podmienený dočasnými faktormi a predpokladá návrat k inflačnému cieľu v priebehu budúceho roka.

Analytici, medzinárodné organizácie i finančné trhy po celom svete vnímajú možnosť, že inflačné tlaky budú pretrvávať dlhšie ako je momentálne komunikované. Vtedy by stálo za to prehodnotiť naratív o tranzitórnych faktoroch. Bude treba detailnejšie vysvetliť rozdiely medzi krátkodobými a dlhodobými faktormi stojacimi za nominálnym vývojom, aj to, ako ECB zmýšľa o svojom súčasnom nastavení a prípadných ďalších krokoch.

Ak je sprísňovanie monetárnej politiky namieste, ako zabezpečiť, aby tvrdšie fiškálne a monetárne opatrenia nešli na úkor hospodárskeho rastu eurozóny?

Celkovo stále pokladám za najpravdepodobnejší základný scenár, že ECB bude pokračovať v doterajšej akomodatívnej menovej politike. Fiškálna politika vlád tiež ostane podporná, len bude cielenejšia a selektívnejšia, sústredená na subjekty, ktoré pomoc najviac potrebujú a zároveň, kde pomoc dáva najväčší zmysel makroekonomicky.

Dočasný program ECB na nákup aktív (PEPP) v celkovej hodnote 1,85 bilióna eur pravdepodobne skončí do konca marca 2022. Dá sa vyhodnotiť ako úspešný?

Centrálne banky reagovali na pandémiu rýchlo a umne. Nemuseli „vynachádzať koleso“, disponovali osvedčenými postupmi z predchádzajúcich kríz. Tak ako iné programy nákupu aktív, schéma PEPP stabilizovala finančné trhy a zabezpečila priaznivé finančné podmienky. Pomohla domácnostiam udržať spotrebu, podnikom prežiť a vládam podnikať potrebné fiškálne opatrenia.

PEPP je flexibilný nástroj, umožňuje sústrediť nákupy naprieč triedami aktív a medzi jurisdikciami, tam kde to najviac treba pre odvrátenie rizík pri prenose menovej politiky.

Medzi ďalšie faktory vysokej inflácie sa nepochybne podpísal nedostatok čipov, obmedzovanie výroby, zdražovanie stavebných materiálov. Ide o komponenty, ktoré väčšinou dovážame z tretích krajín. Mala by byť Európska únia v tomto smere viac sebestačná?

Nedostatok čipov súvisí so zmenami v dopyte a preferenciách spotrebiteľov v dobe pandémie a lockdownov. Ide predovšetkým o zvýšený dopyt po elektronike, počítačoch či domácich spotrebičoch. Na druhej strane ide o silné globálne oživenie dopytu, kedy spotrebitelia míňajú nahromadené úspory a kompenzujú spotrebu z minulosti a ponuka im nestačí.

Na čipoch, ktoré sa vyrábajú prevažne v Ázii, závisí EÚ, ale i USA a ďalšie vyspelé ekonomiky. Súčasný vývoj je impulzom na kritické zamyslenie sa nad cezhraničnými produkčnými reťazcami strategických priemyselných odvetví. Napríklad v automobilovom priemysle nedostatok čipov brzdí výrobu, dodávky a výsledné oživenie európskej ekonomiky. Výsledkom je, že európske automobilky musia ako krátkodobé riešenie zekonomizovať použitie čipov vo vozidlách aj medzi modelmi.

Zdá sa, že éra just-in-time výroby sa skončila a automobilky sa vrátia k hromadeniu zásob, budú požadovať väčšiu transparentnosť v dodávateľskom reťazci a aj priamu kontrolu nad ním.

Napríklad v rámci USA sa niekoľko spoločností zaviazalo postaviť fabriky na výrobu sofistikovaných čipov a polovodičov v štáte Texas. To podporujú vlády aj skrz finančné stimuly. Investori, naopak, ťažia z blízkosti spotrebiteľa, prístupu ku kvalifikovanej pracovnej sile a dobrej ochrany duševného vlastníctva.

Dôležitým faktorom zvýšenej inflácie je zdražovanie energií, ktoré sa nachádzajú na historických maximách. V kontexte situácie s plynovodom Nord Stream 2, mala by EÚ zo strategického pohľadu viac diverzifikovať dovoz? Môže nová ministerka zahraničných vecí Nemecka Annalena Baerbocková, známa svojou kritikou voči Číne a Rusku, nakoniec celý projekt Nord Stream 2 zastaviť?

Nová nemecká koalícia je pod tlakom partnerov – najmä USA, s výdatnou podporou Spojeného kráľovstva, Poľska a pobaltských štátov – blokovať plynovod Nord Stream 2 v prípade ruskej invázie na Ukrajinu. Partneri požadujú, aby bol plynovod začlenený do širšieho balíka sankcií voči Rusku.

Kontroverzný projekt bude tak pravdepodobne aj prvým testom jednoty novej nemeckej vlády. Ako vravíte, jednoduché to však nebude, keďže nemecká ministerka zahraničných vecí je proti, kým sociálni demokrati na čele s kancelárom projekt podporili, súc si vedomí jasných víťazov z projektu aj v radoch SPD. Sú za tým veľké politické záujmy naprieč politickým spektrom.

Okrem argumentu, že Európa potrebuje diverzifikovať dovoz plynu, plynovod Nordstream 2 prináša neúmerné benefity Rusku, destabilizuje Ukrajinu, odporuje cieľom EÚ v oblasti zmeny klímy a je v rozpore s geostrategickými záujmami Európy.

Aký máte názor na silný dopyt po zatváraní jadrových elektrární? Bude mať EÚ v budúcnosti lepšiu a stabilnejšiu alternatívu ako jadro?

Predovšetkým tu treba vytvoriť jednotný prístup EÚ k jadru. Jadrová výroba energie je čistá, environmentálne nezávadná a vie zastúpiť významný podiel v energetickom mixe krajín. Ak je najvýznamnejším rizikom porucha produkcie s katastrofálnymi následkami typu Fukušima, tak principiálny postoj Nemecka nás nespasí, ak mu Poľsko alebo Francúzsko postaví (spojazdní) nukleárnu elektráreň za chrbtom.

Verím, že najzávažnejšie problémy spojené s výrobou jadrovej energie – teda systémy chladenia v reaktoroch a s nimi spojené riziko porúch a otázku skladovania rádioaktívneho odpadu –  už čoskoro vyrieši výskum a technologický pokrok. Pár pilotných projektov nukleárnej energie novej generácie bolo už spustených, napríklad Terrapower Billa Gatesa nedávno v americkom Wyomingu.

Aké výhody, príležitosti a riziká môžeme očakávať z elektromobility a vodíkových technológií? Sú naše inžinierske siete dostatočne pripravené?

Obe technológie – elektrifikácia a vodík – majú za cieľ znížiť emisie z dopravy, prispieť k rozvoju národných stratégií čistej mobility v krajinách EÚ, ktoré majú politický celok priblížiť k jeho medzinárodným klimatickým záväzkom. Sú tak príležitosťou, ale obe majú ešte stále veľké nedostatky, najmä pre spotrebiteľa.

Dopyt po elektromobiloch v EÚ, v súlade s cieľom Európskej environmentálnej agentúry znížiť emisie v dopravnom sektore, rastie. Naprieč EÚ sa však dopyt po elektrovozidlách výrazne líši a u nás je, žiaľ, jeden z najnižších. V roku 2019 predstavovali elektrické vozidlá menej ako 0,6 percenta novo registrovaných vozidiel na Slovensku, a to aj napriek veľkým ponúkaným incentívam zo strany vlády. Užívatelia sa sťažujú najmä na riedku sieť nabíjačiek, dlhé nabíjanie a malý dojazd.

Aký máte názor na budúcnosť vodíkových technológií? Môžu v dlhodobom horizonte nahradiť elektrické automobily?

U vodíkových áut je dojazd značne vyšší, ale infraštruktúra je horšia. Navyše, získavanie vodíka samo osebe nemusí byť environmentálne nezávadné, čo potom podrýva samotný cieľ zavádzania a rozširovania tejto technológie.

Najmenej závadné je jeho získavanie formou elektrolýzy z vody, ale to je zasa drahé a energeticky náročné. Potom je tu otázka neefektívnosti vodíka v automobile ako článku prenosu energie, ktorú treba zlepšiť.

Aké existuje potom riešenie?

Viem si predstaviť ich kombináciu, napríklad na jednej strane vytvoriť sieť vlakov, kamiónov, autobusov na vodík a na strane druhej elektrifikáciu osobných áut. Veľmi dôležité bude doriešiť nedostatky pre spotrebiteľa skrz výskum a vývoj a rôzne pilotné schémy.

Takisto, úspešná transformácia postupne vytlačí výrobný ekosystém okolo spaľovacích motorov, dodávateľov v podobe malých a stredných podnikov, pracovných miest atď. Vlády, okrem podpory R&D v mobilite, by mali podporiť tieto veľké zmeny aj rekvalifikačnými schémami a podobne, aby sa zasiahnuté subjekty vedeli s nimi vysporiadať a transformácia ich „nezomlela“.

Zdroj: Soňa Muzikářová, Globsec

Je cieľ uhlíkovej neutrality do roku 2050 reálny? Na čo by sa mala EÚ najviac zamerať, aby splnila tento cieľ?

Je to masívna výzva, ktorá sa, okrem správnej stratégie, musí opierať o silné politické vlastníctvo, zodpovednosť, aj o spoločenský buy-in.

Čo sa týka stratégie splnenia tohto cieľa, každá krajina by sa, logicky, mala najviac venovať štruktúram ekonomiky, ktoré najvýraznejšie prispievajú k uhlíkovým emisiám. Investičný profil do roka 2030 by sa mal sústrediť na siete obnoviteľných zdrojov energie, transformáciu mobility a automobilového priemyslu, energetickú obnovu budov (aj s presahom na batériovú infraštruktúru), výskum a vývoj nových zelených technológií, energeticky úspornú digitalizáciu, a investície do vzdelávania.

Potom treba zhodnotiť pokrok a rekalibrovať stratégiu na ďalšie desaťročie. Kľúčové bude vzdelávať a motivovať spotrebiteľa. Je to cieľ, pod ktorý sa musí podpísať celá spoločnosť.

Soňa Muzikářová (36)

V roku 2009 získala bakalársky titul z americkej univerzity Macalester College v Minnesote so zameraním na ekonomické vedy. V roku 2011 ukončila magisterské štúdium v odbore inštitucionálna ekonómia na University of Kent v Bruseli. Po štúdiách pôsobila ako makroekonomická analytička v Európskej centrálnej banke vo Frankfurte and Mohanom (2012 – 2016), neskôr na Inštitúte finančnej politiky (2016 – 2018). Tu publikovala odborné články na témy hlavných ukazovateľov hospodárskeho cyklu eurozóny, reálnej ekonomickej konvergencie a vybrané témy z menovej politiky. Od roku 2019 pôsobila aj v slovenských diplomatických službách, pričom poskytovala poradenstvo pri predsedníctve Slovenska v OECD. Od marca 2020 je hlavnou ekonómkou Globsec Policy Institute.