Nič nie je ľahšie ako rozdávať z cudzieho. V duchu tohto hesla každý rok tlačia populisti súkromné firmy do razantného zvyšovania platov. Nikoho z nich pritom netrápi základná otázka, či firmy majú v časoch pandémiou vyvolanej krízy dostatočné zisky na razantné zvyšovanie mzdových nákladov.
Jednoznačne, áno! Znie z úst politikov i odborárov egoistická odpoveď a snaha udržať sa vo funkciách. Veď práve hlasy ľudí ich dostali na miesta, kde výška platu závisí viac od prázdnych rečí ako tvrdej roboty.
Lenže firmy takýto luxus nemajú. Na trhu sú vystavené tvrdej konkurencii. Svojím odberateľom musia ponúknuť nízku cenu a prijateľnú kvalitu. V opačnom prípade predajú málo výrobkov, začnú stagnovať a časom môžu podnikanie zabaliť.
Na druhej strane v kapitalizme nikto nedá ľuďom len tak viac peňazí. Ideálom je platovo nenáročný zamestnanec so stabilne dobrým pracovným výkonom. Zárobok mu tlačí hore jedine obava nadriadených, že sa jedného dňa zdvihne a odíde ku konkurencii.
Prekliatie vysokej minimálnej mzdy. Firmy radšej ako domácich nezamestnaných zoberú cudzincov
Paradoxne v slovenskej realite prehrávajú lojálni ľudia. Pred krízou mali v mnohých fabrikách noví zamestnanci vyššiu hodinovú mzdu ako dlhoroční pracovníci. Skúsení robotníci ich navyše museli učiť obsluhovať firemné stroje a napriek tomu zarobili menej.
Manuálne zruční zamestnanci s nižšími mzdami opustili podnik len výnimočne. Jednoducho sa báli, že na novom mieste neuspejú, a tak radšej ostali pracovať na horšie platenej pozícií. Taká je mentalita časti slovenského národa.
Riešením dvoch protichodný trendov je kompromis. Zvyšovanie minimálnej mzdy na základe produktivity práce. Plus nebolo by na škodu zohľadniť aj rozdielnu úroveň regiónov. V takto nastavenom systéme dostanú zamestnanci pridané až keď firmy zarobia viac peňazí.
Dnes produktivita nikoho nezaujíma. Výsledkom je prudký rast minimálnej mzdy počas minuloročnej recesie. Následkom odchod viacerých fabrík profitujúcich z lacnej pracovnej sily. Pre chudobné regióny ide o katastrofu. Zrušené pracovné miesta noví investori nenahradia. Dôvodom je dodnes neexistujúce diaľničné spojenie Bratislavy s Košicami.
Ide pravdepodobne o najznámejší nesplnený sľub predsedu Smeru Roberta Fica. Ten napriek tomu dnes bez hanby žiada rýchly rast platov od firiem z hladových dolín. Pritom práve pre jeho neschopnosť prišiel východ krajiny o investíciu automobilky BMW.
