Mať vlastný dom nie je žiadne terno, keď sa v ňom tlačia dve až tri generácie

Málokde sa ľudia vyhýbajú životu v podnájme tak ako na Slovensku. Majetok v podobe nehnuteľnosti dáva mnohým pocit istoty. V domácej ekonomike až 92,3 percent ľudí žijúcich v dome je zároveň aj jeho majiteľom. Lej jeden národ v rámci Európskej únie preferuje viac vlastníctvo, a to Rumuni. Tam obývaný dom vlastní až 96,1 percenta ľudí.

Na západe je oveľa viac bežné bývať v podnájme. „To je naozaj tvoje? Častá otázky kolegov v Írsku, ktorým som ukazoval fotky rodinného domu, počas letnej brigády na farme,“ hovorí Milan Orendáč. Ostrovný štát pravidelne vedie rebríčky porovnávajúce hospodársky rast v Európskej únií. Napriek tomu v ňom obývaný dom vlastní len 69,3 percenta ľudí. Až na pár výnimiek sa dá konštatovať, že čím bohatší štát, tým viac ľudí žijúcich v podnájme. Najsilnejšou európsku ekonomikou je Nemecko. Napriek tomu tam obývaný dom vlastní len 50,5 percenta ľudí.

Málo príležitostí

Západ oveľa viac preferuje život v podnájme čisto z ekonomického hľadiska. Íri tvoria anglicky hovoriacu pracovnú silu. V prípade úspechu v práci bežne dostávajú ponuky na lepšie platené pracovné miesta v Anglicku alebo Spojených štátoch amerických.

Nemecká ekonomika je štvrtá najväčšia na svete. Aj menej jazykovo nadaný zamestnanec má šancu na ponuku lepšie platenej práce v inom meste. Navyše v krajine sú dodnes značné mzdové rozdiely medzi západom a východom. Život v podnájme zvyšuje sociálnu mobilitu a dáva šancu na výrazne vyššiu mzdu.

V slovenskej ekonomike šanca na získanie lepšie platenej práce väčšinou končí presťahovaním sa do Bratislavy. Celkovo sú v domácej ekonomike najlepšie pracovné príležitosti koncentrované na relatívne malom území. Konkrétne v takzvanom zlatom trojuholníku medzi mestami Bratislava, Trnava a Nitra. Ďalej je šanca na nadštandardný príjme v priemyselne rozvinutých mestách v povodí rieky Váh a Košiciach.

V rámci týchto regiónov nie je problém za lepšie platenou prácou dochádzať autom. Napríklad ľudia žijúci v Martine bez problémov každý deň cestujú za prácou desiatky kilometrov do žilinskej automobilky Kia. Práve pre sever krajiny je typický vysoký počet malých dedín.

„Každý deň dochádzam za prácou z dedinky Čierne do Žiliny. Autom je to približne štyridsať minúť. Keď chcem ušetriť, idem vlakom z Čadce, mestskou hromadnou dopravou v Žiline a v takom prípade mi cesta trvá niečo vyše hodiny,“ hovorí údržbár strojov Tomáš Jackulik. Pre porovnanie ide o podobný čas, ktorý v bratislavskej mestskej hromadnej doprave strávi človek, cestujúci za prácou z jedného konca mesta na druhý.

Ilúzia bohatej krajiny